Tri príbehy Košičanov, ktorí na vrátniciach rôznych inštitúcií zažívajú humorné aj rizikové situácie

Povolanie vrátnika, recepčného, či pracovníka informácií nie je na prvý pohľad ničím zaujímavé. Z toho dôvodu si mnohí myslia, že takáto práca je len

nutným nudným spôsobom privyrábania. O tom, že to ani zďaleka nie je pravda, nás svojimi príhodami presvedčili pracovníci recepcie v hotely, študentských internátoch a psychiatrickej klinike. Počas svojich zmien za okienkom vrátnice zažili nejednu nezvyčajnú, či už zábavnú alebo nepríjemnú situáciu.

Polonahé dievčatá sa chlapom ponúkali v štýle "playboy"

Zuzana Imrichová pracuje na recepcii hotela MEI (bývalý Kosmalt) dva roky. "Predtým som pracovala ako barmanka. Práca v bare ma však prestala baviť a chcela som niečo nové. Recepciu som pokladala za vhodnú náhradu, keďže tu tiež pracujem s ľuďmi."

V ubytovni majú ubytovaných najmä študentov, robotníkov a turistov. Zažili však už aj nečakaných hostí. "Najmä počas prázdnin sa k nám dobíjajú bezdomovci. Zopárkrát sa už niektorým podarilo prešmyknúť dnu. Našli sme ich spať na chodbe alebo dokonca v prázdnej izbe. Sú natoľko informovaní, že vedia o tom, že počas prázdnin máme voľné izby na horných poschodiach, kde bývajú študenti."

Najnespratnejšími hosťami sú študenti. Bývajú tam spravidla tí, ktorí nemajú nárok na internát. "Dnešní študenti sú veľmi priebojní. Vedia sa oháňať paragrafmi a hovoriť, na čo majú právo, no vmestiť sa do kože nedokážu. Najmä pijú veľa alkoholu." Dáviace slečny na schodoch pred vchodom, či opité polonahé dievčatá, ktoré pred hotel doslova vlečú taxikári, nie sú žiadnou raritou. Z. Imrichová si pamätala aj na hosťa so psychickými problémami. Robil veľký neporiadok a nevedeli sa ho zbaviť. "Budovu v tom čase vlastnila spoločnosť, ktorej sa tento prípad nechcelo riešiť. Šlo totiž o ich zamestnanca. V zime chodil bez spodného prádla len v nohaviciach, bagandžiach a bunde, v lete bola jeho obľúbeným oblečením pre zmenu sukňa. Najhoršie bolo to, že cez deň zbieral odpadky z okolia a nosil ich na izbu. V hoteli sa nám potom rozmnožili šváby. Keď sme otvorili jeho izbu, bol to otrasný pohľad. Celá bola zavalená odpatkami." Napokon prípad vyriešili tak, že na nepríjemného hosťa zavolali odborníkov z psychiatrickej kliniky.

Najnepríjemnejšími zážitkami sú fyzické konflikty. "Mali sme tu incident medzi Rómami a partiou opitých študentov, či dokonca pobodanie nožom, ktoré si navzájom spravila skupinka poľských hostí. Pamätám si aj na krik Poliakov ´Biju samochody!´. Vybehli sme von a zbadali sme partiou silnejších chlapov, ako rozbíjajú bejzbolovými palicami karosérie a okná áut."

Ako na každom hoteli, aj tu mali mnoho zaujímavých zážitkov s ľahkými ženami. "Raz ráno prišla na vrátnicu žena, ktorá nemala okrem tenkej vesty oblečené nič iné a bola bosá. Vravela, že ju okradli. Keď sme sa opýtali, kde bola, nevedela odpovedať. Napokon sme sa dozvedeli, že nahé dievča sa opité prechádzalo po chodbách a vošlo k istej partii do izby. Čo tam stvárali, vedia len oni sami. Ale okradnúť ju neokradli..."

Chvíľu tam bývala aj dvojica dievčat, ktoré sa tým, že si privyrábajú telom, ani netajili. "V noci sa prezliekli na štýl playboy so zajačími uškami. Polonahé alebo nahé chodili po chodbách a ponúkali sa chlapom za peniaze. V izbe si tiež vytvorili intímne prostredie a vodili si tam mužské návštevy." Bolo to zvláštne, keďže šlo o študentky s bohatými rodičmi. Robili to zrejme preto, že chceli byť výstredné. "Neskôr sa však sťažovali, že im v noci búchávajú na dvere robotníci. Napokon sme ich z ubytovne vyhodili."

Vodenie zvierat na izbu je jedným z najčastejšie porušovaných pravidiel. "Hostia majú vo zvyku nosiť si do hotela psov a mačky, ale aj myši a škrečkov. V tom prípade ich musíme z ubytovne vyhodiť. Mali sme totiž prípad, že v zubnej ordinácii, ktorá tu sídli, našli v skryni škrečka. Lekárku to dosť vydesilo."

S cudzicom komunikuje hlavne rukami a nohami

Ladislav Kišš má 68 rokov a väčšinu z tých pracovných strávil vo VSŽ. K práci vrátnika sa dostal ako slepé kura k zrnu. "Po ukončení pracovného pomeru v železiarňach som si potreboval nájsť nejaké ďalšie zamestnanie. Z dôchodku sa totiž nedalo slušne vyžiť. Práca vrátnika mi celkom vyhovuje. Nie je k nej potrebné žiadne špeciálne vzdelanie, navyše sa mi tu zídu vedomosti z elektrotechnického učilišťa, ktoré som vyštudoval."

Na vysokoškolských internátoch Technickej univerzity na Ul. Boženy Němcovej pracuje sedem rokov. "Človek musí poznať charakter ľudí. S každým treba jednať ináč. Stálych hostí musí dobre poznať, aby im vedel pomôcť. Nemenej dôležitá je aj znalosť mesta. Často sa ma totiž pýtajú na rôzne pamiatky." Nutnosťou je aj flexibilita. Je potrebné mať znalosti z viacerých oborov najmä technickeho smeru. "Ak sa vnoci stane nejaká porucha plynu, elektriny alebo iného technického príslušenstva budovy, musím vedieť zakročiť rýchlo a správne." V tom mu pomáhajú odborné znalosti, získané počas práce v železiarňach.

Na internátoch sú ubytovaní okrem slovenských študentov, profesorov a iných hostí aj cudzinci. Pri nich si L. Kišš uvedomuje svoj hendikep. "Vrátnik by mal ovládať cudzie jazyky. Ja ich, žiaľ neovládam. Potreboval by som aspoň angličtinu. Preto ak príde zahraničný hosť, väčšinou to zvládneme komunikáciou rukami - nohami. Ak si nerozumieme ani týmto spôsobom, zavolám si niektorého zo študentov, ktorí mi zvyknú s cudzou rečou pomáhať."

Povolanie vrátnika je podľa L. Kišša do určitej miery rizikové. Aj na internátoch sa spájajú takmer všetky konflikty s alkoholom. "Situácia je o to horšia, že tu máme na poschodí zábavný podnik, ktorý je otvorený aj v noci. Z toho dôvodu sa tu v nočných hodinách často vracajú študenti v spoločensky unavenej nálade. Vtedy si treba dať pozor. Musím vedieť, ako reagovať, odhadnúť situáciu. Ľahko totiž môže dôjsť aj k fyzickej potýčke."

Početnosť podobných konfliktov má však klesajúcu tendenciu. Najbúrlivejším obdobím je jednoznačne obdobie štátnic. Počas bežného semestra sú častejšie problémy so študentami v období medzi skúškami. "Odkedy sa budova zveľadila, hostia si to tu viac vážia. Mojou výhodou je napríklad aj to, že som dôchodca. Väčšine hostí by som mohol byť dedo. Uvedomujú si to a majú voči mne predsa o čosi väčší rešpekt." Napriek tomu sa adresu L. Kišša sa už z úst študentov zniesla nejedna vulgárna poznámka. "Stále ide o opitých študentov, ktorí sú vtedy veľmi múdri. Samozrejme, že to nie je príjemné. Často ostane takýto študent bez postihu."

Niktorí študenti si svoje neadekvátne správanie neskôr uvedomili. "Záleží to od typu človeka. Ak je to chlapec zo skromnej rodiny, je slušnejší. Zažil som prípad, kedy sa mi študent prišiel na druhý deň ospravedlniť, lebo ho hrýzlo svedomie." Niektoré typy ľudí sú však, ako hovorí, bez chrbtovej kosti. Vďaka nim zažil nejednu vyhrotenú situáciu. "Zopár krát ma takmer fyzicky napadli. Nikdy som však bitku nedostal. Raz ma študent strašil bitkou, no potom povedal, že som starý a za bitku mu nestojím. Šiel mi dať ranu, no napálil to do steny..."

Aj na internátoch TU prekvitajú medzi hosťami ľubostné vzťahy. "Návštevy sú povolené do 22. hodiny. Preto sa stáva, že sa počas noci pokúša nejaký chlapec dostať za svojou priateľkou. Raz jeden liezol na balkón, spadol a zlomil si členok. Museli sme volať záchranku." L. Kišš vie, že študenti sa naučili viacero fínt, ako dosiahnuť svoje. "Napríklad ma pod zámienkou poruchy vylákali na izbu a kým som sa stihol vrátiť, vošli do budovy ich kamaráti."

Rôzne izbové párty tiež nie sú výnimkou. "Najmä prváci si to vedia ´užiť´. Boli totiž zvyknutí, že na nich dohliadali rodičia. Odrazu sa im naskytla sloboda a správajú sa ako odtrhnutí z reťaze." Pri týchto veseliciach často vznikajú materiálne škody. Tie potom musí vinník zaplatiť.

Dospelí chlapi sa s ochrankou naháňajú po budove ako malé deti

Jolana Škvarková pracuje na informáciách Psychistrickej kliniky FNLP na Tr. SNP. "Stala som sa dôchodkyňou a kvôli nízkemu dôchodku som si potrebovala nájsť nové zamestnanie. Práca na informáciách ma zaujala tým, že sa tu pracuje s ľuďmi. Rada s nimi komunikujem a som v blízkom kontakte. Navyše pracujem na psychitrii, kde zažijem veľa zvláštností. To sa mi na tom páči," hovorí s úsmevom milá pani.

Špecifikom práce na psychiatrii je nutnosť zamestnanca vedieť odhadnúť situáciu a hlavne človeka. "Podľa toho prispôsobujem moje reakcie a správanie. Ak sa stretnem s človekom, ktorý je agresívny a mám pocit, že by som ho mojim odporom len viac vydráždila, ustúpim." J. Škvarková obľubuje denné smeny. Počas nich má totiž viac práce. "Mám rada, keď sa okolo mňa točí viac ľudí a je to celkovo živšie. Niekedy však prekvapia i nočné smeny. Mám na nich tiež zopár zaujímavých spomienok." Ide najmä o pokusy bezdomovcov dostať sa dnu do zamknutej budovy. Najmä v zime si hľadajú miesto, kde by mohli prespať a psychiatria sa im javí ako ideálne riešenie.

Časté sú prípady, kedy príde nocľah žiadať žena, ktorú vyhodil manžel z domu. Je to smutné, no aj v takých prípadoch musí J. Škvarková zakročiť rázne a jednoznačne. Odporučí im niektorú zo sociálnych služieb, poskytne potrebné informácie, no dovoliť jej prespať nemôže. "Ešte smutnejšie je pozerať na mladých pacientov, ktorých k nám nosia policajti rovno z ulice. Niekedy je pohľad na opitého alebo zdrogovaného mladíka na zamyslenie. Ak donesú mladého chlapca alebo dievča, ktoré je úplne ´na mol´ alebo zdrogované, navyše často aj agresívne, vždy sa ma to dotkne."

Psychiatrická klinika neslúži len ako záchytka či detox. Majú aj pacientov s vážnymi psychickými problémami na dlhodobejšom pozorovaní. S nimi sa J. Škvarková pozná lepšie, niekedy om nahrádza rodinu, či priateľov. "Raz k nám prišiel na ošetrenie muž. Naliehal, či sa so mnou môže pozhovárať. Dovolila som mu to a keď sme rozhovor ukončili, poďakoval a povedal, že už lekára nepotrebuje. Odišiel a odvtedy som ho nevidela."

Mužských pacientov je jednoznačne viac ako ženských. "U mužov ide najmä o pacientov v mladom alebo strednom veku. Tí nás navštevujú najmä kvôli problémom s alkoholom. Čo sa týka žien, sú to najmä staršie pacientky, ktoré majú vážnejšie psychické problémy. Nie je to však pravidlom." Dôležitým faktom je i to, že pacienta na psychiatrickej klinike nemôžu držať viac ako jednu noc bez jeho súhlasu. Z toho dôvodu sa ich "klientela" značne obmieňa.

Časté sú aj úteky pacientov. Najmä tých, ktorí navštívia kliniku poprvýkrát. "Minule utiekol jeden mladý chlapec. Bol alkoholik. Prišiel dobrovoľne s rodičmi. Potom sa ho zrejme zmocnila panika a v čase, keď jeho rodičia čakali v čakárni, utiekol. Tri dni ho nevedeli nájsť. Potom sa však sám vrátil a žiadal nás o pomoc." Takéto prípady sú bežné. Na kliniku totiž chodia pacienti na detox, čoho sa ľudia s detoxikačným panictvom zvyknú na poslednú chvíľu zľaknúť. "Je to smutné, no svojim spôsobom zábavné. Niekedy tu máme starších chlapov, ktorí sa s ochrankou naháňajú po celej budove ako malé deti."

Napriek všetkým rizikám sa J. Škvarková v práci nebojí. "Samozrejme, ak nastanú krajné prípady, ako ten s opilcom, ktorý si na mňa doniesol psa, trošku ma to vydesí. Viem však odhadnúť situáciu a ´malérom´ sa vyhýbam. Prácu mám rada. Neznášam nudu."

Stranu pripravil: Tomáš LEMEŠANI