NAJPREDÁVANEJŠÍ ČESKÝ SPISOVATEĽ STOJÍ ZA ÚSPEŠNÝMI FILMAMI

Každý rok vydá v priemere jednu knihu. Kritici ju väčšinou znesú pod čiernu zem, no čitatelia sa o ňu bijú. Množstvo jeho literárnych predlôh bolo úspešne sfilmovaných a herci mu volajú, či si v tom, čo ešte len napíše, budú môcť zahrať. Nemá už potrebu súťažiť s konkurenciou, nepredstiera podľa vzoru veľkých autorov, že mu postavy diktujú, čo chcú v nasledujúcej kapitole robiť. Mame svoje rukopisy radšej čítať nedáva, aby mu nevyškrtala všetky sprosté slová. Michal Viewegh prišiel medzi košických čitateľov v rámci Dní českej kultúry.

Vo viacerých svojich dielach vykresľujete medziľudské vzťahy trošku cynicky. Mení sa váš pohľad k negatívnemu zobrazovaniu úskalí lásky vekom?

- S týmto by som si dovolil priateľsky polemizovať. Nemyslím si, že som až taký cynik. V románoch mám len niekedy vyslovene záporných hrdinov. Oskar z Poviedok o manželstve a sexe je promiskuitný alkoholik, ktorý po rozvode blúdi v medziľudských vzťahoch, ale neznamená to, že by som to bol ja, alebo že by to bolo moje videnie sveta.

Narážala som na to, že vernosť podľa vás neexistuje...

- No ale konštatovať, že každé druhé manželstvo sa v Čechách rozvádza, nie je cynizmus, ale realita. Takto to skrátka je, ja mám len realistický prístup k vnímaniu sveta. Úlohou spisovateľa je písať pravdu. Tvrdil to Hemingway. Znamená to neklamať o vzťahoch. Môže to síce pôsobiť cynicky, ale nie je to mojou životnou filozofiou, ani mojím životným postojom ku svetu.

V knihe Príbeh nevernej Kláry ste napísali, že človek je dospelý až vtedy, keď prestáva súťažiť so svojím okolím. Keď už nemá takúto potrebu. Dospeli ste a nemáte už potrebu byť lepší ako konkurencia, alebo sa k tomu ešte len potrebujete dopracovať?

- K tomuto citátu sa naozaj veľmi vrelo hlásim. Naozaj si myslím, že je to tak. Dospelosťou je vystúpiť z hry a povedať, že ja už nebudem súťažiť, kto má krajšiu ženu, drahšie auto a píše lepšie knihy... Život nie je súťaž a pochopiť toto znamená byť dospelý. V tomto poznaní je obrovská sloboda. Metaforicky vyjadrené: ide o to netrápiť sa tým, že do výšky skočím len 170 centimetrov, zatiaľ čo najlepší svetoví skokani skáču 236. Prijať to, že môžem prežiť dobrý život i ako okresný skokan. Ja napríklad dávno viem, že nie som Tolstoj a nikdy ním ani nebudem. Že Tolstojovia sú spisovatelia, ktorí ma mnohonásobne presahujú, ale zároveň sa tým proste netrápim, pretože prečo by som mal.

V knižke Vybíjaná ste opísali 40-tnikov akoby už boli za zenitom. Spomínate ženy okolo 30-tky, ktoré akoby si už to najlepšie prežili. Prečo máte taký pocit, keď sa vo všeobecnosti hovorí, že v 30-tke človek ešte len začína a v 40-tke je v najlepších rokoch... Pôsobí to z vášho pera pomerne kruto.

- Našťastie toto nie je môj životný pocit. Rúhal by som sa, keby som sa sťažoval, pretože prežívam šťastné životné obdobie. Mám obrovské šťastie, že som sa akoby v živote našiel. Robím to, čo ma baví a slušne ma to živí. Mám tiež celkom príjemný životný štýl, sám sebe som šéfom a sám si určujem, ako budem žiť tento týždeň, tento mesiac a tento rok. Na druhej strane je ale spisovateľovou úlohou pokúšať sa vcítiť do jednotlivých postáv.

Takže ste sa len pokúsili vcítiť do duší priemerných štyridsiatnikov?

- Presne tak. Napríklad do niektorých mojich spolužiakov, ktorých stretávam na abiturienských zrazoch. Vidím, ako sa z triednych krásavíc, z tých obletovaných a obdivovaných dievčat, stávajú smutné a unavené starnúce ženy. Ako sa ambiciózni chlapci menia na vyčerpaných mužov s hypotékou a rodinnými problémami... Ja som v istom zmysle výnimočný prípad, ale spisovateľovou povinnosťou je pokúšať sa predstaviť si, ako žijú aj ostatní. Časť z tých pocitov je ale samozrejme mojich, starnutie, to sa ma samozrejme tiež týka. Nepripadám si však ako životný outsider. Nie som jedným z tých, o ktorých tam píšem.

V jednej zo svojich kníh tvrdíte, že román je dobrý len vtedy, keď postavy začnú žiť akoby svojím vlastným životom. Stáva sa vám to teda niekedy?

- Nebudem domýšľavo tvrdiť, ako zvykli veľkí spisovatelia, že sa postavy vzpierajú ich vôli a diktujú im, ako budú konať. Ja o písaní hovorím, pokiaľ je možné, vecne a civilne. To, ako sa moje postavy v románe chovajú, určujem ja a nepredstieram, že mi diktujú, čo budú v nasledujúcej kapitole robiť. Ale na druhej strane spisovateľ v momente, keď si uvedomí, že by sa daná postava v živote asi nesprávala tak, ako ju predpísal v pripravených poznámkach, musí zaradiť spiatočku. Dochádza totiž k stretu spisovateľovej predstavy a životnej pravdy. Aj mne sa mnohokrát stalo, že som pripravené poznámky zmenil, lebo som po 17 kapitolách románu zistil, že to, čo sa chystám napísať v ďalších kapitolách, je vlastne psychologicky nepresvedčivé a nevieryhodné a tá postava by to v skutočnosti neurobila.

Stotožňujete sa s tvrdením Williama Saroyana, že keď niečo píšete a páči sa to vám, bude sa to páčiť aj iným ľuďom. Trošku odvážne, nemyslíte?

- Znie to samozrejme domýšľavo, ale súhlasím s tým. Sám by som sa to neodvážil povedať nahlas ako prvý, ale jednoducho si to myslím. Pretože ja som veľmi náročný a vyberavý čitateľ, mne sa páči máločo. A keď napíšem desať stránok, s ktorými som spokojný, pri ktorých sa občas zasmejem, ktoré ma bavia a mám pocit, že ten text nie je nanič, tak si vravím, že snáď sa to bude páčiť aj čitateľom, ktorí sú podobne naladení ako ja a majú podobné očakávania voči literatúre.

Keďže už bolo množstvo vašich diel sfilmovaných, zaujímalo by ma, či teraz už v procese tvorby neuvažujete o tom, kto by mohol ktorú postavu v budúcnosti hrať?

- Pravdou je, že uvažujem. Predtým som to nerobil, či už mi to uveria, alebo nie. Keď píšem román, tak som natoľko strhnutý príbehom, že naozaj nepremýšľam, či scéna na Kanárskych ostrovoch bude pre producenta príliš drahá a bude mi preto nadávať. V ostatnej dobe je ale tých filmových realizácií naozaj veľa a nebudem predstierať, že mi to nenapadne. Najmä keď mi volá Mirek Donutil a pýta sa, či už to mám hotové a či tam dostane hlavnú úlohu. To je konkrétne prípad môjho posledného diela "Román pro muže" a myslím, že tam bude hrať a hlavnú úlohu dostane. Čiže možno že už dnes podvedome pri písaní určitej postavy na určitého herca myslím.

Aktuálny "Román pro muže" odkrýva trinástu komnatu mužov. Čo je v nej podľa vás skryté?

- Snažil som sa len pravdivo popísať mužské uvažovanie o ženách. Taký ten vnútorný monológ, ktorý viac-menej každý muž vedie, keď stretne ženu a rovnako to robí ona. My niečo hovoríme, sme navonok zdvorilí a v skutočnosti si v duchu hovoríme veci, ktoré by vyslovené pôsobili často aj veľmi kruto. Samozrejme som sa to snažil odľahčiť iróniou a dúfam, že je tam humor jasne prítomný. Je to ale kniha o mužskom šovinizme, má i spoločensko-kritický rozmer a jedinou viac-menej kladnou postavou je žena. Niekde som už spomínal, že tento román by sa dal charakterizovať ako príbeh ženského sklamania zo sveta riadeného tlupou prestarnutých chlapcov. Je to síce citát z Updika, ale presne ho vystihuje. Keď si dnes prečítate české noviny a všetky tie aféry a´la poslanec a jeho údajná milenka vo výrivke, tak naozaj dospejete k tomu, že u nás chod dôležitých udalostí riadi len takáto tlupa.

Ako si rozumiete s pánom Hřebejkom, s ktorým ste spolupracovali na filme Nestyda?

- Je to náš prvý dokončený projekt, hoci sme sa už v minulosti o niečo pokúšali, ale nedopadlo to dobre pre nedostatok peňazí. Honzu mám rád, poznáme sa pätnásť rokov a máme podobný štýl života, zmysel pre humor a čítame podobné knihy. Bola to časovo náročná spolupráca, ale veľmi príjemná a rád by som sa k tomu vrátil.

Prečo svojim rodinným príslušníkom nedávate svoje veci čítať v predstihu, ale až v deň autogramiády, keď už nemôžu do textu nijako zasahovať?

- Odpoveď asi tušíte. Keby som dal svojej matke prečítať "Román pro muže", a tam by videla všetky tie sprosté slová, len by sa zdesila a začala by mi v tom škrtať... Ja im to teda dávam vo chvíli, keď už s tým nemôžu nič robiť.

Prípad nevernej Kláry bol v týchto dňoch sfilmovaný v Taliansku. Kedy bude premiéra?

- Už je hotový a budúci rok v marci bude premiéra v Ríme. V priebehu nasledujúceho roka by mal prísť aj do českých kín. Vtipné je, že to bude film v taliančine, takže tam sú pomerne absurdné situácie, keď sú Zuzka Fialová a Aňa Geislerová nadabované do taliančiny a budú k tomu titulky. Uvidíme, čo z toho bude, pretože scenár som nepísal ja a netuším, čo z toho urobili.

V priemere vám každý rok vyjde nová kniha. Na akú sa môžeme tešiť najbližšie?

- Teraz práve píšem scenár podľa knižky Krátke rozprávky pre unavených rodičov. Film by mal robiť výtvarník Aurel Klimt, ktorý robil napríklad rozprávky Werichovi. Na budúci rok chystám novú knižku, zbierku poviedok s pracovným názvom Poviedky o láske.

Andrea NITKULINCOVÁ

Profil:

n narodil sa v roku 1962 v Prahe

n maturoval v roku 1980 na gymnáziu v Benešove, následne (po nedokončenom štúdiu ekonómie) vyštudoval češtinu a pedagogiku na Filozofickej fakulte Karlovej Univerzity

n už od začiatku štúdií v roku 1983 publikoval poviedky v Mladé frontě

n po škole krátko pôsobil ako učiteľ, no uprednostnil slobodné povolanie

n s kritikmi vedie vojnu, jeho tvorbu označujú za písanú podivným štýlom a v súvislosti s ním hovoria o nízkej literatúre, on je však v súčasnosti najpredávanejším českým spisovateľom

n na svojom konte má 20 vydaných titulov, mnohé z nich boli sfilmované

n medzi najznámejšie patria "Báječná léta pod psa", "Výchova dívek v Čechách", "Účastníci zájezdu", "Román pro ženy" či "Vybíjená"

Autor: IUVENTA ZAJTRA V 3. KOLE PVP

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári