Od sudičiek dostal do vienka želanie, že kde sa objaví, budú mať z neho radosť´
S Ivanom Vojtekom, divadelným, filmovým i dabingovým hercom, sme sa stretli v prestávke medzi prvým a druhým polčasom priateľského futbalového zápasu medzi mužstvom MUFUZA a bývalými košickými futbalistami. Odohralo sa pred dvoma týždňami v telocvični SOU železničného na Palackého ulici. Stihli sme sa porozprávať nie len o futbale, ale aj o všeličom, čo život prináša.
Moderátor tohto "vážneho" zápasu Štefan Gális hráča Ivana Vojteka vôbec nešetril. Častoval ho rôznymi poznámkami, týkajúcich sa jeho športových "kvalít". Napriek tomu sa Ivanovi podarilo dať gól. "Štefan narozpráva kadečo, ale isté je, že všetko, čo povie, je stopercentná pravda," tvrdí I. Vojtek. "V Mufuze sa nič nezamlčuje a všetko, čo zaznie ústami Števa Gálisa, je svätá pravda. A nemyslím to ironicky, myslím to celkom úprimne. My ho za to potom zbijeme," smeje sa. "Všetko je to o zábave a srande."
I. Vojtek je nielen členom MUFUZY, on ju dokonca zakladal. Dôvodom bola jeho snaha bojovať s lenivosťou. "Každý je v podstate lenivý, preto sme sa rozhodli, že je čas niečo s tým robiť. Najprv tento nápad nemal presnú formu, ale pred štyrmi rokmi sme si my, zakladajúci členovia, povedali, že by bolo dobré dať celému zoskupeniu určité pravidlá hry." Dali si názov, rozdelili funkcie a povinnosti. Funkciou výkonného prezidenta poverili Š. Gálisa. "MUFUZA znamená v skratke Mužstvo futbalových zázrakov a myslím, že Števo sa svojej funkcie zhostil vynikajúco, lebo dať dokopy takúto ´bandu´ či doslova ´zázraky´, je naozaj umenie a vyžaduje to naozaj veľkú sizyfovskú námahu."
Mufuza, to je futbal, priateľstvo i cestovanie. "Som veľmi rád, že chodievame po celom Slovensku, aj na východ. Boli sme v Michalovciach a je úžasné, že chodíme za divákmi, za našimi priaznivcami, že sa s nimi môžeme stretnúť aj porozprávať, môžeme si s nimi štrngnúť, dotknúť jeden druhého a spoznať jeden druhého. O tom asi je selá MUFUZA."
Aj keď I. Vojtek často spomína východ a východniarov, tvrdí, že nerád delí ľudí na to, odkiaľ sú. Skôr tento výraz používa zo zvyku. "Východ je pre mňa smer, odkiaľ ide slnko a nepovažujem niekoho za lepšieho, či horšieho len preto, že sa narodil tam, ale inde. Som z Dunajskej Stredy a či je niekto z Kráľovského Chlmca, Svidníka, či z Lendaku, je mi to jedno." V prvom rade o sebe I. Vojtek hovorí, že je "Zemeguľan", lebo dostal život na tejto Zemeguli. Potom je Európan, za tým nasleduje Čechoslovak, lebo je narodený v Československu atď. "Až potom som Slovákom a chlapcom z Dunajskej stredy. Takto to je a vôbec nie opačne. To všetko je dôležité len preto, aby vedeli, kde ma majú hľadať, keby chceli," vysvetľuje svoju filozofiu. "Človek si má vážiť život od Pána Boha a nezaoberať sa tým, kde sa narodí a nelipnúť na tom, akoby práve toto bolo to najdôležitejšie na svete. Mnohí si svoj život nevážia a zaoberajú sa ´hlúposťami a tým márnia drahocený čas."
Asi každý herec túži po životnej roli a I. Vojtek nie je výnimka. Chce si zahrať postavu, s ktorou by bol akoby "zajedno". Takouto rolou bol Kubo. "Nenapodobiteľným Kubom bol majster Jožko Króner v Ťapákovej réžii. Mal som tú česť, že som ho poznal, hral som s ním a dokonca som s ním chodieval na ryby. Pán Króner už bol v hereckom nebíčku, keď sa zrazu na Novej scéne začalo chystať toto dielo. Kuba mal hrať Rasťo Piško. Raz, tri týždne pred premiérou, som prišiel do bufetu a tam mi majster Ťapák vraví ´To je Kubo!´" Chvíľu aj meditoval nad otázkou, či by si to Jožko Króner želal, aby túto úlohu po ňom prevzal. Napokon nastúpil do "tohto vlaku", ktorý nazýva zázrakom. "Práve táto rola bola pre mňa akási moja výpoveď. Túto príležitosť si nesmierne vážim. Vážim si, že mi bolo dopriate zahrať si po niekom, ako bol Jozef Króner."
Za ďalšiu skvelú príležitosť považuje Evanielium o Márii v réžii Jožka Bednárika. Dodnes toto dielo považuje I. Vojetk za jedno z najúžasnejších, aké Nová scéna vyprodukovala. "Vybrať však spomedzi nich to ´naj´ je ako spýtať sa mamy, ktoré dieťa má najradšej. Ak ich má tri, má ich rada, ale vždy je jedno najobľúbenejšie, aj keď sa k tomu žiadna matka otvorene neprizná. Ani za ten svet," hovorí s úsmevom.
Výhodou autora je, že si napíše, čo chce. Môže sa prostredníctvom svojho diela vyjadriť, vyspovedať. Herec, naopak, hrá to, čo má hrať a vyjadruje na scéne autorovu vôľu a napĺňa jeho predstavu. "O tom to celé je. Bez tých hercov by ten autor písal do šuflíka. Nádherné je to, že nám hercom niekto povolil, lebo herectvo nie je povolanie, ale povolenie, taviť autorove myšlienky, pocity, cez svoju dušu tak, aby to vošlo do duší divákov."
Herec hrá úlohy. Hrá ľudí s rôznymi charaktermi, osudmi. Vie ešte vôbec, aký vlastne je? Nestratí prispôsobovaním sa úlohám vlastnú identitu? "Ja viem presne, aký som. Som obyčajný Tuli. Som človek, ktorý mal to šťastie, že môže robiť to, čo ho baví a čomu rozumie. Verím, že sudičky mi dali do vienka niečo ako želanie, že ´tam, kde sa objavíš, budú mať z teba radosť´. Mám 46 rokov a zatiaľ som svár alebo nevôľu nezasial ani nenašiel. Aj preto som šťastný a z tejto cesty nechcem vybočiť. Ako povedala postava sváka Ragana ústami Jožka Krónera: Aj to najťažšie bremeno sa s troškou humoru ľahšie nosí...´"
Jarmila REPOVSKÁ
Autor: Višegrádske dni pokračujú
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
