Balansovali nad priepasťou neúspechu,

ale ruku im podala kráľovská disciplína

Po poslednom smeči Riša Makaru zavládla v našom tábore veľká eufória. Netajím, že po víťaznej lopte v hlúčiku oslavujúcich hráčov som mal aj slzy v očiach. A keď som stál pod stupňami víťazov so slovenskou vlajkou a spieval hymnu, bolo to naozaj od srdca.

Tréner našej nohejbalovej reprezentácie Jaroslav Žigala si po poslednej lopte záverečného duelu svetového šampionátu v stredočeskom Nymburku zhlboka vydýchol. Nad kurtom preplnenej "ČEZ Sportovní haly" sa totiž vznášala hrozba neúspechu, že náš národný tím sa prvý raz v histórii vráti z majstrovstiev sveta bez zlatej medaily...

Hoci na každom svetovom podujatí sú vypísané štyri disciplíny, kráľovská je iba jedna - súťaž trojíc. A v nej majú Slováci rezervovaný trón už od roku 2000. Pre Čechov to bola mimoriadne prestížna záležitosť, veď kde sa chceli opäť zmocniť žezla, ak nie na domácej pôde. Pre každého bol finálový duel trojíc zlatým klincom šampionátu. "Pred posledným súbojom podujatia sme nemali na svojom konte žiadnu zlatú medailu. Ak by sme sa z Nymburka vrátili bez nej, bol by to pre Slovensko veľký neúspech," priznáva dlhoročný bývalý reprezentant. "Nikto si však neuvedomuje, aké je v posledných rokoch ťažké to zlato vybojovať."

Ale začnime singlom, ktorý bol pre Jaroslava Žigalu najväčším sklamaním. "Už pred majstrovstvami sveta som avizoval, že rátam s troma medailami, a jedna z nich by mala byť zlatá. Keď som videl ako chalani trénujú, ako im ten singel pred šampionátom ide, veril som, že sa v ňom výrazne presadíme." V hlave mal jediný, ale veľmi príjemný rébus, koho do súťaže singlistov z tria adeptov postaviť. "Tam som bol najmenej rozhodnutý, lebo k dispozícii som mal troch vynikajúcich singlistov, Milana Ižola, vlaňajšieho majstra Európy, môjho brata Mariána, doslova nohejbalovú ikonu, a Laca Stupáka. Nominačné kritérium som postavil tak, že v Nymburku nastúpi ten, ktorý bude na štyroch turnajoch najlepší. A Laco Stupák z nich vyhral tri. Nomináciu si teda vybojoval oprávnene. O to väčšie bolo moje sklamanie, že na majstrovstvách sveta vybuchol. Myslím, že mal až príliš veľké sebavedomie, optimizmus v ňom trocha narástol, čo sa prejavilo na jeho hre skôr negatívne. Nezvládol dva ťažké zápasy po sebe. Prvý už v skupine so Švajčiarom Bergerom, finalistom z majstrovstiev Európy, s ktorým absolútne nehral svoju hru."

Tá prehra rozhodla o tom, že v ďalšej fáze turnaja Ladislav Stupák narazil na českého reprezentanta Ondřeja Víta. "A v tom zápase mu už išlo o krk, nemal už žiadnu opravu. Vedel, že keď prehrá, bude hrať iba v skupine o 5. až 8. miesto. Prvý set mal výborne rozbehnutý, jasne viedol, ale začal veľa kaziť, a sám postavil Čecha, ktorý ťažil aj z fantastickej atmosféry, na nohy. Aj v druhom sete, za stavu 10:10, pokazil ľahkú loptu, chcel vymýšľať, čo sa mu nevyplatilo." Sen o medaile sa 21-ročnému slovenskému reprezentantovi nečakane rozplynul, musel sa uspokojiť s 5. miestom.

S disciplínou "cross-double", alebo ak chcete "krížové dvojice", Slováci nikdy neboli veľkí kamaráti. "Aj keď minulý rok sa nám krížové dvojky na majstrovstvách Európy podarilo nečakane vyhrať. Na Slovensku sa táto disciplína prakticky nehráva. Ideálne je mať na kurte ľaváka a praváka, ale my sme boli v nevýhode, pretože máme len dvoch pravákov." Čo sa prejavilo najmä vo finále. "Česi si podľa toho na nás pripravili taktiku, a myslím, že nás proti nim trošku opustilo aj šťastie." No možno povedať, že Patrika Peruna, Jána Brutovského i Milana Ižola strieborná medaila potešila.

Pre disciplínu "cross-double" bol však svetový šampionát v Nymburku derniérou. V tejto podobe na významnom podujatí sa totiž predviedla naposledy. "Na skrátenom ihrisku, na jeden dopad a dva dotyky. Nabudúce sa už nebudú hrať ani klasické dvojky. Došlo ku kompromisu, že sa bude síce hrať na skrátenom ihrisku, ale na jeden dopad a tri dotyky. Myslím, že je to, aj pre nás, ideálne riešenie. Krížové dvojky nesedeli ani nám, ani Čechom, najväčšiu tradíciu mali v Maďarsku. Nový spôsob hry v dvojiciach sme si už vyskúšali na turnaji ´Super Six´."

Že bude rovnaké finále, teda Česko - Slovensko, aj v klasických dvojiciach, bola pred šampionátom takmer tutovka. Ale prax sa tentoraz s teóriou nechcela veľmi stotožniť. Favorizovaní Slováci si v semifinále trochu prekvapujúco vylámali zuby na Rumunoch. "Tu sme zažili naozaj veľké sklamanie," vraví kouč slovenského "debla". "Všetci fanúšikovia predpokladali, aj sa tešili, že vo finále trojíc i dvojíc sa stretnú Česi a Slováci. Opäť som postavil Patrika Peruna s Jánom Brutovským, a náhradníkom bol Martin Perun, aj keď som cítil, že už v krížových dvojkách nemali optimálnu formu. To sa prejavilo už v semifinále proti stále sa zlepšujúcim Rumunom, ktorí mali proti nám vynikajúce pole i perfektnú nahrávku. Tam sme sklamali. A sklamali sme i Čechov, ktorí nás čakali vo finále. Pre Rumunov bol zápas s nami absolútnym vrcholom, prakticky každá lopta, ktorú zahrali, bola bodom, triafali čiaru, rožky, všetko im vychádalo. Vo finále však neboli pre Čechov vôbec dôstojným súperom."

Forma Brutovského a Patrika Peruna trochu trápila reprezentačného trénera aj pred finálovým súbojom trojíc. Našťastie, túžba po rýchlom zbohatnutí českých "zlatokopov" príliš oslepila. "Oni boli v takom laufe, v takej eufórii, že pred finále nehovorili o ničom inom, len o zlate," vraví Ján Brutovský, ktorý do boja o kráľovský titul ako náhradník nezasiahol. "Sedieť na lavičke počas takého finále je o ničom, ale bol som aj trochu trochu rád, že som nemusel na ihrisko, že ma tam Rišo Makara, hrajúci na mojej pozícii smečiar-blokár, vôbec nepustil. Hral naozaj perfektne, možno aj preto, že dovtedy nemal v nohách ani jeden ťažký zápas. Kým ja som nastupoval so svalovými problémami."

Makaru si nedokázal vynachváliť ani tréner Žigala. "Počas celých majstrovstiev sveta podával výborné výkony, bol fantastický v útočnej fáze i na bloku. Martin Perun bol zas najlepším zadákom s vynikajúcou ´náhrou´. Oboch vo finále skvele doplňoval Milan Ižol." Dramatický duel priniesol rozuzlenie už po dvoch setoch. V preplnenej hale vybuchol gejzír radosti iba v ostrovčeku slovenských fanúšikov.

"Poviem vám, Česi by tie zlaté medaily v dvojiciach i cross-double hneď vymenili za zlato v trojiciach, veď si naň brúsia zuby už od roku 2000," tvrdí Ján Brutovský, ktorý si, napriek "odsedenému" finále zahral na majstrovstvách sveta naozaj dosýta. "Musím priznať, že na konci turnaja som už cítil nohy. Najviac mi dal asi zabrať už piatkový duel s Rumunmi v cross-double, v ktorom sa rozhodovalo, kto na koho pôjde v semifinále. Prvý set sme prehrali 6:11, ale ďalšie dva sme vyhrali, a vyhli sme sa Čechom. Ten zápas s Rumunmi bol asi najťažší. Najhoršie pocity som mal po semifinálovom dueli s Rumunmi v klasických dvojkách. Tá prehra ma strašne mrzela, lebo to bol asi môj najhorší zápas v kariére. Pritom s Paťom Perunom sme tie dvojky toľko trénovali, ešte aj mimo tréningov sme zostávali v telocvični a skúšali hru v dvojiciach. Na majstrovstvách sveta sme si mysleli, že sa nám nemôže nič stať, ale proti Rumunom sme hrali takticky zle, málo sme sa hecovali. Ja som nepomohol Patrikovi, ani on mne. V tom zápase som padol tvrdo na zadok, ale je to pre mňa aspoň ponaučenie. Vo finále cross-double sme však zohrali veľmi pekný zápas s Čechmi, aj keď sme im podľahli."

Medzinárodná futbaltenisová asociácia (IFTA) financiami príliš nehýri. Aj hráči z kolísky nohejbalu, Česka, vravia, že ho hrajú iba za párky, takže aj medailisti z majstrovstiev sveta si už zvykli, že im za to kvapne iba vtedy, ak sa zľutuje ich materská federácia. Tá naša ocenila zlatú trojicu (vlastne päticu, aj s náhradníkmi) tridsiatimi tisíckami. "IFTA peniaze nemá, aj keď jej nový šéf, Chorvát Lipniak, pri nástupe do funkcie sľuboval, že budú, a veľké. Ale zatiaľ nie je nič. Keď niekto ocení medailistov, tak sú to ich vlastné zväzy. Nám dali tridsaťtisíc, iba za titul v trojiciach. Tie peniaze som rozdelil medzi hráčov podľa výkonnosti," využil J. Žigala svoju funkčnú právomoc.

Kto peniaze nemá, ten ich pýta. A IFTA ich pýtala aj od tých, ktorí boli tiež chudobní ako kostolné myši. "Žiadala od nich štartovné, čím vlastne odrádzala menšie nohejbalové krajiny od účasti na majstrovstvách sveta či Európy." Do Nymburka si našlo cestu, aj finančné prostriedky, 15 štátov sveta, tradiční nohejbaloví obri, aj trpaslíci. "Nové krajiny, ktoré občas našli odvahu prihlásiť sa na majstrovstvá sveta, mali väčšinou problém, aby sa zorientovali v nohejbalových pravidlách, ale v Nymburku bolo badať pokrok u viacerých reprezentačných tímov. Je evidentné, že nohejbalu sa seriózne venujú, že prišli na šampionát s tým, že už majú niečo nakopané. Z roka na rok bude ťažie nosiť medaily z vrcholných podujatí. Rumuni, Maďari, Francúzi či Švajčiari nám čoraz viac šliapu na päty." Náš reprezentačný tréner je presvedčený, že svetový nohejbal postúpil o ďalší krok vpred. "Mňa však prekvapili aj Macedónci či Moldavci, určite boli pre svetový šampionát prínosom," dopĺňa ho Ján Brutovský.

V Nymburku urobili z nohejbalových majstrovstiev sveta parádnu akciu. Patrónom šampionátu bol svetoznámy oštepár Jan Železný, v exhibičnom zápase (ponad nízku sieť) sa predstavili aj také osobnosti futbalu ako Láďa Vízek, či "Patino" Dobiáš. A atmosféra? Inde takú sotva nájdete. "Pre mňa boli doteraz najlepšie prvé majstrovstvá sveta pred štrnástimi rokmi v Košiciach, na ktorých som ešte hral," vraví J. Žigala. "Ale musím povedať, trošku so sklamaním, že atmosféra v Nymburku ten košický šampionát predčila. Teší ma však, že nohejbal po každej stránke napreduje, majstrovstvá sveta v Nymburku sú dôkazom toho, že náš šport sa dá predať aj komerčne."

Bohuš MATIA

Autor: Višegrádske dni pokračujú

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári