Po dvoch zbytočných vraždách nasledovala jedna samovražda
Málokedy sa nájdu dve tak povahovo rozdielne dvojčatá, ako boli Peter a Pavol. Hoci sa odlišovali už v detstve, čím boli starší, tým bola vizuálna priepasť medzi nimi zreteľnejšia. Peter bol drsný a silnejšej povahy, kým Pavol šťúply a založený viac citovo. Rozdiely sa prejavovali aj vo výbere životnej dráhy. Pavol vyštudoval za inžiniera, Peter sa ledva dostal na učňovku a zamestnal sa pri sústruhu. A predsa ich okrem spoločného priezviska čosi spájalo. Bola to záhadná hra osudu, ktorá jedného pochovala a druhého nechala žiť...
Už ako tridsiatnik bol Peter učebnicový alkoholik. Aby mal za čo popíjať, popri zamestnaní si privyrábal rôznymi pomocnými prácami. Raz komusi narúbal drevo, inokedy pokosil lúku či navozil uhlie do pivnice. Ak nedostal odmenu priamo v tekutom skupenstve, peňažnú hneď prepil do poslednej koruny. Najradšej chodil pomáhať kolegovi z roboty - Ferovi. Ten bol voči Petrovi zhovievavý. Vedel, že fyzickej roboty sa nebojí a keď nemal vypité, dalo sa s ním aj rozprávať.
"Až po vyše mesiaci som prišiel na to, prečo pomáha hlavne mne," spomínal neskôr František H. "Zistil som, že v pivnici objavil moju zásobu domáceho červeného vína. A prišiel som aj na to, že z demižónov odpíjal pomocou vlastnej hadičky." Hoci sa starec na Petrove pytliactvo pozeral s pochopením, ten to s "koštovaním" čím ďalej tým viac preháňal. Neraz sa stalo, že zaspal na kope uhlia a po zobudení sa na nič nepamätal. Preto sa starý pán v jeden októbrový večer rozhodol, že brigádnika už viac na výpomoc volať nebude. V deň, keď mu to chcel oznámiť, však Peter do práce neprišiel. Pán František ho našiel u seba doma, ako sa morduje s fúrou uhlia. Viac ako polovica už bola v pivnici.
"Vedel som, že spolu s uhlím ubúda ja vína, no mávol som nad tým rukou. Tých pár litrov mi nestálo za to, aby som si ho pohneval. Navyše, bola to posledná výpomoc, o ktorú som v tom roku Petra požiadal. Najbližšie to malo byť až jarné rýľovanie záhrady a dovtedy by som určite prišiel na to, ako mu povedať, že si nájdem niekoho iného. Preto keď Peter skončil s uhlím, dal som mu nejaké peniaze a odprevadil ho k bránke." Peter však domov nešiel. Počkal, kým starec zájde do domu, obišiel dvor a zozadu sa vrátil späť. Netušil však, že syn domáceho - Viktor, zájde po čosi do pivnice a tak sa tam stretli. Čo sa v skutočnosti odohralo, ostane navždy záhadou, no Peter zrejme pil, keď ho Viktor nachytal. "Odrazu sa z pivnice ozval krik," pokračoval František H. "Zbehol som dolu schodmi a hneď pod nimi ležal môj syn. Bol celý krvavý. Nad ním stál Peter s nožom v ruke. Keď ma zbadal, odhodil nôž, sadol si na zem a rozplakal sa." Viktorovi už nebolo pomoci. Po siedmich ranách do brucha vykrvácal skôr, než prišla záchranka.
Pri vyšetrovaní tragédie i na súde sa Peter vyhovoril na stratu pamäti. Podľa ním udaného množstva vypitého alkoholu znalci určili, že jeho ovládacia a rozpoznávacia schopnosť boli znížené o 50 až 70 percent. Peter svoj čin oľutoval a sám požiadal o prísny trest. Aj ho dostal - 14 rokov v II. NVS. V súdnej sieni ho poľutoval iba jediný človek - brat Pavol.
* * *
Uplynul rok a v dedine sa na vraždu takmer zabudlo. Pavol však nie. Pravidelne chodil za bratom na návštevy a cítil, že práve tie mu pomáhajú prežiť v prešovskej base svoj údel. V jeden decembrový deň sa práve vrátil od Petra, keď sa zastavil v krčme na kofolu. Kamarát Gabi oslavoval narodenie prvého syna a hoci si Pavol iba málokedy vypil, tentoraz neodmietol. Dal si jeden rum, i druhý, až ich spolu vypil šesť. Všetci vedeli, že na alkohol nie je zvyknutý, preto sa sused Dušan podujal, že ho domov odprevadí.
Keď vyšiel s Pavlom von, pred krčmou stála skupina Rómov. A medzi nimi Kristína, ktorú v tom čase ešte slobodný mládenec Pavol tajne zbožňoval. Samozrejme, nebol jediný. Za počernou krásavicou sa z "gádžov" otáčal kdekto. Nikto si však s ňou netrúfol nič začať. Ani Pavol. Jednak sa hanbil, no aj bál. Kristína totiž chodila výlučne v spoločnosti svojich bratov a bratancov, ktorých povesť i výzor vzbudzovali hrôzu. No Pavol, potužený alkoholom, v ten osudný večer potlačil strach. Podišiel k dievčine, objal ju na ramenách a vášnivo pobozkal...
Rómovia na okamih stuhli. "Ona sa mi nezdala pobúrená, dokonca sa mi zdá, že sa na Paľa usmiala. No tí jej príbuzní vyleteli ako sršni," spomínal neskôr Dušan. "Paľo dostal najprv ´boxer´ od jej brata Karol, potom sa do neho pustili aj tí ostatní. Preto som rýchlo vbehol dom krčmy a zavolal ostatných." Keď sa všetci vyhrnuli von, počerná skupina si uvedomila, že je v menšine. Po vari sto metroch behu sa preto ukryli do najbližšieho domu jedného z nich. Vojsť dnu sa však ich prenasledovatelia nedovážili. Otočili sa a živo gestikulujúc sa vracali do krčmy.
"Prešli sme asi pol cesty, keď sa zrazu ozvalo: Hej ty, vrahov brat, sám sa neodvážiš?!," pokračoval Dušan. "Bolo vidieť, že Paľa tieto slová rozzúrili. Ani sme ho nestačili zastaviť, rozbehol sa späť. Keď sa blížil k tomu domu, v tom sa z neho vyrojilo oveľa viac Rómov, než tam vošlo. Mali aj palice. Okamžite ho napadli a bili hlava nehlava. Najviac Karol. Bol ako nepríčetný. My sme ostali stáť, lebo teraz boli v presile oni. A boli ozbrojení. Preto sa nikto z nás neodvážil ísť Paľovi na pomoc." Boj trval iba chvíľu. Keď sa Rómovia stiahli, nebolo koho ratovať a zbytočné bolo aj volať záchranku. Paľo bol zjavne mŕtvy. Jeho hlava pripomínala vyfučanú loptu, telo mal poskrúcané ako bábka a všade plno krvi.
Na súde vzal Karol všetku vinu na seba. Vedel prečo. Ako 17-ročného ho posudzovali miernejšou sadzbou. Kým bol v ústave pre mladistvých, bolo mu hej. No keď dovŕšil 18-rok, mal byť na zvyšok trestu preradený do II. NVS. To už mladíkovi do smiechu nebolo. Pred senátom, ktorý rozhodoval o jeho preradení, si dokonca kľakol, len aby ho prosbou obmäkčil. "Nie, do Prešova nie." žobronil. "Tam je Paľov brat. Určite ma zabije..." Neuspel. Sudcovia sťahovanie odklepli a Karol zmenil bydlisko...
O tri mesiace sa v dennom hlásení NVÚ v Prešove objavila kratučká správa o smrti väzňa. Karola našli obeseného v umyvárni. Zavinenie cudzej osoby sa nezistilo...
rob
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
