Kapitánka už nacvičovala, ako máva slovenskou

vlajkou počas otváracieho ceremoniálu

Ešte nikdy sa nestalo, aby mal ženský hokej v médiách prednosť pred mužskou reprezentáciou. Až po minulom víkende. Lebo naše baby v nemeckom Bad Tölzi prepísali históriu, keď sa senzačne kvalifikovali na najbližšiu zimnú olympiádu v kanadskom Vancouveri. Neopísateľné pocity šťastia prežívala aj jedna z najmladších hráčok dvadsaťčlennej partie, iba 17-ročná Košičanka Barbora Brémová.

Na nemeckom ľade vraj šokoval svet hokejový trpaslík. "V porovnaní s tými družstvami, s ktorými sme sa tam stretli, sme ním asi boli," súhlasí s takým prirovnaním mladá obrankyňa. "Veď ešte pred rokom sme hrali iba v C-kategórii majstrovstiev sveta. A teraz ideme na olympiádu!"

Expedícia Vancouver 2010 sa začala už v septembri tohto roku, keď slovenský národiak vycestoval na predkvalifikačný olympijský turnaj do Lotyšska. Postup a víťazstvá nad domácim celkom 2:0, Talianskom 3:1, Bulharskom 82:0 a Chorvátskom 18:1 ho síce posunuli v rankingu Medzinárodnej hokejovej federácie (IIHF) na 17. miesto, ale v očiach súperiek v nemeckom Bad Tölzi sa pri pohľade na slovenský tím stále odzrkadľovalo slovko - outsider. Sebavedomé Nemky si mysleli, že s ním hneď v úvodnom zápase turnaja vyzametajú ľad, a s vylepšením skóre vo vzájomných súbojoch počítali aj Kazachstan a Francúzsko. Nik neveril, že by si Slovenky mohli trúfať postúpiť.

"Či sme si trúfali? Už pred prvým zápasom s Nemkami sme sa bavili o tom, že ho chceme vyhrať, pretože my s tým ideme do každého súboja," tvrdí Barbora. "Niektoré dievčatá to videli celkom reálne, ale povedali sme si, že keď sa nám to nepodarí, nič sa nestane, a pôjdeme ďalej. Skôr sme sa chceli sústrediť na duel s Kazachstanom, s ktorým sme chceli uhrať vyrovnanú partiu. Aj keď sme s ním na majstrovstvách sveta prehrali 1:5. Už sme sa stretli aj s Nemkami, v dvoch prípravných zápasoch v Česku, a výsledky, remíza a tesná prehra, nám ukázali, že sa dá hrať aj s nimi..."

Na Nemkách ešte ležala psychická deka po vypadnutí z elitnej kategórie svetového šampionátu, a pred vlastným publikom sa chceli spod nej vyhrabať aspoň na olympijský vzduch. Slovenskú brankárku Zuzanu Tomčíkovú zasypala spŕška pukov, ale ako sa v hokejovom žargóne vraví, jediná americká legionárka v našom tíme spustila roletu, a vychytala vari najdôležitejšiu nulu svojej kariéry. Aj vďaka obetavosti spoluhráčok, ktoré sa vrhali do striel súperiek. Nemky pochovala najmä nezlomná slovenská defenzíva. "Je pravda, že naša hra bola postavená najmä na nej, o čom svedčí aj pomer striel 9 ku 30, ale myslím si, že niečo sme dokázali aj vpredu. Keď sme dali prvý gól, uvedomili sme si, že môžeme nemecké družstvo aj poraziť. Až potom sme sa stiahli viac do defenzívy. Išlo o veľa, a bolo cítiť, že Nemky hrajú doma, v hľadisku bolo veľmi veľa ľudí, na ženskom hokeji je takáto návšteva zriedkavá."

Baša, ako dievčatá Barboru volajú, sa v tom dueli na ľad ešte nedostala, ale na striedačke si od nervozity nechty obhrýzala. "Viete, že som bola aj celkom rada, že ma tréner nepostavil? Bola som totiž strašne nervózna. Ale myslím si, že sedieť počas toho zápasu na striedačke bolo oveľa horšie, ako byť na ľade. Žiadna z nás, čo sme boli pripravené na striedanie, tam neobsedela. Dievčatá sme povzbudzovali, sem-tam sme im aj čosi poradili, upozornili na to, čo ony v zápale boja nepostrehli."

Po víťazstve 2:0 mali v rukách šancu, ktorú už nechceli pustiť. Aj keď pred súperkami z Kazachstanu mali ešte stále rešpekt. "V prvej tretine sme hrali dosť bojazlivo, asi desať minút trvalo, kým ten strach opadol. No v druhej tretine sa to už dobre rozbehlo. Po našom góle sme súpera dokonca tlačili. V tretej časti sme to chceli najmä ubrániť. Kazašky mali dosť šancí, a tréner na nás kričal, lebo v našej hre bol miestami naozaj chaos. Ale podarilo sa." Po futbalovom výsledku 1:0 sa Slovenkám od šťastia zahmlievalo pred očami. Vybojovali si účasť na zimnej olympiáde, dosiahli to, o čom sa im pred pár dňami ani nesnívalo.

Posledný zápas s galským kohútom bol už len formalitou. Ale hokejové baby nemajú v povahe niečo odfláknuť. "Chceli sme vyhrať aj s nimi, veď čo by nám na to povedali, keby víťaz kvalifikácie prehral s Francúzskom? Boli sme v eufórii, hralo sa nám ľahko, ale priznávam, chceli sme, aby sa ten zápas čo najskôr skončil." Lebo dievčatá od únavy už ledva nohami prepletali. "Nastúpili sme na ľad trikrát v rozpätí štyroch dní, prvý raz v živote som hrala takéto ťažké zápasy v takom rýchlom slede."

Pobyt v útulnom hornobavorskom mestečku Bad Tölz si ani nestihli poriadne užiť. "Škoda, lebo sa mi veľmi páčilo. Je to typické staré nemecké mesto, samé nízke domčeky, žiadne výškové budovy. Pôsobilo na mňa naozaj tak útulne, a to bolo na tom pekné. Aj zimný štadión, hoc nie je veľmi veľký, je pekný. Bolo vidieť, že ho nedávno obnovili. Nemeckí fanúšikovia boli tiež výborní, povzbudzovali, kričali, sem-tam aj po rozhodkyni, ale boli veľmi slušní. S prostredím u nás sa to nedá porovnať, tie nadávky na našich štadiónoch sa nedajú počúvať."

Medzi prvými gratulantmi, ešte v Nemecku, bol Igor Nemeček, generálny sekretár Slovenského zväzu ľadového hokeja. "Prišiel za nami na posledný zápas, a doniesol aj šampanské. Pripili sme si aspoň symbolicky. Osemhodinová cesta domov ubehla veľmi rýchlo, za neutíchajúceho spevu a rôznych pokrikov, ako ´Kde ideme? Vancouver!´, a podobne. Z pesničiek najviac leteli ´Slovenské mamičky´, iba čo sme v nej trošku pomenili slová... Samozrejme, doma mi už blahoželali, potešili ma i gratulácie od spolužiakov, ale myslím si, že až neskôr mi dôjde, čo sme v Nemecku vôbec dosiahli."

Tréner je rád,

že trénuje s chlapcami

Barbora Brémová je v reprezentačnom áčku stále akýmsi benjamínkom, aj keď žezlo najmladšej hráčky už odovzdala inej. "Nicol Čupková má iba šestnásť rokov. Dobre sa poznáme, veď sme spolu hrávali za Poprad, a keď ona nastúpila za chlapcov z Michaloviec, tak aj proti sebe. Na cestách však bývam na izbe s Romanou Vargovou, ktorá má dvadsať. Vekový rozdiel v reprezentácii nám totiž spoluhráčky vôbec nedajú pocítiť. Teraz je tam najlepšia partia, takú som ešte nikdy nezažila."

Väčšina novopečených slovenských olympioničiek sa grupuje v bratislavskom Slovane, kde hráva aj 17-ročná Košičanka. Iba preto, že ženskému hokeju v našom meste nedovolili dýchať. "Je to škoda, ale vedenie košického hokeja nechce o ženskom tíme ani počuť. Vraj preto, že tu preň nie je ľadová plocha. A pritom sú tu dve haly. Na školách by sa určite našlo veľa šikovných dievčat, z Košíc aj okolia, ktoré chcú hrať hokej, ale pre tunajšie vedenie neexistuje nič iné, len prvý tím mužov, ktorý, podľa mňa, hrá aj tak otrasne..."

V Slovane je na hosťovaní, pretože je kmeňovou hráčkou Košíc. Presnejšie povedané, tunajšieho chlapčenského tímu, čo je skutočná rarita. "Od pondelka do štvrtka som doma, v Košiciach, a trénujem striedavo s chlapčenskou deviatkou a juniorkou. Vždy v piatok ráno cestujem do Bratislavy, kde absolvujem jeden predzápasový tréning, a v sobotu a v nedeľu hrám za Slovan, kde je vytvorené reprezentačné centrum. Tréner je celkom rád, že v Košiciach môžem trénovať s chlapcami, pretože mi to dáva veľa. Aj keď si odtiaľ občas prinesiem aj nejaké zlozvyky, na ktoré v zápasoch so ženami doplácam. Napríklad, keď hráčka čaká prihrávku, a má otočenú hlavu, postavím sa jej do cesty. U nás sa to posudzuje ako faul, nedovolená hra telom."

Tréningy s chlapcami jej však evidentne prospievajú. "Zlepšila som sa napríklad aj v streľbe, čo nie je práve moja najsilnejšia stránka. Zmenila som zahnutie hokejky, čím som zvýšila prudkosť strely. Ale musím sa ešte veľa snažiť." Aby sa brankárky pred ňou triasli. "Nie som veľká strelkyňa, skôr sa považujem za obranný typ, ale zopár gólov som už v reprezentačnom družstve dala, či už za juniorku, alebo aj áčko. V tom pamätnom stretnutí s Bulharskom som strelila dva, ale jeden mi nepriznali. Tých gólov bolo toľko, že rozhodkyňa už iba rýchlo nahlásila čísla hráčok, ktoré boli na ľade, ani nepozerala na to, ktorá gól strelila. Tak ma oň obrala. Ale vôbec mi to nevadí."

Zápas Slovenska s Bulharskom na turnaji v Lotyšsku sa chystajú zapísať aj do Guinnessovej knihy rekordov. "Už je to na dobrej ceste. Ale úprimne povedané, radšej by sme s nimi už nikdy nehrali. Lebo taký zápas je asi najhorší. Chceli sme dať stovku, a nebyť poľavenia v druhej tretine, asi by sa nám to aj podarilo. I tak však máme nábeh dostať sa do Guinnessovej knihy rekordov, lebo v kategórii dospelých ešte nik takýto výsledok nedosiahol," s úsmevom si Barbora spomína na historických 82 gólov v bulharskej sieti.

Ženský Slovan, v podstate kompletná reprezentácia, hrá v slovenskej lige iba "pro forma". Body sa mu do súťaže nezaratúvajú, pretože ostatné súperky by si asi nemali čo podeliť. "Sme niečo také, ako slovenská dvadsiatka v mužskej extralige, ibaže my v našej súťaži nemáme konkurenciu. Skúsenosti však zbierame v Európskej lige medzi špičkovými európskymi klubmi. Aj keď zatiaľ máme na svojom konte iba jediné víťazstvo, nad Záhrebom, nevodí sa nám tam najhoršie. Najvyššiu prehru sme utŕžili s Berlínom, 2:6, ostatné porážky boli len tesné."

Pri pohľade na našu olympijskú skupinu - Kanada, Švédsko, Švajčiarsko, Slovensko - sa mnohí usmievajú popod fúzy, že vo Vancouveri bude aj oveľa horšie. Aby tam naše priekopníčky nedopadli tak, ako kedysi ich mužskí predchodcovia v Chamonix, ktorí na privítanie "vyfasovali" od javorových listov rovnú tridsiatku. "Azda tak nebude, aj keď v skupine máme ženskú svetovú extratriedu, obe finalistky posledného olympijského turnaja v Turíne, Kanadu a Švédsko. No už v Bad Tölzi padali aj také vtipné hlášky, že Kanadu nabijeme 1:0, a olympiádu vyhráme..." chichoce sa Barbora. "Ale reálne, proti týmto celkom asi šancu nemáme, uvidíme aspoň čo za družstvo sú tie Švajčiarky. Určite sa však nechceme vracať z Kanady s veľkým gólovým výpraskom, chceme skončiť lepšie ako Talianky doma v Turíne."

V čase olympiády bude Barbora už "devätnástka". "Ešte sa v noci kvôli Vancouveru nebudím, ale myslím, že každý sníva o tom, že sa raz dostane na olympijské hry. Nemôžem iba uveriť, že mne sa to podarilo tak skoro." Pravda, ak v národnom tíme zostane. Potom určite pri predstavovaní našich hráčok pred každým duelom olympijského turnaja budeme počuť: "Number seven, Barbora Brémová". "Všetky sa na Vancouver veľmi tešíme, veď sa o ňom hovorí, že je to najkrajšie mesto na svete. Naša kapitánka, Zuzka Moravčíková, už nacvičovala, ako bude mávať slovenskou vlajkou počas otváracieho ceremoniálu. No vlajkonosičom našej výpravy určite hokejistka nebude, na to sú tam iní, známejší športovci. My budeme rady, keď odtiaľ budeme môcť domov aspoň zakývať," teší sa prvý vrchol svojej kariéry mladá košická hokejistka.

Bohuš MATIA

Autor: Stres uvoľňuje potokmi sĺz

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári