Ľudia sa na neho aj dnes obracajú ako na svojho kamaráta z kaviarne

Michal Viewegh patrí bezpochyby už niekoľko rokov medzi najpopulárnejších českých spisovateľov. Jeho diela veľmi dobre poznajú aj tí, ktorí nie sú práve nadšencami čítania kníh. Mnohé jeho romány boli totiž sfilmované a tešia sa mimoriadnej diváckej obľube. Stačí spomenúť Román pro ženy, Výchova dívek v Čechách, Báječná léta pod psa či Účastníci zájezdu. Pred pár týždňami prišiel v rámci Dní českej kultúry na východ Slovenska predstaviť svoje najnovšie dielo Román pro muže a čas si našiel aj na krátky rozhovor.

Pri prezentácii svojho najnovšieho románu si M. Viewegh urobil doslova okružnú jazdu východným Slovenskom. Autorské čítanie v knižniciach absolvoval nie len v Košiciach, ale aj v Rožňave, Michalovciach či v Starej Ľubovni. "Nech to neznie ako povinný kompliment prostrediu, v ktorom sa nachádzam, ale ja chodievam na východ Slovenska veľmi rád. Práve nedávno som bol v Prešove na festivale Číta celý Prešov a miestne knihovníčky ma doslova nakazili svojim nadšením," prezradil spisovateľ.

Rád chodieva svoje diela prezentovať medzi čitateľov a nevyhýba sa žiadnej príležitosti na besedu či posedenie v knižnici. "Musím povedať, že hoc to robím už pomerne dlho, vždy ma prekvapí miera porozumenia, ktorú voči mne moji čitatelia majú. Stále som prekvapený, že rozumejú textom, že sa smejú presne na tých miestach, kde to čakám."

Keď si na besede s čitateľmi sadne pred hostí, musí rátať s tým, že zatiaľ čo o on nich nevie absolútne nič, oni ho prostredníctvom jeho kníh poznajú veľmi dobre. "Nedávno som si to dokonale uvedomil, keď som prišiel do jednej knižnice pred začiatkom besedy a riaditeľka knižnice mi povedala, že naposledy odo mňa čítala moje denníky, ktoré som vydal. Zrazu mi bolo jasné, že ona vie všetko o mojich hemoroidoch a znervóznel som. (Smiech.) Lenže za to si môžem sám, keď som sa rozhodol vydať čosi tak intímne, ako sú denníky. Na druhej strane neľutujem to."

Všetko sa mu to totiž vracia v pozitívnom zmysle slova a ľudia na jeho denníky zareagovali veľmi dobre. "Pochopili, čo som ich vydaním chcel povedať. Nebral som totiž písanie denníkov ako snahu o filozofovanie, ale písal som ich tak, ako keby som sedel kdesi v kaviarni a rozprával sa s mojimi dobrými kamarátmi a hovoril im o tom, čo sa mi prihodilo. No a ono sa potom stáva, že s kamarátmi si poviete aj veci, na ktoré nie ste práve pyšní. Myslím si, že práve túto otvorenosť čitatelia oceňujú a majú dobrý pocit z toho, že ma akoby poznajú. Takže dodnes dostávam maily o rozvodoch, neverách a chorobách, lebo ľudia sa na mňa obracajú, ako keby som ja bol ten ich kamarát, s ktorým sedávajú v kaviarni..."

M. Viewegh pri písaní kníh nedokáže od seba absolútne oddeliť fikciu a vlastné súkromie. "Tieto dve sféry sa mi vždy prelínali. Som jednoducho ten typ spisovateľa, ktorému sa lepšie píše o tom, čo pozná a čo už môžem poznať lepšie, ako seba a to, čo som sám prežil. Na druhej strane ale treba povedať, že asi len málokto žije svoj vlastný život natoľko zaujímavý, že by stačilo iba zapisovať ho a vznikol by z toho pozoruhodný a vtipný text. Takže keď chcem zaujať, tak musím fabulovať a vymýšľať si. Takže aj to, čo zdanlivo pôsobí ako absolútne autobiografické, je prikreslené. Môžem povedať, že približne 30 percent textov tvoria moje životné reálie, zvyšok je fikcia."

Schopnosť fabulovať rozhodne M. Vieweghovi nechýba a navyše nezdá sa ani, že by o ňu časom prichádzal. Približne raz ročne mu totiž vyjde nový román. "Schopnosť vytvárať fikciu je asi základný spisovateľský predpoklad. Ja mám to šťastie, že mám vždy dostatok nápadov. Aj teraz by som vám vedel povedať, čo chystám do novej knihy a aké nápady mám odložené pre ďalšie dve - tri knižky. Keď spisovateľ nemá nápady, tak nie je spisovateľ. Invencia je totiž podmienkou. A ja si ani náhodou nepripadám vyhorený."

Začínal poviedkami

M. Viewegh rozhodne nepatrí medzi tých spisovateľov, ktorým bolo dávno jasné, že sa chcú živiť práve týmto. "Rodilo sa to postupne. Podľa mňa povedať si v osemnástich, že budem slávny spisovateľ, je riadne domýšľavé. Vôbec som si to nedokázal ani len predstaviť, nehovorím už o tom, že by som rozmýšľal o tom, že budem vydávať knižky. Mojou ambíciou najprv bolo publikovať nanajvýš ak poviedky kdesi v novinách či časopisoch. V 80-tych rokoch som sa o to začal pokúšať a až keď som mal na svojom konte približne 25 uverejnených poviedok, tak som si po prvý krát povolil myšlienku na to, že by som sa mohol pustiť aj do knihy."

Neodvážil sa však hneď na román, pustil sa len do tenučkej novely. "Aj to nešlo len tak, osem rokov som čakal na to, či mi knihu niekto vydá. Najprv mi dve novely odmietli vraj z ideologických dôvodov. Potom mi však predsa len vyšla prvá kniha a ako sa hovorí s jedlom rastie chuť, tak som začal mať pocit, že by to predsa len mohlo ísť a začal som snívať o tom, že by som vydal už nie tenučkú knižočku, ale poriadny román a že by sa z toho mohol stať aj bestseller. No a pri všetkej skromnosti môžem povedať, že sa mi to s Báječnými léty pod psa podarilo. Tá kniha to všetko naštartovala. Potom som si dovolil už aj snívať o tom, že by sa moje knihy mohli začať prekladať do iných jazykov a dovolil som si i sen o tom, že by raz niekto mohol dostať chuť podľa mojej predlohy nakrútiť film."

Pri prvých dvoch filmoch, ktoré vznikli na základe knižnej predlohy M. Viewegha teda pri Výchove dívek v Čechách a Báječných létech pod psa sa nepodieľal na scenári. "Dodnes to trochu ľutujem, lebo scenár je vlastne jediný spôsob, ako môže autor predlohy ovplyvniť výsledok. Ale vtedy to bolo tak, že za mnou prišli z filmovej spoločnosti a povedali mi, že to chcú natočiť, nikto mi neponúkal možnosť podieľať sa na scenári."

M. Viewegh uznáva, že úspech filmov, ktoré sú nakrútené podľa jeho románov medzi časom ich je šesť urobil veľa v tom, že je z neho dnes najpredávanejší a najčítanejší český spisovateľ. "Bezpochyby si treba priznať, že film je výborná cesta pre propagáciu predlohy i autora samotného. Dokonca keď to preženiem, tak môžem povedať, že aj aj zlý film je pre knihu dobrou reklamou. Film sa veľmi rýchlo a skôr dostane do povedomia. Nemôžem si sťažovať ani na to, ako sa predávajú moje knihy, no aj keď vezmem do úvahy tie najúspešnejšie, tak ich náklad sa vyškriabal na 150 tisíc. Lenže keď po prvý krát dávali v televízii film Účastníci zájezdu, tak to videlo viac ako dva milióny ľudí. Pokiaľ spisovateľ pohŕda filmom či televíziou, je to podľa mňa intelektuálny snobizmus. Taký autor sám pod sebou píli konár, lebo film i televízia je ideálna cesta na propagáciu literatúry."

Na filmy, ktoré vznikli podľa jeho predlohy sa vraj díva so zmiešanými pocitmi. "Najhoršie je to na nejakej slávnostnej premiére. Na tých mám najradšej tie večierky, ktoré nasledujú po nich. (Smiech.) Pretože pri premiére mám pocit, ako keby som bol za to celé ja zodpovedný. Potom príde prvá replika, pri ktorej si myslím, že by sa už ľudia mali začať smiať, no keď sa nesmejú poriadne, lebo mnohí ešte len prichádzajú do kina, tak znervózniem. Vravím si, že ak na nich nezafunguje ani druhý či tretí vtip, tak sa pôjdem obesiť." Keď si však pustí nejaký "svoj" film s odstupom času doma a sám, tak sa na ňom dokáže i pobaviť. "Pár krát sa mi stalo, že som v televízii natrafil na vysielanie niektorého z týchto filmov a už som to dopozeral. Uvedomil som si, že napriek pár výhradám, ktoré by ale asi mal každý na mojom mieste, sa mi film páči."

Posledný film vznikol podľa niekoľkých poviedok z knihy Poviedky o manželstve a sexe, M. Viewegh k nemu spolu s Petrom Jarchovským napísal i scenár. "S Jirkom Macháčkom, ktorý si zahral hlavnú postavu, sme obišli pár českých miest, kde sme sa zúčastnili slávnostných premiér. Stačilo mi chvíľu sedieť v sále, počuť, že sa ľudia smejú a hlavne sa na nich dívať, keď odchádzali. Každý, kto niekedy robil film, dokáže rozpoznať spokojného diváka pri odchode z kina. Stál som oproti východu a videl, že ľudia odchádzajú pobavení, potešení... Vtedy človek dostane istotu, že síce to zrejme nie je žiadne ´arcidielo´, čo sme vyprodukovali, ale že sa to hádam celkom podarilo."

Hoci považuje za smerodajné, či sa ľudia pri pozeraní filmov smejú pri tých správnych replikách, on sám sa na nich už nedokáže pobaviť. "Už som to videl toľkokrát, že vtip pre mňa prestáva byť prekvapivý. O to väčšie je to potom pre mňa utrpenie, lebo ako mi vtip zovšednie, prestáva mi pripadať zábavný a bojím sa, či vôbec niekomu zábavný príde! Rovnako však už nemôžem čakať, že ma prekvapí prekvapivý zvrat, keď už presne viem, čo sa stane..." Keď však píše pôvodnú predlohu, nasmeje sa pri tom dosť. "Samozrejme, že keď mi čosi zábavné napadne a zachytávam to, tak ma to rozosmeje. To je podľa mňa podmienka, aby bol román zábavný a aby vtip zafungoval. Ako sa na tom ma pobaviť čitateľ, keď to nerozosmeje samotného autora?"

Aj keď dnes patrí v širokom čitateľskom povedomí M. Viewegh medzi tých autorov, po ktorých siahajú ľudia hlavne vtedy, keď sa chcú pri knihe dobre pobaviť, nie od začiatku mal ambície písať vtipne. "Veď napríklad moja prvotina Názory na vraždu vôbec nie je zábavná. Je to skôr psychologická novela. Súvisí to s autorským sebavedomím. Veď si len skúste, aké to je, rozprávať vtip v spoločnosti, z ktorej takmer nikoho nepoznáte. Chce to istú dávku istoty. No a to isté je, keď chcete písať humorne. Musíte si najprv oťukať terén a postupne, keď zistíte, že to má efekt, rastie vám sebavedomie. Na to sú ideálne autorské čítania, keď vidím, že sa ľudia smejú presne na tých pasážach, kde to čakám. Pre autora je to dôležitá spätná väzba."

Tak ako rástlo M. Vieweghovi autorské sebavedomie čo sa týka humoru, tak sa stále viac a viac odvažoval ísť aj do erotiky prečítajte si Román pro muže... "Nerád by som bol, keby ma ľudia považovali za nejakého pornografa, lebo to, čo píšem ja, je oproti tomu, čo dnes ponúka súčasná literatúra, len slabý čajíček. V prvom rade sa ale snažím písať pravdivo a keď píšem o sexe, tak tam predsa nebudem dávať vety plné nejakých okvetných lístkov a čo ja viem čoho ešte, keď to tak proste nie je. Niektoré veci treba proste pomenovať také, aké sú!"

M. Viewegh je otcom dvoch dcér Sáry a Báry. Práve ony dve ho inšpirovali k tomu, aby napísal aj knihu rozprávok. "Krátke pohádky pro unavené rodiče vznikli aj vďaka tomu, že mi často moji kamaráti hovorili, aby som napísal čosi, čo budú môcť čítať svojim deťom, ale aby to bolo čosi, pri čom sa nebudú príšerne nudiť. Takže som ich vzal za slovo a vznikol súbor rozprávok, kde dve dievčatká majú mamičku, ktorá predáva v lekárni a otecka herca. Písané je to jednoduchým jazykom, aby to pochopili deti, ale zároveň tak, aby to pobavilo i dospelých. Keď som totiž do textu chcel zašifrovať čosi, čo nie je pre detské ušká, tak som to napísal modrou kurzívou. Rodiča, ktorý vie, že takto písaný text si má nechať pre seba, to pobaví a ďalej môže čítať to, čo je určené deťom bez toho, aby to text nejako narušilo."

Dátum narodenia: 31. marec 1962

Znamenie: Baran

Miesto narodenia: Praha

Ukončené vzdelanie: Filozofická fakulta UK

Rodinný stav: ženatý

Relax: rodina

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári