slovenským hercom Júliusom Satinským, čo ju na ňom privádzalo do vývrtky i kto jej pomohol prekonať smútok po jeho smrti, nám porozprávala Viera Satinská.

Dlhé roky ste pracovali v zdravotníctve, teraz ste z neho odišli. Čo sa stalo?

- Rozhodla som sa, že slovenského zdravotníctva už stačilo. Potrebujem si zaistiť starobu a vyzerá to tak, že na môj dôchodok už nebude mať kto zarábať. Tak som sa v tomto pokročilom veku rozhodla podnikať.

V čom podnikáte?

- Mám živnosť na voľné činnosti poradenskú a konzultačnú činnosť. Takže v prvom rade som poradkyňa pre všetko. A robím aj asistenciu v krízových životných situáciách.

Kto pomáha v krízových situáciách vám?

- Mám šťastie, že mám okolo seba veľmi veľa dobrých a priateľských ľudí a rodinu, v ktorej sa vzájomne podporujeme. Má mi kto pomáhať.

Boli vám všetci poruke, aj keď vám zomrel manžel?

- Boli. Dokonca toľkí, že som ich pomoc nevládala prijímať. Aby som sa udržala pokope, v tom mi najviac pomohli deti. Pocit zodpovednosti voči nim. V praktických veciach mi pomáhali všetky kamarátky, rodina. Necítila som sa v tom sama a to mi veľmi pomohlo.

Aké to bolo žiť s Júliusom Satinským?

- Ľudia to neradi počujú, ale ako s každým obyčajným chlapom.

A aký bol Július Satinský ako obyčajný chlap?

- Mával svoje nálady. Takže niekedy perlil, inokedy bol nevrlý, raz sa usilovne zapájal do domácich činností, inokedy všetko ofrflal. Myslím, že tak ako sme žili my, žije väčšina rodín.

Mohli ste napriek manželovej popularite žiť normálny rodinný život?

- Veľmi som sa snažila oddeliť pracovný a verejný život od nášho súkromného. Myslím, že sa mi to celkom podarilo až do obdobia, keď sme Jula stratili. Vtedy sme pociťovali obrovský tlak verejnosti i médií, čo bolo dosť ťažké.

Ako ste zvládli tlak médií v čase, keď ste ho najmenej potrebovali?

- Neviem, či som ho zvládla. Nie som už taká silná, aká som bývala. No čoho som sa pevne držala, bol záujem ochrániť deti pred tým najhorším náporom. Aby nám ostala intimita rodinného života.

Ako ste teda prežívali fakt, že keď do vášho života vstúpila nemanželská dcéra vášho muža, "prežívalo" to s vami skrz médiá pol Slovenska?

- Normálne. Bolo mi ľúto, že sme Julinku nepoznali od malička. Možno sa mnohí tomuto postoju čudujú, ale zrejme je to ovplyvnené aj mojim bývalým povolaním. Ako psychiatrička som denne počúvala o takýchto komplikáciách, ľudských príbehoch a tragédiách. Preto pre mňa otázka, či ju prijať, alebo nie, vôbec nevyvstala. Júlia je Julova dcéra a som rada, že s nami aspoň občas ide na výlet a môžeme sa s ňou stretávať.

Aké to bolo vysvetliť deťom, že majú nevlastnú sestru?

- Veľmi zvláštne, lebo mladší syn Janko mal vtedy 14 rokov a na vrchole puberty to bral ako vynikajúcu príležitosť byť zaujímavým. Dcéra Lucka v tom čase študovala v Anglicku, a keď som jej to povedala, prvé, čo sa ma opýtala, bolo, či má Júlia oči po tatovi, ako ona. No zvláštne bolo, že vzhľadom na to, že bola od nás ďaleko, povedala som jej, nech sa ide porozprávať s hosťovskými rodičmi, lebo s takouto správou by človek nemal ostávať sám. Čakala som, že to bude vážna tragédia a oni sa na tom hrozne smiali, lebo v tej rodine sa stalo presne to isté otec doviedol do rodiny svoju 18 ročnú dcéru, ktorú splodil v mladosti. Takže to pre nich bol zdroj veselosti. Lucke to veľmi pomohlo. Napokon sa zoznámila aj s Kate, s ktorou sa mohli porozprávať, aké je to prísť do novej rodiny, byť prijatá...

Je byť manželkou Júliusa Satinského aj isté poslanie? Museli ste sa kvôli tomu niečoho zriecť?

- Byť manželkou bolo ľahšie, ako byť vdovou. Vtedy som si dosť presadzovala, aby som ostala v úzadí. Keď som sa niekedy Jula pýtala, kto je manžel alebo manželka niekoho zo známych osobností, obyčajne mi odpovedal: "Neznámy hrdina." O to som sa snažila aj ja ostať neznámou hrdinkou. No smola je, že zomrel a ja zo zodpovednosti voči deťom, aby pamiatka ich otca ostala zachovaná, som sa stala mediálnou ikonou. Ľudia mi už ani nevravia, že som vdova, titulujú ma ako manželku Júliusa Satinského. Dodnes, hoci je to už 6 rokov, odkedy zomrel, mi niektorí, ktorí ma na ulici spoznajú, so smutnou tvárou kondolujú. On v nich totiž stále žije.

Ako intenzívne žije ešte vo vašej rodine?

- Veľmi. Hoci sme už medzičasom rekonštruovali byt, nábytok sme nepremiestnili. Často naňho spomíname aj pri každodenných činnostiach. Deti zvyknú hovoriť: "Tato to robil takto, ty to robíš inak." Alebo zaujímavejšie je, keď mi povedia: "To je hrozné, keď tato žil, tak si sa s ním kvôli tomu hádala a dnes to robíš presne ako on."

Takže je vo vašom prípade pravda, že rokmi sa manželia začínajú na seba podobať?

- Ale veď on umrel...

To áno. Ale pokiaľ žil, tak ste sa zrejme značne ovplyvňovali.

- Mám pocit, že za života sme spolu viac bojovali. Teraz sme vo väčšom súzvuku.

Ako sa vám žilo s človekom fabulátorom?

- Ťažko. Julo ma aj volal strážkyňa pravdy a je fakt, že keď rozprával svoje príbehy, mala som čo robiť, aby som nepraskla od jedu.

Najmä, keď ste boli centrom príbehu vy?

- Doma mi to nevadilo, ale keď to púšťal na verejnosť, zúrila som.

Predpokladám, že bol taký aj v čase, keď ste spolu randili, a napriek tomu ste si ho vzali za manžela...

- No ale keď ma nahováral, vykresľoval sa v mimoriadne priaznivom svetle. (Úsmev) A on nielenže vedel vymýšľať úžasné historky, ale vedel aj výborne hrať. No a keď prišli deti, mam povedať, že niet úniku? Mali sme zodpovednosť rodičov, tak sme spolu museli vyjsť. To sme cítili obaja rovnako.

* * *

Profil

Viera Satinská (26. 12. 1955)

n vyštudovala Lekársku fakultu UK v Martine

n pracovala ako ambulantná psychiatrička v Onkologickom ústave sv. Alžbety v Bratislave, teraz podniká

n v roku 1985 sa vydala za Júliusa Satinského.

n má s ním dve deti - dcéru Luciu a syna Jána

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári