Tatiana Sakáčová strávila v meste Oxford takmer tri roky, počas ktorých sa z čašníčky vyšvihla až na prevádzakárku

Cez deň dozerala na chod hotela, v noci maľovala avantgardné obrazy

Dôvody, pre ktoré sa niekto zbalí a opustí istotu domova, môžu byť rôzne. Niekto túži po dobrodružstve, iného to doma jednoducho nebaví a ďalší chce zarobiť peniaze... O svojich dôvodoch, pre ktoré odišla do mesta Oxford vo Veľkej Británii, i o zážitkoch a skúsenostiach, s ktorými sa vrátila na Slovensko, nám porozprávala Košičanka Tatiana Sakáčová.

Na prvý pohľad bolo všetko, ako má byť. Tatiana mala v Košiciach prácu i domáce zázemie a študovala na vysokej škole. No bolo tam aj to "ale", ktoré človeka nahlodáva a núti rozmýšľať, či je naozaj všetko, ako má byť. "Dostala som sa do stereotypu práca, škola, rodina. A odrazu som sa zľakla, že ma už nič iné nečaká, že takto budem žiť navždy. Mala som pri tom len 24 rokov, ale cítila som sa, akoby som nastúpila na kolotoč a mala z neho vystúpiť v dôchodkovom veku. Táto predstava ma nelákala."

Slovo dalo slovo a tri dievčatá (zároveň kolegyne) a s nimi ich spoločný kamarát sa vybrali do Oxfordu. Mali tam vybavené ubytovanie i prácu v hoteli. Ibaže, sľuby sa sľubujú... Po príchode sa dozvedeli, že z práce nebude nič. Našťastie, aspoň ubytovanie bolo skutočne zabezpečené. "Na návrat sme ani nepomysleli. Boli sme odhodlaní nájsť si prácu za každú cenu a sami. Dva týždne sme chodili od hotela k hotelu a prešli všetky reštaurácie, bary i firmy, kde zamestnávali cudzincov. Hľadali sme hociakú, len aby sme mohli platiť účty za bývanie, pretože peniaze, ktoré sme mali so sebou, sa míňali."

Po dvoch týždňoch poctivého hľadania sa práca našla. Dokonca v rovnakom hoteli, v ktorom ich po príchode nemohli prijať. "Šli sme sa tam s jednou z kamarátok Luciou úplne náhodou. Vzali nás, lebo sa tam uvoľnili dve miesta. Ďalším dvom z našej skupiny sa tiež podarilo nájsť si prácu, ale inde."

Komu sa nelení...

Prvá pracovná pozícia Tatiany bola na mieste čašníčky. Dievčatám to však bolo skutočne jedno, lebo sa v Anglicku nechystali urobiť dieru do sveta. Ale využiť príležitosť ukázať, čo sa v Slovenkách skrýva. "Vedenie hotela veľmi skoro postrehlo, že sa snažíme a že nás práca, ktorú robíme, zaujíma. A že ju neberieme len ako východisko z núdze a hlavne, že pri práci aj rozmýšľame, čo by sa dalo zmeniť a zlepšiť. Po dvoch mesiacoch sme postúpili na pozíciu team-leader a neskôr supervisor." Prvý je čosi ako vedúci zmeny a druhý šéf oddelenia.

Je prinajmenšom prekvapivé, ak v anglickom hoteli robia šéfov tímu cudzinky. "Pravda je, že Angličania boli leniví. Brali túto prácu len ako niečo popri štúdiu. Lenže často sa tam stáva, že poniektorí prestanú študovať a z tejto brigády sa stane ich práca na dlhé roky. Navyše bol problém aj s pracovnou morálkou. Keď sa im nechcelo prísť do práce, neprišli a necítili potrebu niekomu niečo oznamovať. Z toho mohli vzniknúť zmätky a to ma hnevalo. Našťastie, nebolo nutné zapisovať dochádzku, pretože sme tam mali klasické štikačky, aké som u nás poznala len so starých filmov."

Tatiana bola prekvapená, že to, čo sa považuje na Slovensku za normálne, je v zahraničí nadštandardné. Keďže mala prax z organizovaním chodu určitej časti firmy, do bodky ju využila. "Ak sa stalo, že niekto nenastúpil do práce, vravela som vedeniu, že treba tomu človeku zavolať a zistiť, čo sa stalo. Ani veriť sa mi nechcelo, že oni vôbec nemali telefonické kontakty na svojich zamestnancov. Dozvedieť sa, koľko dní bude mimo a na ako dlho treba zabezpečiť zastupovanie, bolo nemožné."

Postupne sa jej darilo tieto zmätky odstrániť a zaviesť aj mnoho iných opatrení. "Väčšinou sme zastupovali my s Luciou. Mali sme pracovať päť dní ako je to u nás, ale niekedy sme vôbec nemali voľno, lebo na zmenu nemal kto nastúpiť. Bežne sme pracovali aj 17 hodín denne." Aj správanie personálu k hosťom je iné, ako u nás. Dôležité je, aby hosť dostal, čo chcel, ale nejaká snaha ponúknuť mu niečo navyše alebo nejaká srdečnosť, aby sa dobre cítil, to už nie. "Keď sme zažili prvú svadbu, snažili sme sa, aby bola reštaurácia pekne vyzdobená a stoly aj stoličky rozmiestnené čo najlepšie. Myslím, že vedenie takýto prístup ešte nezažilo."

Pôvodný plán ostať v Anglicku iba tri mesiace sa rozplynul po morálnom aj finančnom ocenení. "Ostala som na tom mieste vyše roka a pol. Postupne som sa prepracovala až na manažérku hotela. Vedenie rozhodlo, že prejdem školením, aby som rozumela každej práci. Preto som ´kolovala´ a prešla každú robotu. Po tomto tréningu som sa starala o to, aby fungoval hotel ako celok. Mala som na boku ´pager´ a bola som k dispozícii tam, kde bolo treba." Ak si niekto myslí, že Slováci sú tí, ktorí by si mali brať príklad za ktorýmikoľvek hranicami, tak nás skúsenosti mladých ľudí vyvedú z omylu. "Je toho naozaj veľa, čo môžeme my expedovať vonku. Pracovná morálka a prístup k práci je len jednou z nich."

Všetko však nešlo tak po masle, ako by sa mohlo dať. Domácim sa spočiatku nepáčilo, že im šéfujú cudzinky. "Ak som sa tam niečo naučila, tak vedieť obhájiť svoje nápady a svoju pravdu. Občas sme poza chrbát počuli nejaké nadávky na ´zahraničných´, ale nedali sme sa nimi zaskočiť. Raz som sa takého premúdrelého opýtala len jednu vec: či ovláda aj inú reč, ako svoju. A bol s ním pokoj. Veď popri nás boli nevzdelaní a neskúsení. Mnohí si mysleli aj to, že sme nejakí sociálni chudáci, ale aj z tohto omylu sme ich skoro vyviedli. Museli pochopiť, že niekoho práca môže baviť a môže jej aj rozumieť."

Vedenie hotela zaviedlo aj motivačnú súťaž o najlepšieho pracovníka hotela. "Prvý mesiac sme to vyhrali my s Luciou a išli sme na víkendový pobyt do iného mesta a hotela, kde sme mali úplný komfort a nejaké peniaze navyše. Ďalší mesiac sa už snažili aj anglickí kolegovia, aby cenu získali." Najprv to bola dievčina z recepcie, potom zabojovali aj ďalší. "Stále nás tam vychvaľovali a ustavične sa nás pýtali, čo by pre nás mohli ešte urobiť. Postupne si na nás zvykol aj personál. Bol tam šéfkuchár, ktorý mal vo zvyku každého poriadne vykričať. Bolo ťažké s ním vyjsť. Nemal pokoja, kým niekoho nerozplakal. My sme sa mu nedali a napokon sme sa natoľko skamarátili, že keď nás videl, hneď nás vítal a usmieval sa, ako starý rodinný priateľ."

Pobyt mimo domov je dobrý aj v tom, že sa človek naučí samostatnosti. "Tiež sme sa museli učiť skromnosti. Spočiatku nás ohúrilo, keď sme videli obchody plné značkových vecí. Všetko sme chceli mať a nielen to. To, čo sme u nás dovtedy videli len na stránkach drahších časopisov, tam bolo vo výpredaji. No, museli sme sa po čase ´vrátiť na zem´ a rozmýšľať, či nám to všetko naozaj treba. Paradoxne, pre domácich je to samozrejmosť. Spočiatku ma zarazilo, ako sú ľudia poobliekaní. V chladnom počasí nosili sandále a na jar sa len veľmi neochotne vyzúvali z čižiem. Navyše, ich odev bol pokombinovaný priam divotvorne. Kvalitné veci oblečené bez ladu a skladu. Ženy nenalíčené, takmer neupravené. Nedá sa to porovnať s Košicami. Vtip je v tom, že po čase som sa aj ja prestala líčiť a pomaly som sa prispôsobila. Bolo úplne jedno, ako vyzerám."

Po práci maľovala

Napriek vyťaženiu v práci si Tatiana našla čas aj na hodiny angličtiny, prechádzky v meste i výlety po okolí. Mala aj "obľúbenú trasu". "Chodievala som okolo jedného obchodíka s potrebami pre maliarov. Večne som si obzerala štetce a farby, ale dlho som si nič nekúpila. Vnútorne ma tieto veci vábili, ale rozum mi vravel, že som nikdy nekreslila a nemaľovala, tak čo s tým budem robiť. Pritom ma to lákalo od malička, ale okolie ma odbilo s tým, že sú ľudia s väčším talentom, tak som ostala len pri výkresoch na výtvarnej výchove."

Vnútorný hlas však napokon zvíťazil a Tatiana si štetce a farby kúpila. "Plátno sa mi zdalo príliš drahé na to, aby som ho pokazila. Vypýtala som si v hoteli vyradené obliečky z vankúšov, ktoré boli mojím prvým maliarskym plátnom. Boli by mi dali aj plachty, ale tie boli s potlačou." Najprv si "plátno" rozkladala na zem v izbe, aby mohla tvoriť. "Veľmi som sa bála, že to pokazím. Chodili mi po rozume všetky tie veci, ktoré asi chodia každému, kto začína." Neskôr, po prvých vydarených pokusoch, sa dohodla s údržbárom hotela, ktorý jej prepustil časť dielne a svoje náradie si rozložila tam. Samozrejme, obliečky nahradilo plátno a stojan.

"Pracovala som hocikedy do noci a potom som do tretej maľovala. A ráno opäť do práce. Tak ma to bavilo, že som vôbec nevnímala čas ani únavu. Už som sa zbavila pocitu, že sa moje výtvory musia niekomu páčiť. Stačilo, že ma maľovanie tešilo a že sa páčili mne." Tých obrazov bolo napokon vyše 20. Tatiana má rada abstraktné umenie a zvláštne je, že nech robí čo chce, z každej postavy napokon vzíde žena. "Aj sa ma pýtali, prečo sú na mojich obrazoch len ženské postavy. Odpovedám, že neviem."

Túlavé topánky

Keď všetko fungovalo ako švajčiarske hodiny, Tatiana pocítila nespokojnosť. Opäť mala pocit, že zapadla do stereotypu a to sa jej nepozdávalo. Rozlúčila sa v práci, zbalila veci a obrazy dala poslať na Slovensko. Odcestovala do Španielska, kde dva mesiace pracovala ako čašníčka. Keď sa vrátila do Oxfordu, tí, s ktorými pracovala a bývala, medzitým odišli domov. Nevrátila sa ani do hotela, v ktorom jej bolo tak dobre. "Prijala som prácu na recepcii. Lenže bolo tesne pred sviatkami, hostí bolo viac než dosť, konali sa párty a oslavy a firemné večierky, preto ma poprosili, či by som nevypomohla ako čašníčka. Mala som prax a bola som rada, že ma potrebujú. Na recepciu som sa dostala asi po dvoch mesiacoch. Snažila som sa všetko brať ako príležitosť. Možno by niekto ohŕňal nos nad tým, že som sa vrátila o niekoľko pozícii späť, ale ja som to tak nebrala."

Naozaj sa to ukázalo ako výhoda, lebo za ten čas spoznala hotel a ľudí v ňom. Po príchode zo Španielska si sľúbila, že v Oxforde ostane dva mesiace. Napokon bol z toho ďalší rok. "Po troch rokoch v zahraničí sa človek musí rozhodnúť, kde a ako chce žiť. Takže som sa vrátila do Košíc bohatšia o skúsenosti, zážitky, znalosť angličtiny a trochu španielčiny. A omnoho samostatnejšia. Viem, že keby som nebola odišla, asi by som nikdy nezistila, kto vlastne som a pravdepodobne by som nikdy nebola začala maľovať. Tam ma nikto nepoznal, ale tu by sa isto našli takí, ktorí by ma odrádzali."

Jarmila REPOVSKÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári