Pláže boli pusté, tak si ju urobili

pri hotelovom bazéne na 21. poschodí

Medailová niť slovenskej mužskej kulturistiky sa nepretrhla ani v bahrajnskom hlavnom meste Manama. Na 62. majstrovstvách sveta na ňu navliekli naši svalovci ďalšie dva cenné kovy, v kategórii do 75 kg vybojoval 32-ročný Košičan (člen VŠC Dukla Banská Bystrica) Igor Kočiš striebro, a Richard Riedl (Vassal Gym Bratislava) pridal v 70-ke bronz. Za všetko však hovorí skutočnosť, že Slováci zachraňovali v arabskom svete česť starého kontinentu, keď v hodnotení národov obsadili 5. miesto, ako najlepšia európska krajina.

Šéftréner slovenskej reprezentácie Milan Čížek bol pred odchodom do Manamy v medailových prognózach trošku opatrnejší, aj keď tunajšia verejnosť si už zvykla, že so svojimi zverencami sa zo žiadneho šampionátu nevracia naprázdno. Dve "placky" z Manamy, to bol asi reálny odraz možností šesťčlenného slovenského tímu, pretože naša reprezentácia sa na pódiu "International Exhibition Centre" nemohla predstaviť v kompletnom zložení. "Chýbal nám Andrej Mozoláni, ktorý je zranený, aj Pišta Havlík, ktorý vynechal celú túto sezónu. Aj tak, piate miesto v súťaži národov znamená, že sme v absolútnej svetovej špičke. Keby sme boli ´full´, teda v plnej sile, určite by sme sa dostali do prvej trojky, pretože Mozoláni i Havlík by mali tiež medaily," odhaduje ostrieľaný košický kouč. "Dve medaily, ale aj dobré umiestnenia ďalších pretekárov, zodpovedajú našim ambíciám, s ktorými sme na svetový šampionát cestovali. Myslím si, že všetci borci urobili maximum, tak v príprave, ako aj v pretekoch. Podali veľmi dobré výkony, nemáme sa za čo hanbiť. Dôkazom je to, že sme piatou najlepšou krajinou na svete. Už dlhé obdobie si naši kulturisti udržiavajú top výkonnosť, stále sú schopní perfektne sa pripraviť na všetky dôležité podujatia, a tam dosiahnuť maximálne výsledky."

V kútiku duše Milan Čížek veril v piate svetové zlato pre svojho bývalého klubového zverenca z Veterinary Body Building Košice Igora Kočiša, teda v návrat na pozíciu, z ktorej ho vlani v juhokórejskom Džedžu trochu neprávom zosadili, ale na svetový trón v hmotnostnej kategórii do 75 kg sa v Bahrajne posadil domáci borec Husain Jasim. Nezohrala v súboji o titul svetového šampióna nejakú úlohu aj diplomacia? "Nechcem znižovať kvality domácich pretekárov, ale tak trochu som už pred finále tušil, že bahrajnskému borcovi tú zlatú medailu dajú. Bol totiž ich posledným želiezkom v ohni, pretože v kategórii do šesťdesiat kilogramov obral Makkiho o zlato Egypťan Anwar, a vo finále 65-ky skončil Al Salman až šiesty. Igor mal podľa mňa lepšie objemy, bol lepšie stavaný i mierne tvrdší, zatiaľ čo Bahrajnčan mal viac vyrysované svaly, lepšiu separáciu svalstva i lepší povrch pokožky. Po semifinále mali obaja rovnaký počet bodov, až vo finále sa to zlomilo v prospech domáceho borca."

Kulturistika našla na Arabskom polostrove (aj keď je plný piesku) dobrú živnú pôdu. Poradie v súťaži národov na 62. svetovom šampionáte - Egypt, Bahrajn, Katar - asi nie je náhodné. Pri známej povahovej črte (neveľkej ochote fyzicky sa namáhať) tamojších obyvateľov je však trochu divné, že sa nájdu aj takí, ktorí sú schopní tvrdo na sebe makať a potiť sa v posilňovniach, len aby získali nejaký relatívne bezcenný pliešok z majstrovstiev sveta. "Posledné dva roky naznačili, že arabské krajiny môžu v budúcnosti v kulturistike dominovať. Aj vďaka tomu, že majú na rozvoj športu výborné finančné podmienky. Vďaka rope si to môžu dovoliť. V Bahrajne pracujú na športe asi desať rokov, a išli do toho s tým, že chcú urobiť svetový šampionát, a dosiahnuť na ňom aj nejaké výsledky, jednoducho, že budú v kulturistike dobrí. Aj preto hľadali kvalitných trénerov v zahraničí. Ponuku byť trénerom v Bahrajne som dostal aj ja. Požiadavku dali na IFBB, a to miesto mi ponúkol vtedajší viceprezident svetovej federácie Rafael Santonja. No ja som ho odmietol, pretože doma som spokojný, mám tu zimu i leto, a tam je stále iba horúco, čo mi vôbec nevyhovuje... Samozrejme, Arabi sú trochu iná fajta ľudí ako my, ale treba povedať, že majú dobrý výber pretekárov. Aj z vlastných zdrojov. Nemusia lákať borcov zo zahraničia, aby ich reprezentovali, ako je to v iných športoch. Aj na svetovom šampionáte to boli všetko ich pretekári. Keď niekto zmení krajinu, tak je to len v tej oblasti, že Arab prejde do služieb inej arabskej krajiny."

Štyria svetoví šampióni sú z Egypta, dvaja z Iránu, a po jednom titule si rozdelili Irak, Bahrajn a Katar. Zvyšok sveta sa musel uspokojiť s nižšou výškou medailových stupienkov. Z našich borcov, okrem Kočiša, sa naň postavil aj Richard Riedl. V "sedemdesiatke" stáli vyššie len Egypťan Mohamed Osman a Brazílčan Jose C. dos Santos. "Podľa môjho názoru bol Rišo najlepšie pripraveným borcom nielen vo svojej hmotnostnej kategórii, ale aj celých majstrovstiev sveta. Bol najtvrdší pretekár, mal najviac vyrysované svalstvo, ale smolu má v tom, že mu chýba to, čo má Igor Kočiš, ktorý je super stavaný. Rišo má relatívne úzke plecia i chrbát, čo u rozhodcov dosť zavážilo. Ale aj s bronzovou medailou môže byť spokojný, pretože dokázal poraziť štvornásobného majstra sveta, a za ním zostal aj minuloročný šampión Abdul Samad z Malajzie. Spokojní môžeme byť aj so štvrtým miestom Rasťa Solára v kategórii do 100 kilogramov, ktorý zaznamenal výrazný výkonnostný progres. Po semifinále figuroval ešte na treťom mieste, ale voľná zostava mu celkom nevyšla. Za bronzovým Talianom Dell´ Uomom zaostal iba o dva body."

Pod úspechy pretekárov z Egypta a Arabského polostrova sa výrazne podpísalo aj žičlivé prostredie v kongresovej sále "Bahrain International Exhibition Centre". S desaťtisícovou návštevou na kulturistike sa ani Milan Čížek doteraz ešte nestretol. "Hľadisko bolo, plus-mínus päťsto miest, prakticky stále plné. Prirodzene, fanúšikovia povzbudzovali najmä svojich pretekárov, v kongresovej sále vládla solidarita aj s ďalšími moslimskými borcami, ako je to trebárs u nás, keď my fandíme aj Čechom. No keď bol niekto dobrý aj z iných krajín, povzbudzovali aj jeho. Divácku podporu mal napríklad aj Rišo Riedl, pretože sa im páčil. A možno aj preto, že v tej hmotnostnej kategórii svojho pretekára nemali. Fanúšikovia chodili do hľadiska s veľkými banermi, na ktorých boli mená ich favoritov. Atmosféra bola naozaj super, niečo podobné som zažil s Jarom Horváthom v roku 1996 v Jordánsku."

Organizátori vítali účastníkov svetového šampionátu naozaj veľkoryso, čo si v krajine, kde ropa tečie aj z vodovodných kohútikov, môžu dovoliť. Ubytovanie v luxusných apartmánoch nie je všade zvykom. "Boli neuveriteľne veľké. Organizátori si asi boli vedomí, že hostia kulturistov, aj veľkých chlapov, ktorí sa potrebujú pred súťažou dobre vyspať, preto mal každý k dispozícii manželskú posteľ. Musím povedať, že to bolo veľmi príjemné. Ale Bahrajnčania zvládli organizáciu svetového šampionátu po všetkých stránkach. Vedeli, že nám treba kuracie mäso varené vo vode, zeleninu a ryžu, a to tam bolo. Na nič sme sa nemohli sťažovať. Ale inak to mesto na mňa nijako pozitívne nezapôsobilo. Je to jedno ohromné stavenisko, ostrov v Perzskom zálive, kde stále fúka. Raz je ten vietor severný, inokedy južný, ale nikdy neprestáva. A keďže je tam iba piesok, je to problém. Piesku sa človek nezbaví, dostáva sa vám do očí, pokryté sú ním autá, nafúka ho všade. Najmä preto, že to miesto ešte nie je zatrávnené. Ale pracujú na tom. Vidieť, že majú spústu peňazí, a za takých šesť či sedem rokov to tam môže vyzerať ako v Dubaji. Prekvapilo ma však, že hoci je to ostrov, kde by som čakal aj kúpajúcich sa turistov, nikde nie sú pláže, nenájdete tam sprchu ani lehátka. No kúpať sme sa kúpali. Keď nie v mori, tak aspoň v hotelovom bazéne, na 21. poschodí..."

Arabský svet ponúkol Slovákom aj iné zvláštnosti. "Ľudí v tých bielych hábitoch tam chodí stále dosť, i keď možno už väčšie percento sa oblieka ako my. Biela farba hábitov má nielen religióznu podstatu, ale, aj racionálonu. Keďže je tam teplo, má to oblečenie svoje výhody. Iba ženy sú v čiernom. Ešte pred štyrmi-piatimi rokmi bolo nemysliteľné, aby si dve, aj keď zahalené baby, zašli niekde spolu na kávu, teraz sme ich videli spústu behať po nákupoch v obchodnom centre päťkrát väčšom ako je Polus v Bratislave. Pár žien bolo aj v hľadisku počas súťaží kulturistov, ale väčšinou tam boli s partnermi. Samotné na niektoré akcie ešte asi stále nemajú prístup," mali slovenskí reprezentanti možnosť zoznámiť sa bližšie s inou svetovou kultúrou.

Bohuš MATIA

Autor: Stres uvoľňuje potokmi sĺz

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári