Nadávka "mantak" ich netrápi. Sami si z nej niekedy robia žarty

Karpatskí Nemci sú významnou menšinou rozptýlenou po celom Slovensku. Od roku 1990 majú svoj Karpatskonemecký spolok, ktorý sa venuje hlavne zachovaniu ich materskej reči, či kultúry a tradícií. Ich predseda, 86-ročný Wilhelm Gedeon, je jedným z najstarších členov tejto komunity na Slovensku. Pamätá sa na dobré i zlé časy. O tom, čo sa s Karpatskými Nemcami dialo počas vojny či komunizmu a ako sa im darí, dnes sme sa s ním pozhovárali.

Prví Karpatskí Nemci sa na naše územie prisťahovali zhruba pred 800 rokmi. Dôvodom boli mongolské nájazdy do Eúropy. "Šlo najmä o štyri veľké nájazdy, ktorými sa dostali až na územie dnešného Maďarska, Slovenska, dokonca až k Viedni. Tam sa síce zastavili, no zanechali za sebou veľkú spúšť," hovorí W. Gedeon. Následnou reakciou maďarských kráľov, ktorí mali za manželky Nemky kniežacieho pôvodu, bolo to, že oficiálne požiadali rodiny svojich polovičiek, aby do spustošených oblastí vyslali sedliakov a remeselníkov zo svojich panstiev.

To je ďalším bodom histórie, o ktorom sa silne polemizuje. Niektorí slovenskí historici tvrdia, že Nemci prišli na slovenské územie ako kolonizátori. "Veľmi sa nás to dotýka. Existujú totiž jednoznačné dôkazy o tom, že sem naši predkovia boli pozvaní ako hostia (hospites) a ich úlohou malo byť znovuvybudovanie remeselníckej a poľnohospodárskej výroby v oblastiach zdevastovaných mongolským plienením."

Prví Karpatskí Nemci boli známi najmä ako vynikajúci kováči. "Nasťahovali sa najmä do okolia rieky Bodva, kde vybudovali tri kováčske hámre. Postupne sa presúvali do ďalších údolí. Kováčsku výrobu rozvinuli natoľko, že na konci 1. svetovej vojny bolo len v samotnom Medzeve 109 hámrov." Šlo najmä o výrobu motýk a iného náradia. Tento srotiment predávali v celom Maďarsku i Rumunsku, dostali sa až do Turecka. "Šlo o výnimočnú koncentráciu kováčskej výroby. Takto silne rozvinuté nebolo toto remeslo ani na území dnešného Nemecka, kde vzniklo."

Treba pripomenúť, že slovenské údolia nie sú jedinými územiami, ktoré Karpatskí Nemci osídlili. Významné zastúpenie majú aj v Maďarsku, kde len v okolí mesta Békecsaby existuje zhruba 100 nemeckých a švábskych obcí. Pomenovanie Mantak pochádza práve z tohto obdobia. "Keď sa nemeckí remeselníci dohovárali s maďarskými kupcami ich výrobkov, nerozumeli si. Pri pokusoch o dorozumenie sa medzi sebou pýtali ´Bos Manta?´ (Čo sa pýtal?). Maďari potom vsunuli slovo ´manta´ do ich svojského mierne posmešného pomenovania a označovali ich ako mantakov." To, že sa slovo mantak zvykne používať aj ako posmešná nadávka, ich netrápi. Niekedy si z toho dokonca robia žarty sami.

Okrem kováčov sa na tieto územia vysídlili mnohí ďalší remeselníci, či sedliaci. "Významne prispeli aj k rozvoju poľnohospodárstva. Bežní ľudia sebou doniesli aj nemeckú kultúru, náboženstvo, ale aj architektúru. Prišlo sem totiž mnoho nemeckých staviteľov." Veľa košických budov je teda vybudovaných práve nimi. V košiciach tvorili Nemci významnú menšinu. Svedčí o tom i fakt, že 16 košických mešťanostov bolo práve z ich radov.

Ďalším remeslom, ktoré na Slovensko Karpatskí Nemci doniesli, bolo baníctvo. "Predtým ako sem prišli tu neexistovali žiadne bane. Prvou oblasťou, kde začali Nemci ťažiť vzácne kovy, bol Smolník. Neskôr baníctvo rozšírili na celé Slovenské rudohorie od Gelnice až po Kremnicu. Kremnickú mincovňu vybudovali takisto nemeckí baníci. V Smolníku a Kremnici sa razili dukáty, ktoré boli uznávané v celej Európe. Ako jedny z mála totiž obsahovali požadované množstvo zlata, či striebra." Banícke a minciarske znalosti postupne odovzdávali aj slovenskému obyvateľstvu a od baníctva kvôli míňajúcim sa zásobám nerastov ustúpili.

W. Gedeon pochádza z akejsi mekky Karpatských Nemcov na Slovensku - Medzeva. "Otec bol kováčskym majstrom a mal vlastný hámor. Nie je to nič neobvyklé, veď Medzev bol akousi kováčskou dedinou." Navštevoval nemeckú základnú školu v Medzeve. Šlo o posledné svetlé časy Mantákov na Slovensku. "V štúdiu som pokračoval na nemeckom gymnáziu v Medzeve. Počas vojny v roku 1944 som v ňom ešte stihol zmaturovať. Potom prišiel zlom a všetko sa zmenilo." Boli totiž vydané Benešove dekréty, ktoré označili každého človeka s nemeckým občianstvom za nežiadúceho. "Boli to veľmi zlé časy. Či šlo o starého človeka, dieťa, muža alebo ženu, každý bol označený ako za nepriateľa. Zakázané bolo aj používanie nemeckého jazyka."

Ďalším krokom, ktorý sa v povojnovom Slovensku vykonal, bolo vysídľovanie týchto "nežiaducich osôb" do Západného a Východného Nemecka, ale aj do Rakúska. Proces, ktorý prebiehal v rokoch 1945 a 1946, znížil počet Karpatských Nemcov na našom území zo 150 tisíc na oficiálnych 6 tisíc. "Stalin, Roosvelt a Churchil sa zhodli na tom, že treba strednú Európu očistiť od nemeckého obyvateľstva. Súhlasilo s tým Poľsko i Praha, a tak sa s tým už nedalo nič robiť. Šli sa jednoducho zbaviť tejto pre nich nemilej menšiny."

Keď sa to celé dialo, mal W. Gedeon 17 - 18 rokov. Na celé šialenstvo si teda jasne spomína. "Boli ustanovené revolučné národné výbory, ktoré toto vysídľovanie prevádzali. V praxi to vyzeralo asi tak, že nám na dvere zaklopal žandár s červenou páskou na rukáve a prikázal nám zbaliť sa." O dve hodiny sa mala celá rodina dostaviť na miestny školský dvor. Otec, mama, starí rodičia, strýkovia i deti teda pobalili všetko, čo sa za takú krátku dobu dalo a vyložili na vozík.

Žandári ich odprevadili na školský dvor, kde už čakalo približne 30 rodín. Pred vysídlením ich napokon zachránilo to, že šlo o šiesty turnus vysídľovania Medzeva. "Červený kríž hlásal zo Ženevy, že treba vysídľovať, pokiaľ to je možné, len zdravých ľudí. Mali totiž mnoho prípadov, pri ktorých počas prevozu chorí ľudia zomreli." Bol tam miestny lekár, ktorý označil jeho rodičov i starého otca za chorých. Predseda miestneho výboru ich teda poslal domov s tým, že budú vysídlení až nasledovným turnusom.

Hyenizmus niektorých ľudí sa dokonale prejavil aj počas tohto vysídľovania. Kým postávali na školskom dvore a čakali, čo sa s nimi bude diať, ich "kamaráti" a susedia sa vrhli na ich majetok. "Keď sme sa vrátili do domu, čakala nás otvorená brána... Susedia si pobrali aj zajace si pobrali susedia. Nečakali teda dlho..."

V roku 1948 za nimi prišiel predseda miestneho národého výboru so žandármi s požiadavkou o dobrovoľné vysídlenie nemeckého obyvateľstva do slovenských oblastí. Štátne vedenie vymedzilo niekoľko chudobných oblastí, do ktorých chceli vysídliť tých nemeckých občanov, ktorí sa z akýchkoľvek dôvodov nemohli zúčastniť prvého vysídlenia do nemeckých krajín. Šlo, ako u rodiny W. Gedeona, najmä o starých a chorých ľudí. "Chceli nás vysídliť do okresu Vranov. Starého otca sa to dotklo. Medzev bol jeho domovom a vysídliť sa odmietol. Postavil sa pred žandára a povedal mu, že tu ostane, aj keby mal zomrieť. Radšej nech ho namieste zastrelia, akoby mal svoj domov opustiť." Takáto odvaha a odhodlanie žandárov zaskočilo natoľko, že sa zľakli a z domu odišli.

Máloktorá rodina však mala toľko šťastia. Veľa ľudí bolo vyhostených do zahraničia a iných oblastí na Slovensku, ale mnoho ich aj zahynulo v lágroch. Stratu utrpel každý nemecky hovoriaci občan. Ak nebol odvlečený sám, stratil niekoho z rodiny alebo kamarátov. Celý Spiš bol prakticky vyľudnený. "Šlo o straty nielen kvôli vysídľovaniu, ale aj nútenej evakuácii. Veľká časť nemeckého obyvateľstva sa vysťahovala ešte pred koncom vojny. Keď sa dopočuli, že sú Rusi na Dukle, mnohí sa začali báť o svoju budúcnosť a pokúšali sa utiecť do Sudet."

S touto časťou smutnej histórie súvisí i niekoľko represálií. "Ide o masakre, ktoré boli počas komunizmu dlho držané v tajnosti. Najväčšími z nich sú vyvražďovania nevinných, bezbranných ľudí v Sklennom na strednom Slovensku a v Přerove. V septembri 1944 boli v Sklennom zvolaní všetci muži od 16 rokov. Údajne mali ísť na práce. Keď sa zhromaždili, partizáni ich všetkých postrieľali. Šlo o 187 bezbranných ľudí."

V noci z 18. na 19. júna 1945 sa z evakuácie na Sudetách vracal na Slovensko vlak plní žien a detí. Jeho súčasťou bol i 17. peší pluk z Petržalky, ktorému velili kpt. Eugen Surovčík, dôstojník Bedřich Smetana a poručík Karol Pazúr. "Dozvedeli sa, že sa v jednej súprave hovorí nemecky. Šlo o ženy, deti a starcov. Všetkých 265 pasažierov tejto súpravy vyvliekli na tzv. Švédsky val, kde ich bez milosti postrieľali. Medzi obeťami bolo aj šesťmesačné dieťa." Svedectvo o tejto masakre neskôr podal farár, ktorému sa akoby zázrakom podarilo utiecť.

Smutné obdobie Karpatských Nemcov sa však tvrdým zaobchádzaním na konci a po skončení 2.sv. vojny neskončilo. "Chcel som ísť študovať na vysokú školu. To mi samozrejme neumožnili. Musel som sa zapojiť do výroby. Až po niekoľkých odpracovaných rokoch mi môj vedúci potvrdil, že pracujem vo výrobe a môžem študovať." Pracoval v Inžinierskych stavbách a Stavoprojekte. Vyštudoval teda stavebné inžinierstvo.

Československá vláda vyhlásila, že na Slovenku nemecká menšina jednoducho neexistuje. "Báli sme sa vôbec prehovoriť po nemecky. Ak nás niekto počul komunikovať v nemčine, pľul na nás. Museli sme sa jednoducho skrývať." Napriek tomu vznikol v roku 1969 nemecký folklórny súbor v Medzeve. Nefungoval však dlho. Husákova normalizácia po roku 1970 zariadila jeho zánik. "O tom, že tu niečo podobné funguje, sa dozvedeli košickí ŠTB-áci. Chodievali sa pozerať na folklórno divadelné vystúpenia a žiadali si preklady textov, ktoré používame. Hoci nikdy nešlo o buričské či protirežimové témy, členovia súboru boli zastrašovaní a postupne ho opúšťali."

Ako stavebný inžinier okúsil W. Gedeon svojské socialistické pomery. Zúčastnil sa projektovania košických sídlisk Terasa či Furča. "Šlo spravidla o tzv. systém hurá plánovania. Ak prišiel príkaz z komunistického vedenia, museli sme konať rýchlo. V roku 1968 sme napríklad dostali príkaz naprojektovať sídlisko v Rožňave. Ruskí vojaci, ktorí v tom roku vtrhli na Slovensko, totiž nemali kde bývať." V praxi to znamenalo to, že vybudovali v enormne krátkom čase sídlisko, ktoré stálo na horninovom masíve, ktorého zloženie nik nepoznal. "Príkaz vládnucej strany sa musel poslúchnuť. Okolnosti nikoho nezaujímali."

Od roku 1990 sa nemecká menšina na Slovensku postupne zviecha. "Založili sme Karpatskonemecký spolok, ktorého úlohou je zveľaďovať a revitalizovať úroveň nemeckého jazyka a kultúry na Slovensku. Máme viacero základných škôl, kde zastáva nemčina úlohu materinskej reči, strednú školu i spevácke súbory. Prostredníctvom nich sa snažíme oživiť nemeckú identitu najmä v mladších generáciách, ktoré rokmi pomaďarčovania a poslovenčovania zabudli na naše staré zvyky, kultúru, či reč." Po rokoch útlaku im teda konečne svitá na lepšie časy.

Tomáš LEMESANI

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári