pracovať s ním doslova bijú. Dôvodom je okrem jeho nesporného talentu i takt, ktorého má údajne na rozdávanie. Netají, že "jeho" dievčatá sú kultivované baby s nadhľadom, ktoré sa mu však na Slovensku hľadajú ťažko. Našim dievčatám vraj totiž ide hlavne o peniaze. Benefičnú výstavu 25-ich aktov môžete až do 4. decembra navštíviť v Galérii VEBA na Komenského ulici.

Na internete si na vás človek môže nájsť samé ódy. Okrem iného chvály, že pracovať s vami je česť, pretože máte nielen talent, ale aj takt. Zaujímalo by ma, či bol takt súčasťou vašej osobnosti odjakživa, alebo vás k nemu "prinútilo" práve fotenie aktov?

- Priamo to súvisí s tým, čo robím. Som totiž hlboko presvedčený o tom, že fotografia aktu je mimoriadne intímna vec. A to ako pre fotografovaný objekt, tak aj pre autora. V dnešnej digitálnej dobe je veľa chlapcov, ktorí sa vytešujú z toho, že sa pred nimi dievča vyzlečie, ale to je veľmi ďaleko od pointy. Fotografia aktu je pre mňa jednou z najťažších fotografických tém a nájsť pomyselnú hranicu medzi estetičnosťou a vulgaritou je náročné. Pohybujete sa na veľmi tenkej čiare a bez toho, aby tam bol nejaký súzvuk a rešpekt k modelu, to proste nejde.

Čiže si svoje modelky vážite...

- Som najmä hlboko presvedčený o tom, že častokrát dobrá modelka spraví fotografa fotografom. Že bez tých báb, ktoré s nami fotku robia, to proste nejde a správať sa ku nim inak, ako s taktom, si neviem ani predstaviť. Mám k fotografii pokoru a vkladám ju aj do procesu tvorby.

Keďže je to ale celé takpovediac na hrane, stane sa vám niekedy, že keď fotku reálne uvidíte, je za vašou pomyselnou hranicou a že ju nepoužijete?

- Áno, stane sa. Mám totiž jednoznačnú zásadu, že po fotení prepozerám každú jednu fotografiu, ktorá vznikla, spolu s modelkou. Považujem ju totiž za svojho prvého kritika, pretože dievčatá sú k sebe častokrát veľmi prísne. Keď teda fotenie skončí s tým, že sú nadšené, tak je to pre mňa prvá medaila. Druhý dôvod je, že si veľmi želám, aby modelka odchádzala z fotenia s istotou, že nebolo nafotené nič, čo by jej v budúcnosti hocijako mohlo poškodiť, alebo ju dostať do chúlostivej situácie. Predsa len sú to mladé baby, študujúce, majú život pred sebou. Partnerov, deti, kariéru, neviem čo. Ľudia by boli možno prekvapení, ale je veľmi veľa dievčat, ktoré sú vzdelané, študujú napríklad medicínu, alebo právo, a pritom sú modelkami aktu.

Čiže je už aj u nás v tejto oblasti situácia uvoľnenejšia a nie je problém nájsť modelku na akt?

- V tomto prípade som ja nesprávny respondent, pretože 95 percent mojej tvorby vzniká v Čechách. So slovenskými babami ale nemám dobré skúsenosti. Niečo tu škrípe... Zásada číslo jedna pre mňa je, že modelkám neplatím. Pre mňa je 50 percent úspechu, keď modelka príde sama a chce odo mňa fotku. Prichádza do ateliéru ku mne s dôverou, čo znamená, že nemusíme prekonávať veci, ktoré sú inak bežné, ako ostych či určitá nesprávna predstava. Mám rád možnosť, keď môžem fotografiu tvoriť, a model možno iniciatívne a s rešpektom ku mojej práci mi v tom pomáha. Ale lepšie sa mi robí v Čechách. Slovenské baby to totiž vnímajú skôr tak, že z toho chcú mať zárobok a toto ja odmietam.

V čom je podľa vás základný rozdiel medzi modelkami aktu a modelkami predvádzajúcimi módu?

- Medzi modelkou aktu a modelkou fashion je naozaj obrovský rozdiel. Častokrát bývajú modelky aktu veľmi kultivované baby s nadhľadom, nie sú ani zďaleka také vypočítavé a komplikujúce veci ako modelky fashion.

Tým, že sa modelky ku vám nahlasujú už prevažne z vlastnej iniciatívy, vám prirodzene nie všetky musia byť úplne po vôli. Čo vás na niektorých zvykne najviac iritovať?

- Najviac mi prekáža to, keď príde dievča, ktoré je presvedčené o tom, že je hviezda. Vtedy sa modlím, aby sa mi, obrazne povedané, roztrhol film, aby to skrátka veľmi rýchlo skončilo. Tiež nemám rád, keď majú baby také tie pseudočasopisové naučené pózy a grimasy. Ja hlavne chcem, aby bol môj obrázok o emócii a aby táto emócia bola autentická. Mám rád kočky, ktoré sú ochotné do slova a do písmena si fotku vytrpieť, zabojovať o ňu. Ale ak príde Snehulienka, ktorá si myslí, že je pupok sveta a najkrajšia v okrese, tak to už v úvode zvyčajne neprežujem a veľmi skoro to zabalíme.

Keď ale potencionálne modelky oslovujete vy, akú stratégiu pri tom používate?

- Ja už vlastne ani nič nemusím používať, keďže ma už kočky poznajú. Akurát si možno občas poviem, že toto je zaujímavá baba, ktorá by sa mi hodila do niektorej konkrétnej emócie. U mňa je totiž v akte dominantná figurálna kompozícia a niekedy je preto dobré, keď si babu vyberiem sám, aby bola podľa mojich predstáv. Keď však povie nie, v pohode. Nič sa nedeje, viem tú tému odložiť, urobiť si ju inak a s inou.

Museli ste občas riešiť aj výstupy žiarlivých partnerov, ktorí neboli vysporiadaní s tým, čo ich polovičky robia?

- Takúto vec som našťastie nikdy neriešil. Možno aj preto, že celý prístup k tejto práci je u mňa jednoznačný. V žiadnom prípade nefotím modelky mladšie ako osemnásť. Vyžadujem, aby so mnou spolupracovali dievčatá, ktoré sú za seba zodpovedné a uvedomujú si všetky dôsledky a súvislosti. Chcem mať v ateliéri pokoj na to, aby sme mohli hľadať obraz a nemuseli riešiť vtákoviny okolo.

Pamätáte si ešte na svoje prvé fotenie aktov? Zrejme ho sprevádzala nervozita a ostych...

- To nebola nervozita, to bola katastrofa. (Smiech.) Moje prvé akty by ste už ale u mňa nenašli, skončili v koši.

Kto bol vašou prvou modelkou? Vtedajšia priateľka?

- Nie. Prvou modelkou bola baba, ktorá sa zaoberala modelingom. Ja som sa ale vtedy úplne nevyzrete nevysporiadal ani s tým, či má fotografia byť farebná, alebo čierno-biela. V kompozíciách bola absolútne triviálna, nedodržiaval som nič, čo je pre fotografiu prirodzené. Paradoxne ani dnes nemám vyhranenú technológiu. U mňa totiž fotografia nezačína tým, že to budem fotiť na neviem aký značkový fotoaparát s neviem koľkými megapixelmi. To sú trápne debatky fotografických dorastencov. Keď som začínal, tak som si tiež myslel, že moje fotky nie sú dobré preto, lebo ich fotím jednoduchým fotoaparátom, ale nie je to pravda.

Zaujal ma jeden váš výrok - Dámy, nemeňte ma, nemám to rád. Nie ste náhodou tak trošku neprispôsobivý?

- Ono to vzniklo v súvislosti s tým, že podľa mňa internet robí z ľudí hovädá. Komunikácia podľa mňa môže ale zostať slušnou a nemám rád, keď niekto komunikuje spôsobom, ktorý mi nevyhovuje a nie som ochotný sa tomu prispôsobiť. Som už starší a mám vyhranený názor na svet. Dokážem si vážiť ľudí, ale nikto nemôže odo mňa žiadať, aby som akceptoval výstrelky 18- ročných Snehulienok.

Vaša aktuálna výstava v Košiciach je benefičná. Prečo?

- Ja som mal ku charite a k empatii vždy veľmi blízko. Dáva to môjmu životu veľmi kvalitný pocit sebauspokojenia. Každý rok sa snažím urobiť nezištne nejakú benefíciu. Vždy k tomu zatiahnem priateľov, pretože to najťažšie na charite je to, že keď sa človek rozhodne ju robiť, musí to robiť sám. Spoločnosť je totiž otupená a každý má milión dôvodov na to, prečo veci neurobiť. Inak povedané, dokážu vás potľapkať po pleci, keď to robíte, ale keby ste od nich mali dostať 5 tisíc korún na zbierku, nájdu plno dôvodov na to prečo je to nemožné.

Prečo ste sa ale rozhodli pre čosi takéto u nás na východe?

- Keďže mám manželku Košičanku, tak je pre mňa veľmi užitočné nájsť cestu aj na to, ako podporiť deti aj na východe. (Úsmev.) Verím preto, že sa to tu podarí. Medaily za to nečakáme, len že to ľudia pochopia. Šiesteho novembra som ale s priateľmi v Bratislave robil benefičnú výstavu pod názvom Aj nám chutí život. Išlo o šľahačkovú vojnu s deťmi z internátnej školy pre hluchonemých. Bol to pre nás fantastický zážitok, vystavili sme päťdesiat fotografií a len šesť ich ostalo nepredaných. Vyzbierali sme 122 tisíc v hotovosti a ďalších 100 tisíc ako podporu pre internetovú sieť na škole.

Hoci máte množstvo iných aktivít, očividne si vás svet fotografie úplne podmanil...

- Fotografovaniu som sa začal venovať ako istej forme kompenzácie stresu. Prvú fotografickú súťaž som síce vyhral, keď som mal 12 rokov, ale potom som sa venoval škole, športu, práci a snažil sa presadiť vo svete biznisu. Až keď toho bolo veľa, začal som hľadať kompenzáciu, istú väzbu na výtvarno a intímno. Potreboval som odísť do niečoho kreatívnejšieho, osobnejšieho. Bral som to spočiatku ako hobby. Potom ale prišli prvé ceny, spätné väzby, a je z toho záväzok. Mám teraz pocit, že sa mi to darí tlačiť niekam, kde to má zmysel a už špekulujem o tom, že všetky firmy, v ktorých mám podiel, zabalím a budem sa venovať výhradne len tomuto.

* * *

Profil:

n vlastným menom je Alexander Pistovčák

n narodil sa v roku 1969 v Žiline

n prvú súťaž vyhral ako 12-ročný

n rozhodujúci vplyv na jeho tvorbu má Peter Ondrejkovič - bratislavský výtvarník, grafik a fotograf

n veľkú časť jeho tvorby tvorí figurálna kompozícia aktu, napätie a emócia

n v súčasnosti pôsobí najmä v Českej republike

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári