Každý účastník stretnutia povie meno a pridá dôvetok: ...a som alkoholik

Médiá pravidelne prinášajú rôzne osvetové informácie či varovné príklady osudov ľudí, ktorí podľahli alkoholu. Napriek tomu štatistiky dokazujú alarmujúci fakt, že takmer každý štvrtý Slovák sa dá označiť za alkoholika. Ak človek podľahne alkoholu, často odmieta akúkoľvek pomoc. Opakom sú ľudia, ktorých k hľadaniu riešenia ich problému so závislosťou donútia okolnosti alebo rodina. Vtedy začnú vyhľadávať rôzne liečenia či komunity. Jednou z menej známych, no určite zaujímavou, že spoločenstvo AA - Anonymní Alkoholici, ktoré v Košiciach funguje od roku 1999.

Spoločenstvo si presne hovorí Prvá Košická AA skupina. Vznikla v júli 1999 s cieľom zbavenia sa návykových látok ako alkoholu, ale aj drog, či fajčenia. V ich prvom sídle na Jegorovom námestí (dnes sa stretávajú na Južnej Triede 23) sa vtedy zišli prví členovia AA, aby odštartovali túto vtedy na Slovensku ešte novú metódu boja proti závislostiam. "AA navštevujem od samotných začiatkov," hovorí Richard, ktorý stretnutia AA vedie. "Už predtým som chodieval na rôzne liečenia, psychoterapie, či komunity. Nikdy mi to však nepomohlo. V AA príde človek anonymne, nič nemusí sľubovať, nikto mu nič nevyčíta. V iných skupinách, kde bol prítomný psychiater, sme písali svoje čisla poistiek, mená. Lekár potom za to dostával body a bol spokojný, že k nemu chodíme. Navyše sa nás pokúšali vyliećiť formou sľubov, čo alkoholikovi nikdy nepomôže. Preto som sa rozhodol, že skúsim niečo iné."

V začiatkoch AA prišli na pomoc cudzinci, ktorí majú s touto formou terapie skúsenosti. Keďže táto filozofia pochádza z USA, na pomoc im prišiel Slovák žijúci v Amerike. "Bol to skvelý človek. Prezývali sme ho ´Sky´. On nás naučil, čo vlastne AA je. Vychoval si svojich následníkov, získal prvých členov a mnohým z nás dokázal dodať vieru, že boj s alkoholom nie je beznádejný." Ďalším významným vodcom skupiny bol Ján z Levoče, ktorý tiež žil dlhé roky v USA. "On nás viedol, usmerňoval, krotil. Spôsobil to, že sme sa na začiatočníkov celkom slušne rozbehli." Človeka, ktorý vedie skupinu, nazývajú sponzor. Ide o hlavného tvorcu myšlienok stretnutí a osobnosť, ktorá by mala ostatným dávať pocit istoty, že ich skupina nezradí a je im ochotná pomôcť v akejkoľvek chvíli.

V Košiciach je niekoľko podobných komunít. Všetky však majú spoločné to, že pri ich sedeniach asistuje psychológ. "Mnoho z nás navštevuje okrem AA aj iné komunity. Každá môže alkoholikovi niečo dať. Samotná by však podľa môjho názoru pacienta nikdy nevyliečila." Alkoholik si totiž musí vlastné prehry uvedomovať sám a sám si musí povedať aj to, že sa chce zmeniť. "Na liečeniach, či v iných komunitách používajú na liečenie metódu strachu. Mne osobne už tisíckrát ukázali na snímkoch, akú mám zdevastovanú pečeň, či pľúca. To všetko som si dokonale uvedomoval. Napriek tomu som stále zrecidivoval. Nepomohli sľuby, nepomohli prísahy. Na základe toho som usúdil, že na odstránenie závislosti treba použiť nejakú novú, inovačnú metódu."

Skupina AA sa od ostatných komunít líši najmä tým, že funguje na dobrovoľnej báze. "Členovia nemusia platiť žiadne poplatky. Na stretnutia chodia dobrovoľne, nerobí sa žiadna prezenčka. Ak chcú, nemusia prísť vôbec a nikto im to nesmie zazlievať. Členovia totiž nesmú druhých súdiť či radiť im. Hovoria stále len o svojich problémoch a o sebe. Takouto formou si napokon vzájomne ukážeme, že sme na tom veľmi podobne a na základe príbehov ostatných členov nachádzame riešenia problémov každý sám." Spomenúť treba i dôležitý fakt, že stretnutia nevedie odborník, ale jeden z anonymných alkoholikov. Členovia majú počas sedenia zakázané zaujímať akékoľvek postoje k témam, ktoré nesúvisia s ich komunitou. Nesmú si ani navzajom pomáhať. Pomoc si môžu dovoliť len vtedy, ak ich o ňu niekto sám požiada.

Každé sedenie začína sponzor. Predstaví sa tak, že povie svoje krstné meno, ku ktorému pridá dovetok "a som alkoholik". Takto sa neskôr predstaví každý účastník stretnutia. Ďalej si členovia zopakujú základné kroky a tradície AA. Nasleduje navrhnutie témy stretnutia. "Tá sa stále týka niektorého z krokov AA, alebo sa určí voľná téma, pri ktorej môže člen hovoriť o čomkoľvek súvisiacom s komunitou." Každý o sebe hovorí v prvom páde jednotného čísla pričom uvádza svoje skutky, pocity alebo nálady. Ide o dôverné diskusie a stretnutie končí spoločnou modlitbou. Naša návšteva spôsobila menšie zostručnenie programu stretnutia. Tým, že sme tam boli ako "niekto z vonku" sme totiž formu stretnutia zmenili na otvorenú, pri ktorej môže o sebe hovoriť každý len do tej miery, ktorú uzná za vhodné.

Ťažko povedať, koľko má AA členov. "Niekedy je nás ozaj veľa. Stále sa to však mení. Máme tu pracujúcich ľudí i študentov." Tí noví sa o existencii AA dozvedajú počas sedení v iných komunitách, na liečeniach, či od známych. Kto by čakal, že sa tam stretáva banda zanedbaných prepitých asociálov, bol by veľmi prekvapený. Na stretnutí, ktorého sme boli hosťami, sa zúčastnil napríklad lekár, prírodovedec a geológ, psychologička, či dokonca katolícky kňaz. Vysokoškolsky vzdelaní ľudia teda nie sú na ich stretnutiach žiadnou novinkou. Vekové rozpätie je široké. AA navštevujú rovnako študenti ako aj dôchodcovia.

Jednou z mála vecí, ktoré by mohli záujemcu o navštevovanie AA odradiť, je spojitosť programu s kresťanskou vierou. Viera v Boha je totiž jedným z nosných pilierov celej filozofie AA. "Priznávam, že to môže ateistov aspoň v počiatku odrádzať. Môj prípad je toho dôkazom. Ako geológ a prírodovedec som bol produktom komunistického materializmu a niečo ako vieru v Boha som stále razantne odmietal. Keď som zaćal chodiť do AA, pokúšal som sa nájsť Boha. Pokúšal som sa až tak silno, že som zrecidivoval. Ani dnes mi nie je jasné kto, alebo čo ten Boh vlastne je. Objavil som však v sebe vnútorný hlas, ktorý mi dokáže napovedať čo je zlé, alebo ktorých situácií by som sa mal vyvarovať, ak sa nechcem dostať do problémov. A v ten hlas verím," hovorí Richard. Dodáva však, že viera v Boha nie je nevyhnutnosťou navštevovania AA. Jedinou podmienkou je túžba prestať piť...

Dva skutočné príbehy Košičanov, ktorí navštevujú skupinové terapie spoločenstva AA - Anonymní Alkoholici

Začal veľkonočnými oblievačkami neskôr pil, aby zahnal trému

Peter je mužom v strednom veku. Ako sa mohol stať alkoholikom, si dodnes nevie presne vysvetliť. Dlhé roky totiž s návykom na alkohol nemal problém. "Sčasti som tomu porozumel až na jednom z liečení na Prednej Hore. Primár vtedy hovoril o teórii, že korene závislosti siahajú do mladosti. Keď som sa nad tým zamýšľal a toho času na zamýšľanie som mal dosť, prišiel som na to, že to asi bude pravda."

Začínal klasicky. Keď bol mladý a začal chodiť na prvé zábavy, musel si s kamarátmi dať nejaký ten pohárik. To aby bol schopný zbaviť sa bremena hanblivosti a pustil sa do tanca, či oslovovania švárnych dievčin. "Keď som mal 16 či 17 rokov, prišli moje prvé opilecké stavy. Začalo to pri veľkonočných oblievačkách, kedy ma v každom dome pohostili nejakou tou pálenkou," spomína Peter.

S alkoholom sa ešte detailnejšie zoznámil na vysokej škole. "Mal som spolužiakov z Prahy aj Juhoslávie. Ja som bol obyčajný dedinčan. Nechcel som sa teda stať čiernou ovcou kolektívu a pokúšal sa medzi nich zapadnúť. Napadlo mi, že ak s nimi budem veľa piť, obľúbia si ma." Po štúdiu plnom alkoholových osláv začal pracovať ako lekár. Je významným odborníkom, vďaka čomu často prednášal na vysokých školách. Pred každým vystúpením však mával trému. "Prekonával som ju ako inak alkoholom. Pil som dá sa povedať už pravidelne. Stále som to však zvládal a pil kontrolovane."

Podľa Petra je alkoholikov veľa. Mnoho z nich si však myslí, že nemajú žiadny problém. "Ja som bol rovnaký. Pil som kontrolovane, vedel som, že ak si poviem ´dnes nechcem´, piť nebudem. Kontrolovane piť sa však nedá dlho. Keď som mal 38 rokov, celý život mi zmenil osobný rodinný problém o ktorom nechcem hovoriť. Vtedy som sa rozpil." Pil každý deň, čo sa odzrkadlilo na jeho zdravotnom stave. "Človek prestane piť, len ak má nejakú príčinu. Neverím, že niekto skončí s alkoholom len preto, že sa o jeho škodlivosti dočítal v literatúre." Tak tomu bolo aj v jeho prípade. Na liečenie ho donútili ísť až zdravotné problémy.

V roku 1997 teda odišiel zo svojho prvého pobytu na Prednej hore. "Keď som videl aké prípady tam boli, napadlo mi, že mám vlastne šťastie v nešťastí. Chodia sa tam liečit ozaj mladučkí ľudia. Mňa problémy s alkoholom zastihli až v strednom veku. Keď som odtiaľ odišiel dokázal som abstinovať sedem rokov." Potom sa však k poháriku vrátil, ajkeď pil len kontrolovane. "Takto to fungovalo asi štyri roky. Neskôr som sa rozpil tak, že som potreboval udržiavať hladinu. Ak som nemal alkohol, triasol som sa a bolo mi zle. Musel som ísť na zastavenie ťahu (tvrdá procedúra proti odstráneniu prvých abstinenčných príznakov)."

Takto sa Peter dostal na svoj druhý pobyt na Prednej Hore, po ktorom začal navštevovať skupinu AA. "Chodím aj do ďalších skupín, no myslím si, že najmä vďaka AA sa mi darí už dva roky abstinovať. Som plný odhodlania, že si už nikdy nevypijem." hovorí spokojne Peter.

Začalo to zopár pohárikmi, až toho vznikla závislosť

Ivana je mladou a krásnou ženou. Ak by ju niekto stretol na ulici, určite by si nepomyslel, že môže mať problémy s alkoholom. "Nepila som 28 rokov. Mala som dobrú prácu, šťastný vzťah. Ten však potom krachol a ja som začala prechádzať ťažkými fázami prekonávania rozchodu." Nedá sa povedať, že ho zvládala, no aspoň nerobila vážnejšie chyby.

K alkoholu ju napokon pritiahol pracovný kolektív. "Pracujem na psychiatrickom oddelení nemocnice. Dennodenne som sa tam stretávala s ľuďmi trpiacimi na rôzne formy závislosti. Z toho rozchodu som zrejme dostala chuť ako tomu dnes hovorím ´zahrať sa na pacienta´." Spolu s kolegami začali chodievať po práci von na zopár pohárikov. To sa jej zapáčilo. Stále si pekne zanadávali, posťažovali si a domov chodili uvoľnení. "Po čase mi to však začalo prerastať cez hlavu. Pila som viac a viac. Páčilo sa mi, že keď som opitá zabávam sa a zabúdam na problémy, ktoré ma trápia. To okno sa mi z toho páčilo zrejme najviac." Ako hovorí, zvyčajne dopadla z celej partie najhoršie. Nikdy totiž nevedela kedy má dosť.

Šlo u nej o špecifický prípad alkoholizmu. Vyvinul sa totiž nezvyčajne rýchlo. "Už po troch mesiacoch mi môj lekár tvrdil, že som alkoholička. Samozrejme som tomu neverila a presviedčala ho o opaku. Pila som krátko. Vinu za to čo sa so mnou deje som hádzala na moje psychologické problémy, na to, že nie som spokojná so svojim životom." Lekár zvolil na skrotenie jej alkoholizmu nezvyčajný spôsob. Predpísal jej lieky. "Začala som preto brať Diazepan. Bola som takto šťastná. Pod vplyvom liekov som sa cítila ako akýsi "zombík". Dnes už viem, že šlo len o nahradenie jednej závislosti druhou."

Problémy sa na ňu vrhali ďalej a z každej strany. Stratila akékoľvek súkromie, kamarátov, rodičia sa jej báli pretože sa niekedy správala ako blázon. "Niekoľkokrát som sa zaľúbila. Stále to však na niečom padlo. Raz sa z mojho partnera dokonca vykľul bisexuál. Na vzťahy som prosto nikdy nemala šťastie." Lieky však spôsobovali to, že pred celým svetom zatvárala oči. Nič sa jej netýkalo.

Keďže svoj súkromný život stratila, jej prioritou sa stala práca. "Chodievala som tam rada. Rada som sa pozerala na to, že stále dokážem pomáhať ľuďom. Postupne si však moje problémy všimli aj kolegovia. Donútili ma brať ďalšie lieky, ktoré mi začali vážne poškodzovať zdravie. Na tom, že ich prestanem brať som sa musela dohodnúť potajomky s primárom. Kolegovia by sa vraj urazili, keby zistili, že neverím ich metódam." Takto psychicky a už aj fyzicky zničená pokraćovala vo svojom vnútornom boji ďalej.

Zlom nastal po jednej z hádiek s rodičmi. Šlo o jednu z mnoha nezmyselných hádiek, ktoré Petru stále psychicky znićili. Rozhodla sa teda poriadne napiť. "Do nemocnice ma odniesli so 6,2 promille. Pila som vodku a zajedala ju paradajkami. Už v práci som zopárkrát odpadla a podobne, no v tú chvíľu som si uvedomila, že som fyzicky ozaj na dne. Keď mi ukázali môj snímok pečene, vedela som, že to musí okamžite skončiť."

Táto mladá sympatická žena, ktorá sa za neuveriteľný jediný rok dokázala dostať tam kam sa iní alkoholici dostávajú omnoho dlhší čas dnes zmenila postoj k životu a poctivo abstinuje. "Veľmi ma sklamala psychiatria, teda obor v ktorom pracujem. Pochopila som, že závislosť sa nedá liečiť inou závislosťou. Dnes chodievam do poradní a pomaly si opäť staviam svet, ktorý som si za rok zrútila. Pochopila som, že ešte nie je neskoro a môj život môže byť omnoho krajší a farebnejší ako život zatrpknutej smutnej pianky," uzavrela svoj stručný príbeh Ivana.

Tomáš LEMESANI

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári