Košičan Peter začal vo Veľkej Británii pracovať ako balič jabĺk, neskôr sa vypracoval na kontrolóra kvality
Aj tie najškaredšie a obézne dievčatá sa správali povýšenecky ako princezné
Medzi Slovákmi je Veľká Británia známa najmä kvôli stále fungujúcej monarchii, dobrému futbalu a donedávna aj sile svojej meny libry. Práve kvôli nej sa do tamojších fabrík vybral nejeden cudzinec hľadať životné šťastie a najmä dobrý zárobok. Súčasná situácia je však o niečom inom. Mena rovnako ako miestna ekonomika oslabla, čomu sa neprispôsobili ceny nájomného či iných životných nákladov. Napriek tomu sa tam však vyberá stále pomerne dosť Slovákov. Jedným z nich bol i 25 ročný Košičan Peter, ktorý tam strávil štyri roky. O tom čo z rečí o Veľkej Británii je pravda a čo fámy, sme sa s ním teda pozhovárali.
Po vyštudovaní strednej školy sa Peter zaradil do bežnej spoločnosti. Dobrú prácu si nenašiel, vlastne ju ani nehľadal. Chcel totiž pokračovať v štúdiu na vysokej škole. Tú však kvôli jej stereotypnému charakteru prerušil a napokon aj zanechal. Vedel však, že nemôže ostať sedieť doma so založenými rukami. Býval s rodičmi a uvedomoval si, že ich trpezlivosť má isté hranice. V Košiciach sa mu však prácu adekvátnu jeho nárokom nedarilo zohnať. "Robil som len rôzne brigády, jednu aj dlhodobejšie. Potom za mnou zhruba pred štyri a pol rokom prišla kamarátka s ponukou práce v Anglicku. Neváhal som ani chvíľu. Už zopár mesiacov som sedel doma a potreboval som sa rozhýbať," hovorí o novom impulze Peter.
O tom akú prácu tam bude vykonávať a kde presne nevedel prakticky nič. Šlo možno o trochu riskantný pokus, no napokon mu vyšiel. "Mojim cieľom bolo mestečko Boston na severe Anglicka. Nešlo ani o mestečko, skôr o dedinu ležiacu pri väčších mestách Lincoln, či Petersborough. Po prílete do Anglicka som si však myslel, že som sa stal obeťou podvodu. Dostal som kontakt na istú staršiu ženu, za ktorou som mal ísť a ktorá mi mala sprostredkovať prácu, ubytovanie i všetky potrebné povolenia." Do rozpakov sa dostal preto, že ich spolu s ďalším Košičanom mal podľa inštrukcií hneď po prílete čakať šofér. Ten ich mal za spomínaou ženou odniesť. "Nič také sa nestalo. Čakali sme tam obaja a hlavou nám začali prúdiť najrôznejšie myšlienky týkajúce sa toho, akí sme naivní a ako sme sa nechali obabrať."
Po niekoľkých desiatkach minút čakania im však padol kameň zo srdca. "Zastavil pri nás taxikár, ktorý sa spýtal, ako sa voláme. Keď sme mu povedali mená, dal nám pokyn, aby sme nasadli a zaviezol nás pred jeden dedinský dom v Bostone. Jednanie taxikára, ktorý nám nič bližšie nepovedal a pred domom nás vyložil bez akéhokoľvek slova, nás však opäť zneistilo." Definitívne sa upokojili až, keď k nim prišla nejaká žena a pozvala ich dnu.
K práci v Anglicku nie je potrebných veľa formalít. Stačia základné doklady a vyplnenie niekoľkých žiadostí. "Zaplatili sme si 50 librový poplatok za zaregistrovanie do zoznamu pracovníkov, vyplnili žiadosti s priloženými kópiami dokladov a bolo to celé vybavené. Tá žena nám však nevedela povedať, akú prácu budeme vykonávať. Poslala nás na hotel a nechala čakať do nasledujúceho dňa." Peter teda nemal po príchode príliš príjemné pocity. Neskôr sa však upokojil. To, že je ďaleko od domova a že tam zrejme strávi dlhší čas, si začal uvedomovať až neskôr. Nijak ho to však nevydesilo. "Už predtým som pracoval približne rok v Prahe. Vedel som sa teda starať sám o seba. Vedel som, že ma čaká varenie, pranie, upratovanie. Neprežíval som to nejako mimoriadne."
Prvé práce, ktoré vykonával, nepatrili práve k tým najvyhľadávanejším. "Začal som tým, že som na výrobnej linke kládol jablká do mikroténových obalov. Možno sa to niekomu zdá podradné a smiešne, no platovo to bolo na naše slovenské pomery veľmi výhodné. Navyše som to robil len mesiac, kým som sa nerozkukal a nezistil, o čom to tam vlastne je. Ako ďalšie zamestnanie som absolvoval asi polročnú brigádu vo firme, ktorá vyrába súčiastky do tlačiarní." Počas pobytu vystriedal niekoľko hotelov a domov. V hoteloch býval spravidla len dočasne. Byty si však prenajímali s partiou kamarátov na dlhšie obdobia.
Zhruba po polroku sa so známym, s ktorým do Anglicka prišiel, rozlúčil. "Nebol to nejaký blízky známy. Doma na Slovensku sme sa nepoznali. Spoznali sme sa až po príchode do Británie. Bývali sme spolu, no asi po polroku sa naše cesty rozišli. Ako pracovne, tak aj čo sa týka ubytovania." Napokon opustil mestečko Boston aj peter. Dopočul sa totiž, že niekoľko jeho starých kamarátov býva a pracuje v meste Swindon. Neváhal teda a okamžite za nimi odcestoval. Býval spolu s nimi v prenajatom dome a pracovali v rôznych fabrikách pridruženej výroby v spoločnosti Honda. "Robili sa tam súčiastky prakticky celého auta. Najdlhšie obdobie som však strávil ako kontrolór kvality sedačiek."
Podľa Petra je pre našinca každá sféra britského života niečím novým, niečím čo je na Slovensku úplne iné. "Všímal som si to pri všetkom od maličkých detailov až po dôležité súčasti života. Napríklad som žasol už pri takej hlúposti, keď som zbadal, že sa tam otvárajú okná opačným smerom ako u nás teda zvnútra von. Samozrejme úplne ináč je riešená aj celá doprava. Nejde len o všeobecne známy fakt, že jazdia na opačnej strane ako zvyšok sveta. Namiesto križovatiek so semaformi sú všade vybudované kruhové objazdy, ktoré výrazne zrýchľujú celú premávku."
Výrazný rozdiel je aj v spoločenskom usporiadaní obyvateľov krajiny. "Cítiť tam tie pozostatky starého usporiadania krajiny. Na prvý pohľad sa dá rozoznať človek, ktorého predkovia mali niečo spoločné so šľachtou. Sú to ľudia, ktorí sú oblečení stále slušne, vedia sa správať podľa bontónu a ich reč je takisto akoby umelecká, slušná. Na druhej strane sú potomkovia poddaných, ktorí sú často zo zle vysporiadaných rodín s mnohými deťmi, kde je matka tehotná, fajčí a hrá automaty," hovorí so smiechom o akomsi triednom členení britskej spoločnosti.
Život Angličana sa však Petrovi príliš nepozdával. "Povedal by som, že sú až príliš viazaní k práci. Všetok čas trávia v zamestnaní, cestou domov kúpia nejaké jedlo, nakŕmia deti, pozrú si televízor, idú spať a ráno vstávajú, aby si mohli celý tento kolobeh znovu zopakovať." Na reči o ich špecificky nudnom, neobvyklom a akosi suchom štýle humoru, by však ľudia nemali dať. Tak ako všade sa tam nájdu aj vtipní aj nudní ľudia. Pravdivými sú však reči o "kráse" anglických žien. So slovenskými sa nedajú porovnávať. "Aj tam sa však nájde zopár pekných dievčat. Ide však o výnimky. Niekedy človeka tak nezarazí ich estetická nedokonalosť, ako namyslenosť. Aj tie najškaredšie alebo obézne dievčatá sa k človeku správajú povýšenecky, ako nejaké princezné." O tom, že sa výnimky nájdu aj vo Veľkej Británii, však svedčí fakt, že si Peter v práci našiel aj on sám priateľku, ktorá bola Angličankou.
Pre Slováka však bolo nepríjemným zistením to, ako vnímajú akéhokoľvek cudzinca. "Angličania sú veľmi povýšeneckí. Niektorí sa snažia správať milo a kamarátsky, stále sa však cítia nadradene, čo radi dokazujú. Radi o sebe hovoria ako o najdokonalejšej kultúre sveta. Cudzincov z krajiny nevyháňajú. Sú radi, že tam sú. Dostanú však len takú prácu, ktorú by domáci nikdy nerobil. Keď ju už nejaký Angličan vykonáva, tak ide o sociálny prípad, ktorému sa nechcelo chodiť ani do základnej školy." Zo zahraničia tam možno nájsť zástupcov mnohých krajín. Od "klasických" Poliakov, o ktorých tam kolujú vtipy, že je ich viac ako domácich, až po Indov, Pakistancov, Izraelčanov, či Afgancov.
Počas víkendov sa Peter rád chodil zabávať na rôzne miestne diskotéky. Tie sú, na rozdiel od iných európskych krajín, zapĺňané prevažne domácimi, nie turistami. "V mojom okolí bolo okolo tristo Slovákov. Logicky som teda chodieval von najmä s nimi. Sem-tam sme si však niekam vyšli aj s Poliakmi, či domácimi." To, že si tam našiel aj anglických kamarátov, mu napokon pomohlo k pre cudzinca nezvykle dobrej práci. "Kamarát sa za mňa prihovoril v jednej japonskej spoločnosti, kde som sa vypracoval od kontrolóra kvality až k práci IT technika." Okrem iných výhod si vďaka tomu polepšil aj platovo. Zamestnávateľ s ním bol spokojný a s jazykom už nemal takmer žiadne problémy. "Keď som tam prichádzal, anglicky som vedel len trocha. Preto som mal výhodu, že som takmer celý prvý rok bol skoro stále sám. Nerozprával som slovensky, len anglicky." To mu pomáha aj dnes po návrate do Košíc, keď si našiel prácu, v ktorej používa angličtinu dennodenne.
Najdrahšou položkou života v Anglicku je jednoznačne bývanie. To, že sa tam býva draho si uvedomuje mnoho Slovákov. Veľa z nich si však myslí, že keď sa to vezme pomerom cena bývania plat, ide o relatívne prijateľnú zložku. "Nie je to pravda. Aj keď vezmem do úvahy plat, bývanie je ozaj neuveriteľne drahé. Spolu so službami ide o najdrahšie položky. Na druhej strane musím povedať, že v rozpore s tým, čo mi pred odjazdom tvrdili kamaráti, tam majú ceny potravín, či elektroniky takmer zrovnateľné s cenami u nás," tvrdí Peter.
Jednou z vecí, ktorá ho na domácich zarážala, je ich stravanie. "Nejedia žiadnu zeleninu. Spravidla sa stravujú len vo fastfoodoch, alebo si kupujú predpripravené jedlá do mikrovlnnej rúry, ktoré tvoria 80 percent sortimentu miestnych potravín. To, že jedia tak nezdravo sa odráža aj na ich postavách. Množstvo vyprážaných jedál sa ukladá do ich tiel a obezita je veľmi vážnym problémom Veľkej Británie."
Anglicko nepokladá za turisticky atraktívnu krajinu. Svedčí o tom aj fakt, že väčšina cudzincov, ktorých tam Peter stretol, nebola turistami, ale ľuďmi, ktorí tam pracujú, alebo študujú. "Od turistiky očakávam niečo iné. Sú tam však aj pekné veci. Osobne som navštívil Sharewoodsky les, Stonehange, Rollercoaster či klasické londýnske atrakcie ako Bigban, či Buckinghamský palác. Sú to pekné miesta, no akoby narušené spopularizovaním a skomerčnením ich charakteru. Sharewoodsky les už kvôli kvantám stánkov a vybudovanej umelej ceste ani nevyzerá ako les. Stonehange je zase oplotený a dá sa naň dívať len z dosť veľkej diaľky. Je tam čo pozerať, no ja mám radšej turistiku iného druhu. Každému by som však odporučil prezrieť si Londýn. Na to, aby človek stihol všetky atrakcie však treba absolvovať niekoľkodenný výlet." Jeho osobne vraj najviac očarilo študentské mestečko Brighton.
Peter teda Anglicko ako zdroj extrémnych príjmov či cieľ turistiky odporúčať nemôže. "Netvrdím však, že sa tam nedá zarobiť alebo, že je to škaredá krajina. To určite nie. Podľa môjho názoru však na svete existujú aj krajšie miesta, na ktorých sa dá zarobiť jednoduchšie." Domov sa Peter vrátil po štyroch rokoch. "Cítil som, že mi chýba domov. Tu je môj domov, moja rodina, kamaráti, či ľudia, ktorých mentalite rozumiem."
Tomáš LEMEŠANI
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
