Pred koncom druhej svetovej vojny vstúpil do života obyvateľov Košíc s tragickými následkami Ferenc Szálasi

Cítil sa vinný, ale svoje činy neľutoval

Udalosť, ktorá v uplynulých dňoch rozvírila hladinu v meste Kráľovský Chlmec, bol pochod príslušníkov Maďarskej národnostnej stráže v nacistických uniformách. Také nosili príslušníci maďarskej nacistickej Strany šípových krížov (Nyilaskeresztes párt), ktorú založil košický rodák Ferenc Szálasi. Boli nositeľmi i vykonávateľmi hrôz, pri počutí ktorých aj dnes naskakujú človeku zimomriavky. Kto bol F. Szálasi? Čo charakterizovalo obdobie rokov 1928 - 1944, počas okupácie Košíc sa dočítate v tomto článku

Boj o Košice a ich okupácia

Od mníchovského diktátora išiel vývoj k podobnému aktu, k viedenskej arbitráži, ktorý stanovil pre Slovákov výhodné hranice. Československá republika musí odstúpiť územie o rozlohe 10 309 km2 s 853 670 obyvateľmi, z ktorých bolo 503 980 Maďarov, 272 145 Slovákov, 26 158 Židov, 8 947 Nemcov a ostatných národností. Na Slovensku ostalo 60 008 Maďarov. Veľký boj sa viedol o Košice. Maďarská delegácia svoje požiadavky presadzovala na základe štatistiky z r. 1910,kedy mesto malo 44 211 obyvateľov, z ktorých bolo Slovákov 14,8%, Maďarov 75,4%, iných 7,2%. Alew podľa historika M. Potemru pri rozhodovaní sa nebrali do úvahy historické skutočnosti, ktoré podľa iných štatistických údajov z celkového uvedeného počtu 20 438 obyvateľov hovorilo po slovensky, čo znamenalo, že boli slovenskej národnosti. Slovenská tlač na Slovensku reagovala názorom, že "Košice nikdy neboli maďarské".

Okupácia Košíc a južného Slovenska vyvrcholila príchodom a manifestáciou regenta Miklósa Horthyho do Košíc 11. 11. 1938. Na slávnostnej omši v Košickom dóme pozdravil Horthy aj slovenský ľud, sľubujúc mu slobodu slovenskej reči a kultúry. To ostalo len pri sľuboch, ako sa ukázalo pri uplatňovaní politických, národnostných a kultúrnych práv a slobôd slovenského ľudu. Skutočným cieľom maďarských vládnucich kruhov bolo obnovenie svätoštefanského Uhorska a jeho maďarizácia.

Po nastolení horthyovského nedemokratického a autoritárskeho režimu si obyvatelia skoro uvedomili podstatný rozdiel v porovnaní s československým režimom, založeným na zásadách parlamentnej demokracii. Rozdiely boli vo všetkých oblastiach života politického, hospodárskeho, sociálneho, národnostného, školského i kultúrneho. Politické a občianske práva boli obmedzené v oblasti hlasovacieho práva, ako aj zhromažďovacieho a spolčovacieho. Uzákonené a vykonávané boli previerky u väčšiny verejných zamestnancov z hľadiska národnej a štátnej spoľahlivosti, čo vytváralo priestor na anonymné udávanie. Veľký počet slovenských zamestnancov, ale aj maďarských prekladali na územie trianonského Maďarska, čo sa týkalo aj učiteľov, železničiarov a poštárov, s cieľom ich izolácie od pôvodného etnického prostredia. Do Košíc prichádzali predstavitelia džentríckej byrokracie.

Politický život v Košiciach sa vyznačoval tým, že sa tu vytvorili tri skupiny politických strán: československá, ľavicová a maďarská, čo ich nútilo k spolupráci ako výrazu vyspelosti politickej demokracie. Po roku 1939 maďarské vládnuce kruhy sledovali politiku obmedzovania slovenského života. Bratislavská vláda prijatím zákona o reciprocite prinútila maďarskú stranu povolať požiadavky slovenskej menšine v takej miere, akú bude mať maďarská menšina na Slovensku. V duchu tejto zásady v Maďarsku sa mohla vytvoriť Slovenská strana národnej jednoty (SSNJ) a vydávanie jej orgánu Slovenská jednota. Významnú úlohu v organizačnej a politickej činnosti za národnostné práva a postavenie Slovákov zohrával Dr. Emanuel Böhm, ktorý s prispením slovenských vysokoškolákov J. Bačíka a M. Potermu pripravil niekoľko memoránd ako kritiku na politiku a požiadavky slovenskej menšiny.

Nyilašský teror

Koncom vojny vstúpil do života obyvateľov Košíc s tragickými dôsledkami Ferenc Szálasi. Košický rodák bývalý dôstojník maďarskej armády založil podľa nacistického vzoru Stranu šípových krížov (Nyilaskeresztes párt). Maďarské vládnuce kruhy odmietli s ním spolupracovať, ale on vybudovali miestne organizácie aj v Košiciach. Podľa autorov knihy V tieni Šípových krížov L. Olexu a V. Viplera strana získala v Košiciach r. 1940 okolo 1500 členov a pokúsila sa získať aj slovenské obyvateľstvo. V nasledujúcom období, keď už spojenecké vojská víťazne postupovali na všetkých frontoch, odpadávali od hitlerovského Nemecka bývalí spojenci: Taliansko, Fínsko, Bulharsko, Rumunsko a povstalecké Slovensku a tak posledným spojencom sa stalo horthyovské Maďarsko. Jeho váhavý a neúspešný pokus o prímerie so Sovietskym zväzom viedlo k nemeckej okupácii v marci 1944, ktorá uvoľnila cestu k nastoleniu fašistickej totality na čele s F. Szálasim. Je pozoruhodné ako píše M. Potemra, že slovenský fašistický režim i ľudácke noviny Slovák privítali nástup maďarského fašizmu a že Szálasi pri príležitosti prevzatia moci pozdravil J. Tisu. Oba štáty sa tak stali poslednými spojencami nacistického Nemecka.

Nyilaši v Košiciach nastolili nebývalý teror proti všetkým, ktorí nesúhlasili s novým režimom, čo viedlo k hromadným popravám a prenasledovaniu pod vedením a rozhodovaním dvoch vedúcich predstaviteľov, G. Gyarmatiho a L. Darabosa. Šokujúcou udalosťou v meste bola poprava obesením 12 väzňov na Hlavnej ulici s nápismi na hrudi: som zbeh, Komunista, partizán, Žid. K hromadným popravám došlo v údolí Čermeľu pri železničnom tuneli. V období hrôzovlády nyilasi popravili okolo 500 osôb a do koncentračného tábora poslali na 1200 ľudí. Akí to boli ľudia? Jeden z nich L. Darabos pred súdom vyhlásil: "Cítim sa vinný, ale svoje činy neľutujem". Szálasiho odsúdili v Maďarsku na trest smrti a popravili ho.

LADISLAV TAJTÁK, HISTORIK

Ferenca Szalasiho označovali titulom Vodca národa a jeho meno bolo oficiálnym pozdravom

Na popravu stačil ústny rozkaz

V knihe "V tieni šípových krížov" autorov L. Olexu a V. Viplera je uvedený aj rozsudok trestu smrti obesením dvanástich mužov. Traja z nich mali iba 23 rokov, jeden bol 34-ročný a ostatní boli štyridsiatnici.

Ako sa píše v tomto dokumente, rozsudok bol "v zmysle rozhodnutia ústneho rozkazu Vodcu národa. Pod ním sa rozumie Ferenc Szálasi, ktorý ako vtedajší predseda vlády a vodca Strany šípových krížov mal neobmedzenú moc aj v okupovaných Košiciach, kde dvanásť odsúdených popravili na stĺpoch verejného osvetlenia na Hlavnej ulici.

Z prekladu rozsudku (Krajským domom osvety v Košiciach) sa dozvedáme: "Na základe svojej právomoci odsudzujem pri partizánskej činnosti pristihnutých A. Hatcha, L. Hercza, A. Grüna, M. Kohána, M. Gulyása. Za zločin opätovného úteku z vojnového operačného pásma zaistených odsudzujem J. Suhu, A. Fabiána, V. Szerényiho, O. Szücsa, F. Cseha, J. Dulínyiho na trest smrti obesením. Vzhľadom na to, že skrývanie sa a prechovávanie vojenských zbehov rozrástlo sa v meste (Košiciach) do takých veľkých rozmerov, považoval som čas za dozretý na skoncovanie s touto vlastizradnou činnosťou a preto uvedené osoby neodsudzujem na zlikvidovanie, ako to určuje nariadenie, ale ako odstrašujúci príklad na TREST SMRTI OBESENÍM. Rozsudok je podpísaný hlavným županom a zároveň vojenským vládnym zmocnencom Gyarmathym. Ako pozdrav sa uvádza: VYTRVAŤ! NECH ŽIJE SZÁLASI! Dátum je uvedený 5. január 1945.

Košickým seniorom - v čase popráv boli mladí alebo deti - sa oživili spomienky na myilasyiovské či szalásziovské hromadné popravy. Na Hlavnej ulici pred terajšou budovou Štátnej vedeckej knižnice boli v tom čase iné stromy ako teraz. Na jednom z nich obesili prvého odsúdeného. Podľa očitých svedkov sa konár odlomil a preto údajne ďalšieho muža obesili na stĺp verejného osvetlenia oproti, pred budovou, kde teraz sídli banka. Ďalšieho popravili pred budovou bývalého Baťu a posledná poprava bola pred budovou vojenského veliteľstva, dnes Košického samosprávneho kraja.

Szálasi sa musel obávať odplaty, preto ušiel do južného Maďarska, kde ho chytili Američania a odovzdali ho spravodlivosti, ktorá ho odsúdila na trest smrti.

Tieto tragické udalosti v Košiciach inšpirovali akad. mal. Júliusa Bukovinského, ktorý v roku 1945 namaľoval olej a nazval ho "Pred oslobodením". Zachytil na ňom výraz zdesenia v tvári ľudí na košickej ulici, kde szalasiovci popravili dvanásť ľudí.

Obeťou Šípových krížov bola aj Sára Schalkház

Názov hotela Schalkház nie je neznámy ani mladšej košickej generácii, pretože seniori naň s nostalgiou často spomínajú. Predtým, než sa začal vola Slovan, bol preslávený svojimi službami, i ako stredisko spoločenského a umeleckého diania.

Meno mal podľa svojho zakladateľa a jeho potomkov. Patrila k nim aj Sára Schalkház, dcéra hoteliera Leopolda Schalkháza. Bola ambiciózna a literárne sa prejavovala od detstva. Po absolvovaní Učiteľského ústavu v Košiciach užila iba krátko a stala sa redaktorkou. Písala poviedky, ktorý vyšli knižne a začala sa venovať problematike žien ako novinárka a od roku 1929 po odborných sociálnych kurzoch, ju prijala do Spoločnosť Sestier sociálnej pomoci.

Počas druhej svetovej vojny sa stala riaditeľkou maďarského Hnutia katolíckych pracujúcich žien, založila vysokú školu pre pracujúce ženy v Maďarsku a Dom pre pracujúce ženy v Budapešti. Stala sa rehoľnou sestrou a začala pomáhať v rámci Spoločnosti Židom. Ukrývali sa v Dome pre pracujúce ženy a vďaka nej ich prežilo asi tisíc. Rehoľné sestry Domu sa o nich starali aj s vedomím, že riskujú vlastný život. Medzi svetskými zamestnanými ženami sa našla udavačka, ktorá sestry udala a Dom po obkľúčení začali prehľadávam ozbrojené jednotky nacistickej strany Šípových krížov. Sára sa práve v tom čase, keď hľadali ukrývajúcich sa Židov, vrátila do Domu a hoci mohla uniknúť nyilašom, zostala ako zodpovedná riaditeľka Domu. Odvliekli ju so zatknutými na breh Dunaja, kde popravovali ľudí a hádzali ich do Dunaja ak do neho sami nespadli. Tam zastrelili aj Sáru Schalkház. Jej telo sa nenašlo.

SOŇA MAKAROVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári