Malajzijčan hádzal v rukavičkách,

a v taške si nosil aj vlastné gule

Nevedno, kto prišiel s myšlienkou "Svetových hasičských hier", ale tie prvé sa uskutočnili pred osemnástimi rokmi v novozélandskom Aucklande. Odvtedy sa profesionálni, dobrovoľní, či vyslúžilí hasiči, aj ich rodinní príslušníci, schádzajú na svojej "olympiáde" každé dva roky v rôznych kútoch sveta. Po Las Vegas, Perthe, Edmontone, Durbane či Hongkongu prišiel tohto roku na rad anglický Liverpool. Medzi účastníkmi zo štyridsiatich štátov bola aj skromná, desaťčlenná slovenská výprava. Pre člena závodného hasičského útvaru U.S. Steel Košice Adriána Ficíka to bola "olympijská" premiéra.

Adrián robí hasiča v košických oceliarňach sedem rokov, a za ten čas absolvoval trikrát náročnú súťaž "Železného hasiča". Vždy sa umiestnil na medailových stupňoch. Pri pohľade na jeho vyšportovanú postavu, nečudo. "Kedysi som robil trošku kulturistiku, a aj teraz strávim veľa času v posilňovni. V našom povolaní je nutnosťou byť dobre fyzicky pripravený." O tom, že hasiči majú aj svoje Svetové hry, nemal donedávna ani potuchy. "Nahovoril ma na to jeden Bratislavčan, či by som nešiel s nimi do Liverpoolu, kde sa konajú desiate Svetové hasičské hry. Vôbec som nevedel, do čoho idem, ale veľmi ma to lákalo." Základnú podmienku, byť hasičom, spĺňal. Chýbala už len maličkosť, zohnať potrebné financie, lebo výlet na Britské ostrovy nebol veru lacný špás...

Až na mieste sa z propozícií dozvedeli, že súťažiť sa bude v 73 športových odvetviach, doslova od výmyslu sveta. Od klasických športových, až po špeciálne požiarnicke. "Chcel som ísť na základnú disciplínu, ktorú robím aj tu, teda hasičský štvorboj. Bola to najtvrdšia a fyzicky najnáročnejšia disciplína hier s názvom TFA (Toughest Firefighters Alive) - Najtvrdšie hasičské prežitie." Jednoducho povedané - hadica, prekážková dráha, veža a schody. "Všetko nasledovalo hneď po sebe, len s minimálnymi prestávkami. Zručnosť, silu i rýchlosť bolo treba dokázať pri ťahaní a zmotávaní hadíc, sto úderoch šesťkilogramovým kladivom na tzv. Hammerboxe, prenášaní dvadsaťkilového bremena na 40 metrov cez tunel, preliezaní trojmetrovej bariéry pomocou lana, i prenášaní 80 kilogramovej figuríny na vzdialenosť 80 metrov. Po krátkej prestávke sme museli oprieť dva nastavovacie rebríky o konštrukciu, uchopiť dva dvadsaťkilogramové barely a vyniesť ich na tretie poschodie. Na vrch lešenia bolo treba ešte vytiahnuť dve pätnásťkilové hadice, a barely zniesť dolu. Aby toho nebolo málo, nasledoval ešte výbeh po schodoch do 150 metrov vysokej budovy. Museli sme absolvovať 550 schodov a 43 poschodí. Súťaž sa konala v odľahčenom hasičskom výstroji, teda zásahovom kabáte, so záťažou v podobe autonómneho dýchacieho prístroja."

Vysokánska St. John´s Tower v centre Liverpoolu bola ozajstná lahôdka. Nejeden z pretekárov by namiesto vlastných nôh radšej zvolil výťah vedľa evakuačného schodiska. "Žiaľ, nedalo sa. Dole vás odštartovali, a hore vám merali čas. Bežal som už doslova mŕtvy, vyšťavený z predošlých disciplín, navyše, cestou hore ma chytil ešte aj kŕč do nohy. Poviem iba toľko, že súťaž som úspešne dokončil." V kráľovskej hasičskej disciplíne súťažilo 230 pretekárov, medzi ktorými sa nestratili ani ženy. "Obdivoval som, akú mali niektorí borci, napríklad Brazílčania, kondíciu. Ja som bol po celom roku dosť zničený, pretože som si toho naložil na chrbát dosť veľa, absolvoval som preteky v Maďarsku, Rakúsku, Banskej Bystrici či Bratislave."

Teoreticky, keby to vychádzalo časovo, dalo sa prihlásiť do každej zo 73 športových disciplín. Adrián si vybral veslovanie na trenažéri. "Pretože s tým mám nejaké skúsenosti. Veslársky trenažér máme aj v posilňovni v zamestnaní, často ho využívam v rámci zvyšovania kondície." V modernej ECHO Aréne ich mali pretekári k dispozícii tridsať. "Každý pretekár mal svojho rozhodcu a všetky údaje boli zobrazované na veľkoplošnej obrazovke. Diváci tak mali možnosť sledovať, ako sú na tom jednotliví pretekári. Súťažilo sa na vzdialenosť 2 kilometre a 500 metrov. Pre mňa to bolo dosť náročné, pretože som si meral sily s borcami, ktorí obhajovali medaily spred dvoch rokov z Hongkongu." Deviate resp. siedme miesto je pre 31-ročného Košičana úspechom. "Tie časy, i výsledky, mohli byť aj lepšie, nebyť toho, že pre zranenie som musel dva mesiace pred olympiádou prerušiť tréning na trenažéri."

Boli aj takí, ktorí svoje sily precenili. "Jeden z borcov odpadol, asi nezvládol ten stres. No kým ho lekári kriesili, v pretekoch sa veselo pokračovalo. V súťaži bolo veľa domácich pretekárov, pretože veslovanie je v Anglicku jedným z národných športov, a podľa mňa je to najlepší šport na kondičku."

Tú si Adrián chcel otestovať aj na prekážkovej dráhe vo vojenskom výcvikovom stredisku. "Mimo mesta, išli sme tam autobusom asi hodinu. Nevedel som, do čoho sa púšťam, ale neodradilo by ma nič. Pripomínalo mi to prijímač nováčikov, ako z nejakých amerických filmov. Museli sme prejsť všetkými prekážkami ako oni, až na ´pavučinu´ vo výške asi dvadsať metrov, ktorú robia len vojaci. Nedovolili nám to z bezpečnostných dôvodov. Trať pozostávala z prekonávania dvojmetrovej bariéry, plazenia v piesku popod sieť, preskakovaní vodnej priekopy, prechádzaní po kladine vo výške, spúšťaní na lane, a na záver to bol beh na sto metrov do cieľa." Pri každom pretekárovi bežal vojenský inštruktor, ktorý naňho dával pozor, a meral mu čas. "Ak pretekár nesplnil úlohu, že neprešiel danou prekážkou ako mal, musel ju absolvovať ešte raz. Mne to celkom išlo, ale pri ručkovaní po rebríku sa mi šmykla ruka, a môj súper, akýsi Škót, s ktorým som bežal vo dvojici, mi vtedy trochu ušiel. To ma trošku hnevalo, že ma porazil. Ale stále som dopadol lepšie ako ten, ktorý si na prekážkovej dráhe vykĺbil rameno..."

Čas mu zostal aj na bowling. "Ten som si dal skôr ako relax, na medaily som v tejto disciplíne vôbec nepomýšľal. Kým ja sa mu venujem ozaj len príležitostne, nad výkonmi niektorých borcov som doslova žasol, nechápal som, ako dokážu dávať také falše. A to väčšinou súťažili staršie dámy a páni. No boli to evidentne profíci. Jeden Malajzijčan mal aj také oblečenie, hádzal v rukavičkách, a v taške si nosil aj vlastné gule..."

Slovákov štartovalo na "Svetových hasičských hrách" len desať, ale získali tri cenné kovy. Všetky v "pingpongu". Ich medailový komplet, zlato, striebro i bronz je najlepším slovenským výsledkom v histórii.

Liverpool bol vraj v čase konania hier najbezpečnejším miestom na zemeguli. "Lebo toľko hasičov na jednom mieste som ešte nevidel. Kvôli bezpečnosti bola na hrách aj veľká účasť armády a polície. Ale čo ma príjemne prekvapilo, boli dobrovoľníci. Veľké zastúpenie medzi nimi mali aj telesne postihnutí občania, čo by u nás asi nebolo možné. Oblečené mali žlté tričká, a mohli sme sa na nich obrátiť s akýmkoľvek problémom, vždy nám vedeli poradiť."

Na skutočnej športovej olympiáde Adrián Ficík ešte nikdy nebol, ale tá hasičská sa vraj od nej ničím nelíšila, organizáciou, atmosférou, ani kvalitou športových výkonov. "Mesto hrami doslova žilo. Slávnostný ceremoniál sa uskutočnil pred ECHO Arénou, kde pochodovali všetky zúčastnené krajiny so štátnymi zástavami. Veľa ľudí obdivovalo našu výpravu aj preto, že jej vedúci mal oblečenú hasičskú uniformu. Každý sa chcel s nami fotiť. Medzi účastníkmi letela výmena tričiek, príveskov, hasičských nášiviek či šiltoviek. My sme na nich mali aj štátne symboly, znak i vlajku, preto išli na dračku. Dohoda bola kus za kus, a naše šiltovky putovali až do Venezuely, aj keď jej reprezentanti si asi až potom na internete zisťovali, kde to Slovensko vlastne je."

K úsmevnej situácii došlo aj pri prezentácii Južnej Kórey, organizátora XI. Svetových hasičských hier v roku 2010. "Sedeli sme spolu s účastníkmi z Hongkongu, ktorým ešte zostali nejaké tričká na výmenu." Kým sa skončila prezentácia, nik nevedel, kto je vlastne odkiaľ. "My sme mali tričká z Hongkongu, a oni zas hrdo chodili s nápisom ´Hasiči´. Prirodzene, nejaké spomienkové predmety sme odovzdali aj kórejskému manažérovi, aby o nás vedeli aj tam."

Vedeli o nich aj Slováci žijúci v Liverpoole, presnejšie aspoň jeden, ktorý sa postaral o ich žalúdky. "Ubytovanie sme mali zabezpečené na nejakej College, ale o stravu sme sa museli postarať sami. Viete, akí sú Slováci, že radšej dajú prednosť klobáse a konzervám z domova pred drahou reštauráciou. Ale Po otváracom ceremoniáli sa k nám prihovoril Slovák, ktorý bol majiteľom jednej reštaurácie, a ten nás pozval, aby sme sa chodili stravovať k nemu."

Na absolvovanie športových súťaží bolo iba deväť dní, takže na kultúrne pamiatky mesta Beatles a futbalu veľa času nezostalo. "Oni z Beatles stále žijú. Ich podobizne nájdete na každom kroku, do pubov, kde voľakedy vystupovali chodí denne spústa turistov, všade je veľa pamiatok na tú kapelu. Ale nás skôr lákal chýrny štadión Anfield Road ako Beatles. Raz večer, keď sme už mali po súťažiach, vybrali sme sa na jeho návštevu. Mysleli sme si, že bude otvorené, že sa po ňom trochu poobzeráme, ale na naše sklamanie, brány boli zavreté. A tak sme namiesto štadióna skončili v blízkej krčme a dali sme si po pivku. Akurát sme si mohli pozrieť pamätník na Hillsborough, na ktorom je vyrytých všetkých 96 mien obetí, ktoré v Sheffielde 15.4.1989 zahynuli. Pod tabuľou horí večný oheň, a pamätník je po celý rok obsypaný šálmi a kvetmi, ktoré tam dávajú nielen pozostalí, ale aj ostatní fanúšikovia Reds."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári