Rozzúrenú matku - diviačicu zahnal výzvou: Ešte krok, a zabijem ťa!

Aj keď oficiálne sa poľovnícka sezóna začína v polovici marca lovom sluky hôrnej, každý poľovník prizná, že sa už nevie dočkať mája, keď je povolený odstrel srncov. Od júla už nie je v bezpečí pred jeho flintou ani diviačia zver, ale nič vraj nepredčí pôžitok z toho, keď sa v septembri alebo októbri vyberie poľovať na jeleňa v ruji. Potvrdil nám to aj košický poľovník Štefan Presuľ, pre ktorého je poľovníctvo odmalička životnou láskou.

"Pre poľovníka je to najkrajšia poľovačka, pretože tak ako lev v Afrike, na Slovensku je kráľom zvierat jeleň," vraví s úctou v hlase Š. Presuľ. "Poľovníctvo mám v krvi, po otcovi. Vyrastal som v malebnej dedinke Nový Salaš pri Slanci, kde bol otec jedným zo zakladateľov poľovníckeho združenia Slanská dolina. Traja zo štyroch bratov sme sa vybrali v jeho šľapajách. On nás viedol k láske k prírode, k zveri, ktorú sme chodievali zakrmovať. Raz, keď u nás kosili ďatelinu, traktor zakosil zadnú nohu jedného srnčaťa, ktoré sa tam priplietlo. S bratom Vladom sme mu ju ošetrili, a dali do sadry." Srnča vychovali, a po čase ho vrátili späť do prírody.

Otec i najstarší z bratov ho zasväcovali aj do tajov vábenia zveri. "Učil som sa to ešte na otcovom starom ručadle, vyrobenom z maďarského volského rohu. Mal som vari dvanásť rokov, keď som sa prvý raz, na vlastnú päsť, vybral na jeleňa v ruji. To miesto sme volali ´Mláková lúka´. Bol podvečer, pomaly sa už šerilo, keď som sa pustil do vábenia, začal som ručať. Zrejme som vydával na rohu celkom presvedčivé zvuky, pretože jeleň na ne zareagoval, a ľahol mi rovno pod posed. Za ním vyšli aj lane, a vytlačili ho na lúku. Prvý raz v živote som videl jeleňa v ruji..."

Lenže, čo čert nechcel, unavený paroháč sa späť do lesa vôbec neponáhľal, a odkväcol neďaleko Štefanovho posedu. "Neodvážil som sa zísť dolu, bál som sa ísť domov. Darmo som kričal, že ho nejako odplaším, jeleň ma totálne ignoroval. Prirodzene, pušku som nemal, pretože otec bol veľmi zásadový, a vravel nám, že pokiaľ sme neboli na vojne, zbraň nám do ruky nedá." Jedinou zbraňou proti zvieraciemu "Don Juanovi" bol jeho krik. "Podarilo sa mi ho odohnať až za tmy, ale zo strachu som sa dole ešte nejakú chvíľu aj tak neodvážil. Verte, mal som vtedy naozaj plné gate..."

Na diviaka šli s vreckovým nožíkom

Doma trénoval so vzduchovkou, a sem-tam, keď otec privolil, mohol si vyskúšať aj jeho guľovnicu. Ale strieľať sa naučil až počas vojenčiny, zo samopalu. Tak dobre, že keď sa po absolvovaní poľovníckeho kurzu, a s prvým poľovníckym lístkom vo vrecku, vybral na srnca, trafil ho prvou ranou presne do srdca. "Nebol to žiadny výnimočný srnec, ale to parožie mám uchované dodnes, visí u nás v obývačke na čestnom mieste. Pretože pre mňa má nevyčísliteľnú hodnotu."

Posmelený prvým úlovkom, ako začínajúci poľovník, postavil sa zoči-voči smelo aj diviakovi. Alebo to bolo naopak? "Raz, v podvečer, som bol na postriežke na čiernu, teda diviačiu zver. Keďže som nebol úspešný, po zotmení som sa po svažnici pobral späť k autu. Bol som zamyslený, kráčal som ticho, keď som šliapol na nejaký konár. Ten sa pretočil a švihol vedľa mňa v tme schované prasa. V tom momente vyštartovala jeho matka. Keď som zasvietil baterkou, stála iba pár metrov predo mnou. Fučala, cvakala zubami, bola pripravená zaútočiť. Pohotovo som zakľakol, namieril na ňu zbraň, a povedal som: Ešte krok, a zabijem ťa!" Duchaprítomná výzva zabrala, lebo matka-diviačica zvolala všetky svoje prasiatka, a po chvíli sa spoločne odobrali do lesa. "Poviem vám úprimne, k autu som išiel s roztrasenými kolenami, v tej chvíli by mi do zadku ani zastrúhaný vlas nevošiel."

Vtedy mal šťastie, že sa to skončilo bez boja. Aj keď výstrel z guľovnice by ho asi zachránil. Čo však v prípade, keď puška nie je poruke? "Kamarát ma pozval na poľovačku na diviaka. Bola pekná teplá noc, mesiac v splne. Na posiedke sme sedeli iba chvíľu, keď do poľa vyšli diviaky. Neváhal som, hneď som zamieril a vystrelil. Baterkou sme si dali signál s ďalším kamarátom, a po príchode na miesto činu sme zistili, že trafený diviak tam nie je, ale keďže dobre farbí, teda krváca, ďaleko nedôjde, a niekde blízko ho nájdeme ležať. Boli sme si takí istí, že je mŕtvy, že sme zbrane nechali v neďalekom aute, a vybrali sme sa ho hľadať." Bola to osudná chyba.

Z auta pustili psíka, a nasadili ho na stopu. Ten ich priviedol k jednej húštine. Bola taká hustá, že sa ňou museli predierať po štyroch. "Keď sme sa dostali dnu, ten diviak na nás vybehol. Ratovali sme sa iba tak, že sme všetci traja bleskovo vyliezli na akúsi starú, vyschnutú bazu. Bol to skôr ker ako strom, a ledva nás udržal." Aj keď waleský teriér na diviaka statočne dorážal, zranený čuník mal záujem iba o trojicu visiacu nad ním. "Neboli sme ozbrojení, lebo sme boli presvedčení, že diviak je už ´zhasnutý´. Jeden z kamarátov mal pri sebe akurát vreckový nôž." Ktorým sa ho odhodlali doraziť. "Dohadovali sme sa, kto pôjde diviaka zapichnúť. Prirodzene, každý mal nejakú výhovorku, lebo dole sa nikomu nechcelo. Ja som povedal, že mám tri deti, preto nemôžem. Kamarát povedal, že on má dve ženy a dve deti, čo bola tiež pravda, takže voľba padla na tretieho. Hovoríme mu - ty si slobodný, ty by si mal ísť. Ale on na to, že tiež nemôže, pretože má problémy s prostatou..."

Kým sa tí hore dohadovali, kto sa pokúsi o hrdinský čin, psík diviaka tak rozzúril, tak mu zdvihol tlak, že poranené zviera pod stromom skonalo. "Zistili sme to vtedy, keď už ním pes šklbal, lebo diviak nejavil známky života. Po dlhej chvíli, možno to bolo aj trištvrte hodinu, sme sa odvážili zliezť na zem, a mohli dať ulovenému diviakovi posledné pocty. Dostal úlomok vetvičky do tlamy, druhú vetvičku sme mu zastrčili do rany, a ďalšiu sme namočili do ´farby´ a zastrčili si ju za klobúk."

Nie každá poľovačka na diviaka sa však skončí bez ujmy na poľovníkovom zdraví. "Tá príhoda je na úkor brata Vlada. Boli sme na spoločnej poľovačke, a keď sme kráčali krajom húštiny, pes v nej hlásil zver. Brat preliezol cez oplotok, a keď ho preskočil, hneď naňho diviak zaútočil. Mal asi stodvadsať kíl, a takú silu, že keď do brata narazil, tak ten plot vyvrátili. Diviak sa snažil brata načať, chcel ho rozpárať. Trikrát mu zaútočil na hruď, ale Vladovi sa ho stále podarilo nejako odraziť, aj s pomocou dobiedzajúceho psa. Napokon sa mu podarilo dostať k zbrani, vystrelil do vzduchu, diviak sa zľakol, a ušiel."

Brat prežil, ale odniesla si to jeho noha. "Ten diviak mu rozpáral nielen kanadu, ale aj celé lýtko. Boli sme radi, že to tak šťastne dopadlo, ale pri pohľade naňho, keď z húštia vyliezol, nám bolo vtedy tak trochu aj do smiechu. Na jednom pleci ruksak, na druhom flinta, a nohu ťahal za sebou ako zranený partizán. Až neskôr sme zistili, že ten diviak mal poranenú prednú nohu. Bolo to nejaké skoršie zranenie, preto na brata zaútočil. Asi mesiac po tom incidente sme išli na poľovačku znovu, ale do inej lokality. Poľovný hospodár poslal brata dopredu, aby ju obstopoval. Vybral sa po hrebeni, a po chvíli mal pocit, akoby sa niekto naňho pozeral. Otočil sa, ďalekohľad zamieril na les, aby si ho lepšie prezrel, a zbadal diviaka ryť okolo pňa." Toho istého, s ktorým niekoľko týždňov predtým zápasil v nerovnom boji na život a na smrť. Útočníka usvedčila poranená pravá noha.

Jeho pochúťkou je jelení stejk

Od tých čias, keď na rozzúreného diviaka tasili vreckový nožík, Štefan Presuľ sa vraj v lese cíti bezpečne iba vtedy, keď má na pleci svoju obľúbenú guľovnicu 8x57. Aj keď doma, v trezore, sa lesknú aj hlavne iných zbraní. "Mám tam malorážku, brokovnicu i kozlicu. Trezor je v spálni, vedľa manželskej postele, ale okrem mňa nik od neho nemá kľúčik. Ani manželka."

Štefan totiž vie, čo môže poľovnícka puška v nepovolaných rukách spôsobiť. Niekedy však prekvapí aj v tých, ktoré sú povolané... "Bolo to ešte v časoch, keď sa pri Slanci staval plynovod. Kamarát zbadal líšku, ako vošla do rúry. Hneď sa tam pustil za ňou, a v rúre na ňu vystrelil. Líšku netrafil, ale dobré dva týždne vôbec nepočul. Keď totiž v tej rúre vystrelil, tak tam pôsobil ako nejaký tlmič. Nečudo, že od tej rany takmer ohluchol," smeje sa ostrieľaný poľovník.

Manželka Gabika síce prístup k zbraniam, bez ktorých by nebol úlovok, nemá, zato v kuchyni, pri jeho spracovaní, sa môže vyšantiť dosýta. "Samozrejme, keď niečo strelíte, je to prilepšenie aj na rodinnom jedálničku. Manželka vie pripraviť z diviny veľmi chutné jedlá," vraví jej "zásobovač". "Pre mňa je najväčšou pochúťkou jelení stejk, na ten nedám dopustiť. Ale vynikajúci je aj jej poľovnícky guláš."

Števo Presuľ má domovský revír v jednom z košických panelákov, ale poľovnícky sa nachádza pri Košických Olšanoch. "Voľakedy bol väčší, mal tri a pol tisíc hektárov, teraz nám ho trošku okresali, na tisícpäťsto hektárov. Ale i keď je malý, máme v ňom dosť zveriny. Každoročne vynakladáme veľké úsilie, aby bol zazverený, o všetko sa staráme svojpomocne. Sme výborná partia, a máme aj veľmi dobrého poľovného hospodára i predsedu združenia. Aj vďaka ich robote je náš revír stále plný zveri" Štefan je členom poľovníckeho združenia s trochu zvláštnym názvom - 29. august Orechový les. "Viete, to je ešte pozostatok socializmu v našom štáte - 29. august, oslava SNP. Ale nikomu nenapadlo, aby sme ten názov po revolúcii zmenili. Už sme si naňho zvykli."

Z troch jeho synátorov sa "potatil" jediný, prostredný Dano. "Nenútil som nikoho. On však začal sám od seba so mnou chodiť do revíru. Veľmi sa mu to zapáčilo, a dnes je už aj on poľovník, na čo som nesmierne pyšný. Vlani urobil poľovnícke skúšky a získal prvý poľovnícky lístok. Veľmi ma teší, že tak ako som ja išiel v šľapajách môjho otca, tak ide aspoň jeden zo synov v mojich."

Bohuš MATIA

Autor: Premiéra Tristana, Izoldy

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári