JANA OGURČAKOVÁ, jana.ogurcakovakorzar.sk

Nefotografuje módu, krásne ženy či cestovateľskú exotiku. Bána zaujímajú krízové oblasti sveta. Kosovo fotil takmer desať rokov, najbližšie sa chystá do Pakistanu. Je bežcom na dlhé trate, svoje témy pozoruje roky. Fotoaparát nenosí stále so sebou, pretože fotky si ukladá v hlave. Zdôrazňuje, že realita je vždy oveľa zložitejšia, ako sa nám zdá. Najviac zo všetkého ho fascinuje človek. Andrej Bán. V Košiciach sa zastavil pri predstavovaní novej knihy Kosovo.

Ako ste sa dostali k foteniu?

- Som z Bratislavy, ale na prázdniny som od základnej školy jazdil do Čierneho Balogu, čo je dedina na strednom Slovensku, partizánska obec. Mali sme tam drevenicu, lebo moja rodina odtiaľ pochádza. Môj prastarý otec bol rušňovodič na miestnej železnici, za vojny ho zastrelili Nemci, keď prevážal partizánov. A tam som začal prvýkrát s ruským aparátom Smena a neskôr s japonskou zrkadlovkou Yashica fotografovať na film. Od začiatku to boli ľudia, ktorí tam žili: starí ľudia, susedia, drevorubači, valasi, lesní robotníci. Mal som tam aj tmavú komoru, to bolo ešte v časoch, keď neboli počítače a digitálna fotografia.

Koľko ste mali vtedy rokov?

- Mal som vtedy okolo 13. Potom na gymnáziu a na vysokej škole, kde som študoval ekonómiu, som fotografoval už aj výtvarné veci, robil som divadlo hudby, komponované audiovizuálne pásma o hudobníkoch ako je Bob Dylan, ktorého mám dodnes rád. Hľadal som tam skôr výtvarnú polohu, ale vždy som inklinoval k fotografovaniu ľudí. Podľa mňa fotografia, je na rozdiel od iných foriem prejavu, zobrazenie reality. Máločo umožňuje tak zachytiť okamih. Veci, ktoré vidíte, môžete namaľovať, ale pre mňa je fotografia stále najcennejšia zachytením toho zlomku okamihu. A čo je na tomto svete zaujímavejšie ako ľudia? Ich život, smútky, radosti, prejavy, zvyklosti, tradície, ich kultúra. Nikdy som nehľadal štylizované veci. Vždy mi bol blízky život ľudí.

Prečo ste teda nešli študovať fotografiu?

- Bol som vtedy dosť lenivý človek. Vedel som že po skončení gymnázia si predĺžim tú možnosť byť lenivý tým, že pôjdem študovať ekonómiu. Necítil som sa na to, aby som študoval fotografiu. V tom čase, v osemdesiatych rokoch bola v Prahe prestížna FAMU (Filmová a televízna fakulta Akadémie múzických umení v Prahe, pozn. red.), kde sa študuje fotografia. Tým, že som bol jednostranne orientovaný na ľudí, a tam sa vyžadovalo aby človek ovládal viac vecí, ma to nelákalo. Keď si pozriete životopisy ľudí, ktorí sú trebárs v agentúre Magnum, ktorá je dodnes považovaná za etalón v reportážnej fotografii, takmer nikto z nich nemá fotografickú školu. Pre fotografiu ľudí tohto typu tá škola nie je nevyhnutná.

Sedemnásť rokov ste fotografovali Slovensko. Potom ste sa začali venovať Kosovu. Slovensko je pre vás ako dokumentaristu už málo atraktívne?

- Na rozdiel od Kosova Slovensko nemá pre mňa dramaturgický oblúk, od vojny k nezávislosti. Našťastie sme tu nemali vojnu a pre mňa to bolo už vyčerpané tým, že som mal Slovensko prechodené krížom-krážom. Vracal som sa na miesta a mal som vnútorný pocit, že lepšie veci som spravil v minulosti. Najsilnejšie prejavy boli v začiatkoch, v deväťdesiatych rokoch, keď sa rituály, náboženské púte, vrátili s návratom slobody. Alebo vatry zvrchovanosti za Mečiara. Paradoxne, práve obdobie za Mečiara, bolo síce pre mňa politicky neakceptovateľné, ako občan som bol veľmi kritický, ale z hľadiska fotografie bola tá éra nesmierne zaujímavá. Chcel som Slovensko zaznamenať v prechode medzi neslobodou a slobodou, socializmom a kapitalizmom. Dnes už Slovensko dokumentujú iní fotografi.

Zaujala vás nejaká téma z vášho cyklu reportáži o Slovensku natoľko, že by ste sa k nej chceli opäť vrátiť?

- Nie. Ja som si Slovensko v sebe na dlhú dobu uzavrel fotograficky. Nemôžem deliť svoj hlboký záujem, lebo som ho venoval Kosovu. Teraz to ostáva v polohe, že budem hľadať niečo, čo by ma dlhodobo zaujímalo. Neviem či to bude Pakistan ako jedna z možností, je to pre mňa veľká výzva. Nie som si istý, že tomu vnútorne porozumiem, ale veľmi ma to oslovilo. Prípadne Kaukaz. Bol som v lete v Gruzínsku počas vojny a nachádzam mnohé paralely medzi Balkánom a Kaukazom. Sú tam silné dramatické situácie, sú to veľmi staré kultúry, a civilizácie. A Kaukaz nie je tak ďaleko ako Pakistan.

Ste ten typ fotografa ako Yuri Dojc, ktorý musí mať fotoaparát neustále so sebou a aj v noci má zlé sny, že ho zabudol?

- Nenosím ho stále so sebou. Nie som ten typ ako Yuri Dojc, aj keď tomu úplne rozumiem. Pretože mnohé fotografie a mnohé situácie, ktoré vidím, si uložím len v hlave. Mne to stačí, pretože mať jednotlivé fotografie by bolo zaujímavé, ale mne by fotografia nedávala toľko, keby nebola v kontexte. Nie som typ, ktorý by hľadal izolované fotografie z rôznych prostredí. Sú vynikajúci fotografi, ktorí robia pouličnú fotografiu, zakladatelia Magna, to boli fotografi, ktorí mali foťák neustále pri sebe. Ja sa usilujem mať dlhodobú tému a tam sa vracať.

Fotíte na film? Vraj ste nedávno prešli z filmu na digitál.

- Slovensko a Kosovo sú robené na film. A od zimy tohto roku fotografujem digitálom.

Do Kosova ste začali jazdiť v roku 1999, keď začali nájazdy NATO na Juhosláviu. Ako vás táto deväťročná skúsenosť s Kosovom zmenila? Aký bol Bán v roku 99 a aký teraz?

- Asi som aj často nepochopiteľne melancholickejší ako som býval. Cítim sa veľmi unavený, to súvisí s prípravou knihy a výstavy, je to momentálna únava. Som asi prepracovaný. Zmenilo ma to v tom zmysle, že keď človek niečo nepozná z vlastnej skúsenosti, má väčšiu tendenciu vidieť to čiernobielo. Mernou jednotkou pre mňa nie je národ, ale jednotlivec. Realita je ale vždy oveľa zložitejšia.

Roky sa pohybujete v politike aj v balkánskych súvislostiach. Ovplyvňuje vás aj politická situácia na Slovensku?

- Hnevá ma narastajúca miera demagógie, populizmu a akceptácie radikalizmu typu Jána Slotu. Ale verím, že Slovensko sa s tým nejako vysporiada.

Povedali ste, že pre vás je najdôležitejší človek...

- Ja som aj vo vojne hľadal človeka-jednotlivca. Vojnových záberov je v knihe pár, ostatné sú jednotlivec niekde osamotený. Vždy som hľadal viac zákulisie udalostí, než to hlavné. Aj v Kosove, aj na Slovensku.

Je povojnová humanistická fotografia účinnejšia ako tá vojnová?

- Podľa môjho presvedčenia, väčšiu nádej osloviť ľudí má práve tá povojnová. Vojnových situácii máme v médiách dosť. Záberov z vojny v Iraku, Afganistanu, aj z iných vojenských operácií sú denné média plné. Práve taký dokumentárny dlhodobý pohľad, ktoré televízie veľmi nedávajú, má šancu a dúfam, že tieto fotografie oslovia ľudí. To je moja nádej.

Aký je pre vás rozdiel medzi zverejnením fotiek na internete a ich vydaním vo forme knihy?

- Verím, že ku knihe sa budú ľudia vracať. Ja mám knihy iných fotografov založené aj rok a po roku mám chuť sa k nim znovu vrátiť.

Vychádza vám rodina v ústrety čo sa týka vášho neustáleho cestovania? Nemá o vás strach?

- Vychádzajú, ale asi sa aj boja.

Najbližšie máte namierené do Pakistanu?

- Áno, chcel by som tam ísť na prelome novembra a decembra na trojtýždňovú cestu.

* * *

PROFIL

Andrej Bán

n narodil sa 28.04.1964

n fotograf a reportér

n predseda humanitárnej organizácie Človek v ohrození

n okrem vlastných prác je aj autorom námetov a scenárov pre dokumentárne filmy

n viac ako 30 individuálnych výstav a viac ako 50 kolektívnych výstav

n spolupracuje s viacerými domácimi a i zahraničnými médiami

n zameriava sa na krízové oblasti sveta: Kosovo, Gruzínsko, Irán, Pakistan

n v roku 2006 získal Novinársku cenu za najlepšiu reportáž (Krajina hrobov, Bosna) a v tom istom roku sa stal víťazom 1. ročníka ocenenia Osobnosť slovenskej fotografie. Novinársku cenu získal aj v roku 2007 za reportáže z Kosova.

n žije v Bratislave

Autor: Zárate pre Lazio drahý

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári