Kedysi dával góly v najvyššej lige, teraz sa musí spoliehať na charitu
Život je ako veľká hojdačka. Osud takmer každého človeka sa pohybuje po nepravidelnej krivke raz hore, inokedy dole. Napriek tomu si mnohí ľudia myslia, že toto pravidlo platí iba pre „bežných" ľudí. Známe osobnosti ako športovci, herci, či speváci, vraj majú svoje šťastie vopred pridelené sudičkami. O tom, že ani ich čiara osudu nesmeruje vždy iba nahor, však svedčí niekoľko vzorových pádov svetových aj lokálne známych osobností. Je celkom jednoduché nájsť ich aj v našom meste. Príkladom je 60-ročný Karol Szabados, ktorý ešte pred necelými 30 rokmi naháňal loptu po federálnych trávnikoch. Dnes je bez strechy nad hlavou a svoj dočasný domov našiel v priestoroch krízového strediska na Bosákovej ulici.
K. Szabados pochádza z robotníckej rodiny a o futbal sa začal zaujímať ešte ako dieťa. Deväťročný sa dostal do mládežníckeho výberu Lokomotívy Košice, kde z neho vychovali nádejného futbalistu. „Potom som odišiel študovať do Jihlavy, kde som hrával za miestne dorastenecké mužstvo. Po návrate do Košíc som mal v pláne pokračovať v hájení farieb Lokomotívy, no mužstvo tam bolo nabité takými hviezdami, že som musel prestúpiť do konkurenčného VSS."
Po niekoľkých rokoch strávených v Košiciach jeho kroky smerovali do Bratislavy, kde hral za miestnu Červenú hviezdu. To sa s ním už však ťahali nepríjemné zdravotné problémy, ktoré neskôr znamenali koniec jeho kariéry. „Nastali u mňa vážne kostné zmeny, kvôli ktorým som musel byť dvakrát operovaný. Po návrate na trávnik som cítil, že to takto ďalej nejde a napriek ponukám z viacerých prvoligových mužstiev som musel profesionálnu kariéru v 31. roku života ukončiť."
Neznamenalo to však definitívne skoncovanie so športom. Spolu s niekoľkými nadšencami sa venoval akejsi nadačnej činnosti a organizovali exhibičné turnaje, či otvárali ihriská pre mládež. „Šlo o mená ako Boroš, Polák, bratia Pástorovci alebo hokejista Vincent Lukáč. Otvorili sme niekoľko košických ihrísk. Futbal ma baviť neprestal, no nedokázal som sa mu venovať profesionálne." Postupom času sa však jeho zdravotný stav zhoršil natoľko, že musel upustiť aj od exhibičných zápasov, či zápasov miniligy. „Kostné zmeny sa prejavovali najmä silným porušením väziva a chrupaviek. Neskôr sa začala prejavovať osteoporóza. To bol definitívny koniec. Nohy mi úplne ´odišli´. Ak som ich namáhal, stále mi praskali väzy v kolenách."
Odchod z futbalových trávnikov však jeho psychiku neranil natoľko, aby mal nejaké vážne problémy. „Vedel som, že nemám 20 a skôr, či neskôr by som musel aj tak skončiť. Navyše som v tom čase už bol ženatý a mal dve dcéry. Mal som sa teda kam vrátiť." Bol vyučený ako hodinár. Nájsť prácu vďaka tomu nemal problém. Dá sa povedať, že žil šťastným a vysporiadaným životom. Po futbale teda nasledovali zamestnania opravára hodín, meracích prístrojov v televízii, či železiarňach. Všetko bolo tak ako má, no prišiel ďalší zlom...
Posledným zamestnaním K. Szabadosa bola práca opravára vo Výskumnom ústave leteckých strojov v Košiciach. „Môj zdravotný stav sa začal zhoršovať. Osteoporóza zasiahla nielen nohy, ale aj bedrové kĺby. Z toho sa ďalej odvíjali ďalšie nepríjemné a vážne problémy. V roku 1991 sa to dostalo až do tej fázy, že sa mi vytvorili vredy na dvanástorníku a mal som vážne problémy s obličkami. Situácia bola o to komplikovanejšia, že ma nemohli operovať kvôli tomu, že mám zlú zrážanlivosť krvi."
Musel teda podstúpiť šesťmesačnú liečbu infúziami. Pre to, samozrejme, nenašiel pochopenie jeho zamestnávateľ a z PNky si mohol do práce už len prísť prevziať výpoveď. Od tohto obdobia trávil viac času v nemocnici ako doma. „Vážnejšie problémy u mňa nastali už pred štyridsiatkou. Avšak to čo sa so mnou deje od roku 1991 by som neprial ani najväčšiemu nepriateľovi. Mám veľké bolesti a som každú chvíľu hospitalizovaný."
K zdravotným problémom sa mu pridružili aj súkromné. „S manželkou sme sa dohodli, že sa rozvedieme. Dôvody nechcem rozoberať. Vedia o nich len moje sestry a mama. Musím však zdôrazniť, že som s mojou bývalou manželkou stále dobrý kamarát a nič jej nezazlievam. Starala sa o naše dcérky, ktoré sú dnes veľké a na svet mi priniesli vnúčatá. Nerozviedli sme sa ani kvôli mojim zdravotným problémom. To by spravila len zlá žena a tou ona nebola." Exmanželke a dcéram zanechal aj byt. Vraj im nechcel robiť starosti.
Dočasný domov mu poskytla jeho mama. „Býval som u nej s tým, že si pokúsim vybaviť niečo iné. Vtedy ešte bolo všetko fajn. Starala sa o mňa, pomáhala mi. Neskôr mi bol pridelený sociálny byt na Popradskej ulici, ktorý sa mal stať mojim domovom. Už keď som sa tam však sťahoval, vedel som kam idem." Zdevastované priestory plné švábov však neboli jediným, čo ho trápilo. „Boli to byty pre neplatičov, takže tam bývali kadejaké individuá. Stačilo, že som si odskočil na nákup a keď som sa vrátil, mal som vykopnuté dvere a vykradnutý byt. Stalo sa to viackrát."
Starosti mu robila i finančná stránka jeho života. „Dostával som sociálne dávky zhruba 3 000 Sk. Byt ma stál 2 700 Sk mesačne. Na živobytie mi teda ostávalo asi 300 korún. Nie je to bohviečo, navyše, s mojimi zdravotnými problémami som často potreboval drahé lieky." V najťažších situáciách sa však vždy mohol spoľahnúť na pomoc starých známych, najmä bývalých športovcov. Z bytu na Popradskej ulici bol napokon nútene vysťahovaný. „Mesto potrebuje tieto byty pre množstvo akútnych prípadov. Rok má 365 dní, z toho 150 som bol v nemocnici. V byte som teda netrávil toľko času, aby sa dal označiť za môj domov. Musel som sa teda porúčať späť do bytu mojej mamy."
Tá syna prijala a veľmi mu pomohla. „Stále som totiž chodieval po nemocniciach. Dospelo to až do štádia, že som sa stal úplne nevládnym. Dva roky som prakticky nevyšiel von z bytu. Všetko okolo mňa robila mama. Prala, varila, či nakupovala mi. Bez nej by som to nezvládol." Počas starostlivosti o syna však matka K.Szabadoša myslela aj na jeho budúcnosť. Vedela, že u nej nemôže ostať večne. „Vybavila mi miesto v sociálnom stredisku v Spišskej Novej Vsi. Páčilo sa mi tam, no aj táto časť mojej životnej púte stroskotala na zdravotných problémoch." Keď kráčal po schodoch, vyšmykli sa mu barly a nešťastne padol na zem. "Strávil som päť týždňov v nemocnici. Šlo o zariadenie prevažne pre starších ľudí. Bol som jednoznačne najmladší a navyše veľa času som strávil v nemocnici. Rozviazali teda so mnou zmluvu a zo zariadenia ma vyhodili."
Sanitka ho teda doviezla späť pred byt jeho mamy. Tentokrát ho už nečakala s otvorenou náručou ako predtým. „Povedala mi, že odo mňa dáva ruky preč, že ju nezaujímam. Bol som z toho hotový. Jednoducho odišla a nechala ma sedieť na schodoch." Obyvatelia domu ho nepoznali. Keď tam býval, bol stále v zamknutom byte od ktorého nemal kľúče. Mladý sused na neho dokonca zavolal políciu. „Keď prišli policajti, hneď ma spoznali. Povedali mi, že dostali hlásenie, že pred bytom sedí akýsi bezdomovec, či zlodej. Na tých schodoch som v tom čase sedel už zopár dní. Prechladol som a mal som vysoké horúčky. V triaške ma teda odniesli do nemocnice."
Z nej ho odniesli opäť na tú istú adresu. Zopakoval sa však vyššie opísaný scenár a K. Szabados sa musel vrátiť do nemocnice. Kým svoju mamu vyčkával na schodoch pred jej bytom, ona bývala u svojej sestry. Nechcela totiž svojho syna ani vidieť. „Definitívne sa ma zriekla pri ďalšom pokuse o prosbu, aby ma prijala. Keď ma sanitka doniesla opäť k jej paneláku, práve sa vracala od sestry. Pred všetkými verejne vyhlásila, že si odo mňa ´umýva ruky´ a zrieka sa ma. Vraj si neželá, aby som v jej byte skonal."
Veľmi ho to ranilo. Na ulici pred matkiným domom strávil 11 dní. Bolo to o to ťažšie, že šlo o obdobie letných búrok. Premočený a na studených schodoch vážne prechladol. „Pomáhali mi cudzí ľudia. Ráno mi doniesli rožky a šunku. Moja vlastná mama okolo mňa len prechádzala a nevenovala mi ani pohľad. Ozaj ma to zlomilo. Nielen fyzicky, ale aj psychicky." Na obranu jeho matky však treba povedať, že je takmer o dvadsať rokov staršia a o svojho často nevládneho syna sa jednoducho nedokázala postarať.
Myšlienky, že bude bývať u mamy, sa vzdal, keď fyzicky nedokázal pokračovať v obliehaní jej bytu. „Obličky som mal tak poškodené, že zo mňa vytekal moč sám od seba. Hanbil som sa. Mal som peniaze, no kvôli zápachu som sa nemohol ísť nikam najesť. Napokon mi napadla posledná vec, ktorú som mohol urobiť." Vybral sa za svojim dobrým známym a dúfal, že mu dokáže pomôcť. „Naložil ma do auta, položil podo mňa starú bundu a priviezol na Bosákovú ulicu. Bolo to 11. júla. Som mu za to veľmi vďačný. Ani v tomto stave sa na mňa nevykašľal. Hoci som bol odporný a pomočený. Je to ozaj dobrý človek."
V dome na Bosákovej ulici sa mu K. Szabadosovi páči. „Je tu super kolektív. Bývam s imobilnými obyvateľmi zariadenia. Sú to skvelí chalani. Humor nás drží nad vodou. Stále si tu užijeme kopec zábavy. Pracovníci sú tiež veľmi ochotní pomôcť nám pri akomkoľvek probléme. Keď ma sem priniesli bez peňazí, pomáhali mi zadarmo." Najviac ho mrzí zdravotný stav. Odkedy býva na Bosákovej, bol v nemocnici trikrát. „Mojim jediným snom je to, že moje bolesti nejakým zázrakom prestanú. Inak som tu celkom spokojný. Ľúto mi je už len za mojimi vecami, ktoré ostali do posledného kusa u mojej mamy. Tá neprejavuje žiadnu snahu vrátiť mi ich. Je to škoda. Mám málo oblečenia. Všetko, čo mám, mi zadovážili pracovníci charity." K tejto záležitosti sme si vyžiadali aj vyjadrenie matky K.Szabadosa. Tá tvrdila opak, teda to, že mu jeho veci vydala. Pravda bude zrejme niekde uprostred.
Príbuzných o pomoc nechce žiadať. „Mám dve dospelé dcéry. Načo by som im však prirábal ďalšie problémy? Viem, aký je dnes ťažký život. Radšej sa im ani neozývam." Na Bosákovej ho ešte nebol navštíviť nikto z rodiny. „Podľa mňa vedia o tom, že som tu. Bol som už v televízii i v rádiu. Museli sa o tom nejako dopočuť. Neviem, prečo neprišli, no je mi to jedno. Mám kopec známych, ktorí mi v krajnej núdzi pomôžu. Najmä bývalých športovcov. Jediné, čo by mi spravilo radosť, by však bolo to, keby ma navštívila moja najmilovanejšia najmladšia sestra Karolínka," uzavrel Karol Szabados svoje rozprávanie skromným prianím.
Tomáš LEMESANI
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári