udivuje obdivuhodne sviežim hlasom. Na divadelných doskách stvárnil množstvo postáv, napríklad Štelinu v Krútňave, Vodníka v Rusalke, Mefista vo Faustovi a Margaréte či Gremiona v Eugenovi Oneginovi. Hoci by si už mohol užívať zaslúžený odpočinok, stále spieva. Na košických divadelných doskách stvárňuje Bonza v Madama Butterfly a Míchu v Predanej neveste. Juraj Šomorjai.

Svoje nedávne jubileum ste oslávili operným recitálom. Ste vraj prvým operným spevákom na Slovensku, ktorý 75 slávil samostatným koncertom.

- Áno, je to unikátne. Vďačím za to najmä dobrému zdraviu, výbornej technike a šťastiu. Počas vysokej školy som mal šťastie na to, že som študoval u vynikajúcej pani profesorky Korínskej. A počas profesionálneho života zas na to, že som mal možnosť naštudovať úžasne veľa krásnych úloh.

Kde sa vlastne zrodila vaša láska k opere?

- V komunizme. To bol mor. Kvôli otcovi, ktorý však nič neurobil, mi nedovolili zmaturovať na gymnáziu. Vyhodili ma z maturitného ročníka. Boli 50. roky a ak by som nebol študoval, musel by som nastúpiť k PTP. Toho sa rodičia veľmi báli, tak ma poslali na skúšky na konzervatórium. Keď ma počula pani profesorka Korínska, okamžite ma prijala. Po dvoch rokoch na konzervatóriu som šiel študovať na VŠMU.

Keď rodičom ako z núdze cnosť napadlo konzervatórium, zrejme ste mali talent...

- Od detstva som spieval, na gymnáziu som bol sólistom v zbore. Takže nadanie som mal a aj som spieval rád. No ani mi nenapadlo, že budem spevákom. To som nechcel.

Čím ste chceli byť?

- Hocičím, len nie spevákom. (Úsmev)

Prečo?

- Pretože spevák, ak sa chce dlho udržať v brandži, musí byť zdravý. A to nie je každý. Ďalšia vec je obrovská konkurencia. Človek musí nesmierne drieť, musí byť profesionálne dobre podkutý, mať dobrú školu a veľmi veľa sa učiť. A k tomu všetkému potrebuje ešte riadnu dávku šťastia. Tú som ja mal, keď som sa dostal do zahraničia.

Ako ste sa tam dostali?

- S manželkou sme pôsobili v Banskej Bystrici. Divadlo to bolo úžasné, samí mladí ľudia. No zárobky mizerné. Boli sme skutoční chudáci, ktorí si odkladali peniažky do sáčkov toto máš na vlasy, toto je do kina... Úbohé. Tak som napísal do východného Nemecka do koncertnej kancelárie list, že mám vzťah k nemeckej hudbe a chcel by som pôsobiť v niektorom z ich divadiel. Človek sa proste musí vedieť predať. (Úsmev.) Za pár dní mi prišla odpoveď: "Ste prijatý v divadle Meilingen." Skoro som padol na zadok. Ako môžu prijať niekoho, keď nerobil konkurz!? Tak som došiel do Nemecka, chcel som im predspievať a oni, že netreba, že som prijatý. Najprv som sa opýtal na plat. Ponúkali mi 890 mariek, vyhandrkoval som 1000, čo bolo vtedy úžasne veľa. Potom mi nedalo a opýtal som sa, na základe čoho ma vlastne prijali. A oni na to. "Vyhrali ste 2. miesto na Pražskom jare. Naši ľudia také veci evidujú, a keď počuli vaše meno, okamžite vás prijali." Toto bolo skutočné šťastie.

V Nemecku ste pôsobili 4 roky...

- A potom ďalších 5 vo Švajčiarku. To bola úžasná škola. Tam totiž uvádzali opery v origináli, aj v nemčine. Človek došiel pred rozpis, z ktorého sa dozvedel, v akom jazyku spieva dnes večer. Už vtedy som mal v aute magnetofón a nič iné som nerobil, len som sa učil.

Prečo ste sa vlastne vrátili do Československa? Vo Švajčiarsku ste už boli aj s manželkou a synom.

- Lebo manželkina sestra aj švagor boli lekári, mali deti. Aby nemali problémy...

Čo je na živote operného speváka najťažšie?

- Životospráva. Ja vôbec nepijem. Ale keď som prišiel do Banskej Bystrice, opýtal som sa, čo mám urobiť, ak chcem spraviť kariéru. Povedali mi: "Je to veľmi jednoduché, musíš zapadnúť do niektorej spoločnosti. Fungujú tu tri - komunisti, homosexuáli alebo ožrani." Tak som zapadol medzi ožranov. Bol som nesmierne naivný. Ťahal som to 3 týždne a bol som vkuse ožratý. Naraz som sa však naštval, riadne som si vynadal a rozhodol sa, že odtiaľ zmiznem. Vypadol som do Nemecka a urobil som dobre.

Čo považujete za svoje najkrajšie roky?

- Všetky, počas ktorých som pracoval. Šiel som z jednej opery do druhej, spieval som v Paríži, na veľkých festivaloch. Túto prácu milujem. Okrem toho rád čítam a učím sa jazyky.

Čím si vás vlastne získal práve operný spev?

- Operu som nemal rád. Počúval som tanečnú muziku. Ale život ma dotlačil k tomu, že som sa stal operným spevákom. Keď som začal študovať operný spev, zrazu som zistil, že tá muzika je nádherná. Viete prečo nemajú ľudia radi operu? Lebo ju nepoznajú. Nedávno mala v Košiciach premiéru Pucciniho Madama Butterfly. V hľadisku sedeli ľudia, čo prišli do opery po prvýkrát a plakali. Som si istý, že takýto divák príde aj druhýkrát.

Vy ste robili aj muzikály. Nebola to pre vás trošku ľahšia múza?

- Operu mám rád, lebo je to vyššia úroveň hudobnej kultúry než muzikál. Ale ten mám rád tiež. Navyše, je mimoriadne náročný, lebo v ňom musíte nielen spievať, ale aj výborne tancovať a skĺbiť to s hovoreným slovom. Ja som účinkoval v Lodi komediantov či vo Vlasoch a robil som to veľmi rád. So mnou je to tak, že už počas štúdia som si zarábal tým, že som každý víkend chodil do nejakého mesta, kde som v kaviarňach vystupoval pod menom Juraj Bláha. Mali sme to totiž zakázané, lebo čo má čo jeden operný spevák spievať vo výčapoch. Ja som si tým však úžasne zarábal, stravoval som sa len po reštikách. Potom ma oslovili mladí herci Oldo Hlaváček, Jozef Adamovič a začal som s nimi robiť estrády. Spieval som černošské spirituály.

Takže ste si užili aj bohémsky život...

- My sme boli veľkí bohémi. Dnes to tak už nie je. Každý sa pozerá na každú korunu. Vtedy to bolo úžasné. Na izbe som býval s Ivanom Krajíčkom a Vladom Müllerom, takže o zábavu nikdy núdza nebola.

Vaša manželka je tiež operná speváčka a známa pedagogička. Zoznámili ste sa počas vysokej školy?

- Áno. A z mojej strany to bola láska na prvý pohľad. Dodnes si pamätám, že keď som ju prvýkrát videl, mala na sebe bledomodré šaty. Krásna ženská. Stáli sme tam partia chalanov a ja im vravím: "Pozrite sa na tú babu. Tú si vezmem za manželku." Ťukali si po čele, že som blázon, ale ja som hneď vtedy šiel za ňou a len som do nej hučal a hučal. A na prvom rande som jej oznámil, že si ju po škole vezmem za ženu. Dodnes sme spolu.

Profil

Juraj Šomorjai (14.11.1933)

vyštudoval spev na konzervatóriu a na VŠMU

pôsobil v opere v Banskej Bystrici, v divadlách v Meiningene, Dessau, St. Gallene a od roku 1974 je členom opery ŠD.

na košických divadelných doskách ho môžu diváci vidieť aj dnes. V predstavení Madama Butterfly spieva postavu Bonza a v Predanej neveste Míchu.

pôsobí aj ako pedagóg

je manželom známej pedagogičky Ľudmily Šomorjaiovej, ktorá vychovala množstvo operných spevákov (napr. aj svetoznámeho tenora Štefana Margitu)

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári