spôsob života, no napokon si vybral svetský. Dospel k poznaniu, že v živote je najdôležitejšia vyváženosť. Hoci v divadle odohral desiatky postáv, vo filme na seba upozornil až teraz. Postavou kňaza Aljošu vo filme Petra Zelenku Karamazovi.

Pred časom ste sa objavili v novom Zelenkovom filme Karamazovi. Prelomil tento film konečne pomyselnú bariéru, ktorá, zdá sa, stála medzi vami a možnosťami filmovať?

- Neviem, či sa to prelomilo, no je pravda, že budem hrať vo filme Protektor a dostal som aj malú roličku v televízii. Či to ovplyvnili práve Karamazovi, netuším, ale ak by som dostal ďalšie ponuky točiť, veľmi by som sa tešil.

Máte zaujímavé možnosti na divadelných doskách. Čím vás tak veľmi láka film?

- Jednak tým, že je "nesmrteľný". Priťahuje ma i ten spôsob práce, rozmanitosť prostredia a ľudí okolo neho. Kamera tiež umožňuje a vyžaduje iné herectvo než divadlo. Svoje zohráva aj finančná otázka a musím sa priznať, že aj taký egoistický postoj, že keď točia ostatní, či som horší ako oni, alebo čo to má znamenať.

Ako sa vám potom kamaráti s Ivanom Trojanom, ktorému sa filmové úlohy akoby sypali?

- Na náš vzťah to vplyv nemá. V Dejvickom divadle sedíme spolu v šatni, sme kamaráti. Raz sme sa uchádzali o tú istú postavu, režisér sa dlho nevedel rozhodnúť a napokon sa rozhodol pre Ivana. No nikdy som ho nevnímal ako konkurenta, nezávidel som mu. Naopak, prajem mu to. A skrz neho zároveň vidím, aká je to nesmierne ťažká práca a záťaž na telo i psychiku, keď sa toho zíde viac. Veľká životná zmena je i to, keď sa človek stane slávnym.

Stáli by ste o popularitu a množstvo práce, i keď viete, že by vám to zmenilo životný štýl a šlo napríklad aj na úkor rodiny?

- To je ďalší aspekt. Ak sa na to pozriem v pokoji, musím uznať, že vďaka tomu, že som netočil, som mal čas na iné veci, na rodinu. No druhá stránka veci je, že keď človek nie je aspoň trošku známy na verejnosti, odráža sa to aj v divadle. Je cítiť, že keď hráme predstavenie, v ktorom hrá niektorý kolega hviezda, je oň omnoho väčší záujem.

Takže by ste túžili byť hviezdou?

- Hviezda v takom slova zmysle, že kam by som prišiel, tam by ma každý spoznával, nie. Pred tým mám strach. Rád by som robil niečo, čím by som sa zviditeľnil, ale rozhodne nechcem byť celebrita, ktorá je na každej titulke, odpovedá na každú anketu. Byť stredobodom pozornosti nie je nič pre mňa.

Má pre vás herectvo aj odvrátenú stránku?

- Človek je konfrontovaný s množstvom emócií, prostredníctvom postavy sa môže stretnúť so spôsobom života, ktorý by si nechcel pustiť na telo. Sú herci, ktorých to rozhodí, alebo je to pre ich psychiku taká záťaž, že to musia riešiť.

Ako to riešite vy?

- Snažím sa to oddeliť. Nie som typ, ktorý sa do všetkého vrhá emotívne, na javisku nie som niekým iným. Snažím sa preniknúť do obsahu hry, no stále som to ja. Keď sa povie stop, idem do sprchy, spláchnem to zo seba a už stojím oboma nohami v realite.

Ktorí autori sú vám najbližší?

- Na škole ma fascinoval Dostojevský, jeho extrémne pohľady na svet. Vášnivé vzťahy, osudovosť...

Zrejme ste boli tiež zmietaný mladíckou vášňou...

- Bol. Na škole som zažil veľmi intenzívne roky. Teraz mám rodinu, deti a svoj život považujem za stálejšie vody. Niežeby to bolo niečo stojaté, ale už to nie je vodopád.

Takže ste sa vybúrili?

- Áno, dá sa povedať, že som si užil bohémske roky. Tým však nechcem povedať, že je všetkému koniec. Život prináša stále nové impulzy a ja som zástancom zlatej strednej cesty a vyváženosti. Nedá sa nasávať každý večer. Ale z času na čas treba zmeniť prostredie a odreagovať sa.

Vo filme Karamazovi ste stvárnili kňaza. Kňažské rúcho vám veľmi pristane... Bolo zaujímavé stvárniť túto rolu?

- Spiritualita ma veľmi priťahuje a táto postava bola pre mňa výzvou. Začal som sa týmto poslaním a ľuďmi, ktorí ho vykonávajú, viac zaoberať. Bolo to zaujímavé, lebo na jednej strane sa o kňazoch hovorí, že žijú v pretvárke napohľad vznešeným životom, no v skutočnosti sú to ľudia, ktorí majú mnohé v sebe nevyriešené, majú rôzne úchylky. Na druhej strane som však zistil, že sú medzi nimi aj obrovské osobnosti.

Aké náboženstvo či filozofie sú blízke vám?

- Blízky mi je budhizmus, meditácie ako spôsob kultivácie svojej mysle a prečisťovania, hľadanie zlatej strednej cesty i toho, čo je mojím poslaním, odpoveď na otázku prečo vlastne som tu.

Odjakživa vás priťahovali tieto otázky?

- Pociťujem, že sú aj iné hodnoty ako tie, na ktoré si môže človek siahnuť rukami. Ale nemôžem povedať, že by som tým žil naplno. Postupne sa mi tieto sféry odhaľujú a bol by som rád, keby sa to vo mne prehlbovalo, no praktický život, rodina, zamestnanie, to všetko ma núti byť tu na zemi.

Ak by ste nemali rodinu, o ktorú sa treba postarať, oddali by ste sa viac duchovnému životu?

- Predtým, než som si založil rodinu, som k tomu mal sklony. Uvažoval som, či neskúsiť ísť medzi šamanov do Kalifornie, alebo do ašrámu. No zvolil som si rodinu a svetský život.

Prv, než ste sa dali na umenie, ste študovali jadrovú fyziku. Prečo ste ju napokon vymenili za divadlo?

- Dlho som študoval súbežne jadrovú fyziku i DAMU, lebo som sa nevedel rozhodnúť. Pendloval som medzi týmito disciplínami, ale napokon musel prísť okamih, kedy som sa musel rozhodnúť, lebo oboje sa naplno robiť nedá. Umenie bolo pre mňa "šťavnatejšie", tak som si zvolil to.

Medzi spolužiakmi ste museli byť pre spojenie týchto disciplín riadny exot.

- Mohol by som robiť machra, že viem oboje, ale je to aj opačne. Medzi fyzikmi mohli hovoriť, on je skôr herec a medzi hercami, to je ten fyzik. Kto robí jednu vec naplno, skôr dôjde k nejakým výsledkom. Takže ja som na jednej strane niečo získaval, na druhej strácal.

Vraj máte strach púšťať sa do vecí, lebo sa bojíte neznáma, odmietnutia, toho, že neobstojíte. Herectvo musí byť teda pre vás značne náročné, keďže čo rola, to nanovo dokazovanie, že na to máte.

- Keď skúšame novú hru, často sa cítim trápne, že neviem, čo s rukami, čo ďalej, cítim, že je to nedostatočné. V tom je herectvo na jednej strane mučivé, no na druhej strane dobré, pretože mám možnosť zápasiť s tým a ako bytosť sa rozvíjať.

Je pre vás divadlo terapiou?

- Niekedy áno. Nielen tým, čo som povedal, ale tiež ma núti naučiť sa komunikovať s kolegami, sociálne sa rozvíjať.

Ste v kontakte s ľuďmi ostýchavý?

- Hoci dokážem byť aj extrovert, založením som skôr introvert a niekedy sa od spoločnosti rád dištancujem. Najmä vo voľných chvíľach vyhľadávam skôr ticho.

Ako rád trávite voľné chvíle?

- Keďže som často v divadle, trávim voľný čas doma s rodinou. Ale som rád aj sám so sebou, niečo si čítam, brnkám na piano, a aby som sa udržal aspoň trošku v kondícii, musím sa i hýbať chodím si zaplávať, zabehať a začal som chodiť aj na tai-cchi. Mám tiež rád putovanie po horách. Dvakrát som bol aj sám, čo je zaujímavý zážitok, ale riskantný, ak by sa niečo stalo. Teraz veľa pracujem v záhrade. Fyzická práca ma uspokojuje a zároveň za mnou vidno kus odvedenej roboty.

ANDREA TOMÁSCHOVÁ

Profil

Martin Myšička (9. 3. 1970)

n vyštudoval jadrovú fyziku a herectvo na DAMU

n ešte ako študent DAMU začínal v Divadle Na Zábradlí, hosťoval v Ypsilonke a jeho prvé herecké angažmán bolo

v Národnom divadle. Dnes je členom jednej z najprestížnejších českých scén Dejvického divadla

n za postavu kniežaťa Myškina v Idiotovi získal v roku 1995 cenu Alfréda Radoka ako talent roka

n na divadelných doskách odohral desiatky postáv, zahral si aj vo filmoch Šeptej, Jedna ruka netleská či Karamazovi, ktorý Česká filmová a televízna akadémia navrhla na nomináciu na Oscara

n je ženatý. S manželkou vychováva dve dcéry 17 ročnú (z manželkinho prvého manželstva) a 7 ročnú

Citát: "Byť stredobodom pozornosti nie je nič pre mňa"

Autor: SP. NOVÁ VES

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári