Tzv. Varadínsky mier, ktorý v roku 1538 podpísali dvaja uhorskí králi, priniesol úľavu aj pre Košice
Keď sa vojská blížili k mestu, vešali ľudí, sťahovali ich z kože a napichovali na kôl
Pred 470-imi rokmi, v roku 1538, dvaja panovníci - obaja uhorskí králi - vo Veľkom Varadíne (dnes Oradea v Rumunsku) podpísali prímerie a navzájom sa uznali za uhorských kráľov. To v najbližích rokoch prinieslo pokoj aj pre naše mesto, ktoré vtedy viackrát menilo majiteľov.
16. storočie bolo nielen pre Košice zložitým obdobím. Bitka pri Moháči (29. augusta 1526), rozširovanie protestantizmu a protireakcia katolicizmu, voľba dvoch kráľov na uhorský trón, rozdelenie krajiny na tri časti to sú základné fakty, ktoré toto obdobie charakterizovali. Jednu časť Uhorska okupovali Turci, druhú držal v rukách Ferdinand I. Habsburský (panoval: 1524 - 64), tretiu Ján I. Zápoľský (1526 - 40).
Ján I. Zápoľský mal nebezpečného pomocníka: sultána, ktorý samozrejme politickú situáciu chcel využiť vo svoj prospech. Hranice medzi panovníkmi neboli presne určené, čo malo aj svoje výhody. Do podpísania mieru však každý z nich chcel ukoristiť čo najviac, lebo správne predpokladali, prímerie zrejme uzákoní stav, ktorý práve nastal. Rozbroje boli aj medzi katolíkmi a protestantnmi. Všetky tieto udalosti vyvolávali také vnútropolitické napätia, ktoré hocikedy mohli vyvolať ozbrojené zrážky, a aj vyvolávali.
Košice sa ocitli v hraničnom pásme medzi oboma kráľmi a Turkami okupovanej krajiny. Turci síce naše mesto nikdy nedobyli, ale na okolí sa potuľovali najmä po tom, čo blízky Jáger obsadili (13. októbra 1596). Veď vzdialenosť medzi týmito mestami je pod sto kilometrov.
Ján I. Zápoľský ešte v roku 1528 so svojimi poľskými a sedmohradskými žoldniermi obsadil Košice. Avšak pri Seni, južne od mesta, bolo Zápoľského vojsko rozprášené. On sa však nevzdal. Simon z Athini pri Košiciach ešte v tom roku 25. septembra premohol Ferdinandových vojakov. Avšak Ferdinandoví prívrženci Košice v roku 1530 znovu obsadili. Panovník vymenoval za hlavného kapitána mesta Gáspára Serédiho, ktorý pre neho obsadil aj Jáger. Dobrodruh Serédy bol tipickým prestaviteľom žoldnierskeho kapitána, ktorý sa vedel v kalných vodách dobre obracať a dosiahol šľachtický titul.
V nasledujúcom roku sa zástupcovia hornouhorských miest 3. marca stretli v Košiciach. Požiadali Ferdinanda, aby krivdy, ktoré spáchali obaja panovníci, boli odčinené a aby im odpovedal, či ich bude proti Jánovi chrániť. V deputácii ku kráľovi Košice vyslali hlavného richtára Györgya Vértesa a notára. Ferdinand však odpovedal vyhýbavo a okrem pekných slov a povzbudenia delegácia odchádzala s prázdnymi rukami.
Spomínaný Serédy však bol pred panovníkom v roku 1533 obžalovaný, že ako hlavný kapitán sa nestará o svojich neskrotných husárov. Musel sa zodpovedať pred panovníkom vo Viedni. On požadoval od mesta, aby Košice vydali osvedčenie, že to nie je pravda, ale nepochodil. Mesto sa bálo, že ak takéto svedectvo vydá, Serédy po návrate bude ešte viac strpčovať život mesta. Napriek tomu sa mu podarilo panovníka presvedčiť o nepravosti obvinenia. Avšak dlho sa nemohol tešiť zo svojho víťazstva.
Priaznivci Jána I. Zápoľského na čele s kapitánom Gotthárdom Kunom v roku 1536 táborovali okolo mesta po tom, čo zo Satmáru (dnes Satu Mare v Rumunsku) vyhnali priaznivcov Ferdinanda, ktorí tam vyprovokovali občiansku vojnu. Blížiac sa ku Košiciam, všade vešali ľudí, sťahovali z kože a napichovali ich na kôl. Táboriac pod Košicami, chceli zabrániť, aby sa do mesta priviezli potraviny. Serédy, ktorý si bol istý, že dobre opevnené mesto kľúč Horného Uhorska - drží pevne v rukách, 4. decembra toho roku odišiel do blízkej Veľkej Idy so svojim zástupcom Lestárom Feledym, aby tam 3. decembra v kruhu svojej rodiny oslávil meniny svojej polovičky, ktorá sa volala Borbála, čiže Barbora. Delostrelectvom a fortifikačnými budovami Košice tak posilnil, že sa zdali byť nedobytné. Avšak nevedel, že mesto nikdy nikto nedobyl, ale väčšinou bolo možné Košice získať lsťou. Tak sa stalo aj teraz.
Kým hlavný kapitán bol preč, mesto mal strážiť ním poverený Gergely Lónyay. On však bol tajne prívržencom Jána Zápoľského. So svojim druhom Istvánom Gecseym, dal vedieť pri meste táborujúcim priaznivcom Jána, kapitánom Gáspárovi Berzeviczymu, Jánosovi Kállaymu, Lászlóovi Ödönfymu a kastelánovi hradu Regéc Ferencovi Horváthovi, že Serédy sa zdržiava mimo hradieb mesta. Tí ešte v tú noc poslali do mesta 1.500 ozbrojených vojakov. Na ich čele stál Lénárd Czeczey. Nikto ich nemohol vidieť, lebo bola veľká hmla. Prišli k Dolnej bráne, teda k tej, ktorej základy môžeme vidieť pred sochou Anjela na južnej časti Hlavnej ulice. Lónyay ju dal otvoriť a tí v najväčšej tichosti vpochodovali do mesta. Na námestí (na rozširujúcej sa Hlavnej) nahlas vykríkli meno Jána I. a mesto pre neho obsadili. Zadržali aj majetok Serédyho.
Keď sa Serédy niekedy druhý deň poobede trošku "sociálne unavený" po tých mnohých pohároch na zdravie svojej polovičky ukázal so svojim sprievodom pod mestom, z hradieb sa na neho usmievali vojaci protivníka. Serédymu navrhli, ak prestúpi do služieb Jána, vrátia mu majetok. Ten požiadal o jeden deň na rozmyslenie. Dve debny dal rýchle naplniť jačmeňom a otrubami. Vrch posypal zlatými a striebornými mincami. Jánovho posla odbyl tým, že jeho majetok, ktorý bol zadržaný je nepatrný oproti tomu, ktorým ešte stále disponuje. On nie je žiaden žobrák. Nuž, nebol to veľmi rozumný spôsob jednania. Jánovi žoldnieri sa tak rozčertili, že mesto strašne vyplienili, predstaviteľov mesta buď zavreli do väznice vo Veľkom Varadíne, alebo ich poslali do vyhnanstva. Funkcia richtára bola zrušená, na čelo mesta bol vymenovaný kapitán z mestečka Tálya Lénárt Czeczey, ako vojenský gubernátor. Treba povedať, že zanedlho sa veci ukľudnili, a Czeczey sa stal obľúbeným kapitánom mesta.
Obsadenie mesta Jánovými prívržencami bolo veľkým víťazstvom. Napriek tomu, že túto vojnu vyprovokovali Habsburgovci, okolo straty Košíc vyvolali taký pokrik, že to skoro znemožnilo podpísanie prímeria. Ferdinand podľa súčasníkov nebol zrovna génius a po strate Košíc pokračoval v boji, ale neuspel, takže nakoniec sa odhodlal mier podpísať. Jednania sa započali v blízkom Blatnom Potoku, avšak mier bol dojednaný vo Veľkom Varadíne, kde ho Ján I. 24. februára 1538 podpísal. Ferdinand I. ho podpísal 10. júna toho istého roku v poľskom Vratislave. Nakoniec medzinárodná konštelácia donútila Ferdinanda, aby sa podvolil a tým sa pomery v Uhorsku na čas mohli ukľudniť...
Hans Spillenberger bol zakladateľom maliarskeho rodu, ktorého členovia pôsobili v Košiciach aj v Rakúsku
Maľoval erby, epitafy a skrášľoval cechové štatúty
V 15. storočí v košickom maliarskom ako sa vtedy hovorilo v "obrazopiseckom" cechu bolo stmelených mnoho košických umelcov. Tento cech mal aj začiatkom 16. storočia hodne členov, ale koncom storočia, okolo roku 1590 už máme správy len o jednom majstrovi, a to o Friedrichovi Strobelovi. Zápisnice ho preto spomínajú len ako Mahlera, čiže maliara. 30. augusta 1604 sa v nemčine píše, že maliarovi zaplatili za renováciu erbu 18 florénov a za maľbu 3 florény. 28. februára namaľoval 4 erby za 1 florén a 50 denárov.
Ďaľší košický maliar, Krištof Kurtzweil, maľoval erby, lustre, bubon a pravdepodobne ozdobil severnú mestskú bránu sgrafittom. V roku 1614 ho už spomínajú ako bývalého, keď sa jeho dcéra Elisabeth vydala za zbrojára Georga Fridela. Jeho ďaľšiu dcéru, Ester si vzal za ženu 15. júna 1619 obrazopisec Hans Spillenberger. Teen bol zakladateľom maliarskeho rodu, ktorého členovia najskôr pôsobili v Košiciach, potom v susednom Rakúsku a posledný člen rodiny, taktiež Hans pracoval v Augsburgu a bol dvorným maliarom vo Viedni.
Hans st., zakladateľ mailarského rodu, sa 4. februára 1621 mestskej rade preukázal svojim rodným listom a tak sa stal občanom mesta, za čo zaplatil 3 forinty. Stať sa občanom mesta asi bolo dôležité, ako to môžeme dokumentovať prípadom košického maliara Jana Spangowskyho. V košickom archíve sa nachádza prehlásenie zo dňa 6. októbra 1653, v ktorom sa píše, že kým nedostane uhorské občianstvo, do tej doby "nebude svoje obrazopisecké majstrovstvo uplatňovať". Zdá sa teda, že to bola jedna z podmienok, aby niekto v Uhorsku mohol pracovať.
Hans st. teda v r. 1621 získal občianstvo. Musel predložiť rodokmeň a musel vlastniť dom vo vnútri mesta a ak nebol ženatý musel sa do roka oženiť. Kto nevedel tieto požiadavky splniť, musel si zohnať ručiteľov. To asi nebol problém, lebo aj jeho dedo Kristoph Kurzweil bol košickým maliarom. Hans st. teda 19. apríla 1624 žiadal mesto, nech mu predajú dom, ktorý zostal po Tamásovi Farkasovi. Odpoveď bola kladná, "nech v sobotu donesie peniaze". Tento dom stál na Alžbetinej, dnes č. 6 (na snímke), napravo od mestkých kúpeľov, ktoré boli na rohu dnešnej Alžbetinej a Bočnej (Alžbetina 8).
O pôsobení Spillenbergera zostalo málo údajov: maľoval erby, epitáfiá (ozdobné nápisy) a skrášľoval cechové štatúty. Keď sedmohradský knieža Gabriel Bethlen držal v našom meste svoj sobáš s Katarínou Brandeburgskou, Spillenberger vymaľoval fasádu Kráľovského domu (Hlavná 67). Ale pretože ho za túto prácu neodmenili, obrátil v roku 1629 sa až dvakrát na mestskú radu, aby našli Bethlenovho hlavného hospodárskeho poverenca Dávida Bélaváryho - riaditeľa Košickej, či Spišskej komory v rokoch 1621-24.
Po Spillenbergerovi zostalo viac písomností o tom, že bol hašterivým človekom. 11. februára 1628 sa stal občanom Košíc maliar János Medveczky. Zrejme v ňom videl jeho kolega konkurenciu, snažil sa pošpiniť jeho meno. Medveczky 17. februára sa dožadoval zadistiučinenia. 30. marca sa sťažoval aj Mihály Tucz, že sa škaredo vyjadril o cechovom dome jeho výsosti a o tam pracujúcich majstroch, preto "ho nepustí bez zákona", čiže požadoval jeho odsúdenie.
Nakoľko v meste sa nedalo žiť len z maľovania, v roku 1631 si kúpil hámor a o sedem rokov žiadal mestskú radu, aby mu povolila postaviť papierový mlyn. V roku 1640 si zobral pôžičku od troch občanov, medzi nimi aj od svojho príbuzného Gézu Spillenbergera. V tom istom roku ho spomínajú ako kostolníka a v roku 1650 je členom tej delegácie, ktorá v Prešove pozdravila palatína Jánosa Pálffyho, ktorý potom navštívil Košice vo veci náboženských rozbrojov.
V roku 1652 už nebol medzi živými. Jeho syn Hans (1628-1679) sa stal dvorným maliarom Leopolda I. Predtým pochodil Taliansko, potom pracoval v Aubsburgu, Brne a na viedenskej katedrále sv. Štefana. Podpisoval sa ako J. S. Hungarus, alebo Spiel(len)berger nobilis hungarus.
Mimochodom, v roku 1612 žil v našom meste Samuel Spillenberger, ktorý bol lekárom, ale sa v roku 1619 odsťahoval do Levoče. Ďaľší Spillenberger, taktiež Samuel, bol košickým maliarom, spomínaným v druhej polovici 17. storočia. No nie je známe, v akom príbuzenskom vzťahu boli títo dvaja k predošlým dvo Hansom Spillenbergerovcom.
Zoltán BALASSA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
