Z betónovej pasce nebolo pred horúčavou úniku
Do juhokórejského Soulu sa slovenský ultramartónec Slavomír Lindvai vrátil po dvoch rokoch. Aby tam urobil reparát za vlaňajší nevydarený svetový šampionát IAU v behu na 24 hodín v kanadskom Drummondville. Biedny výkon 107,6 km, ktorý si priviezol z krajiny javorových listov, ho mrzel dodnes. Po minulom víkende si môže povedať, že čierne myšlienky sa mu podarilo zahnať. V Soule totiž zabehol úctyhodných 215,841 km, ba v závere dobre rozbehnutých pretekov začal pomýšľať aj na nový osobák.
V Soule sa už tradične stretla celá svetová špička ultramaratónskych bežcov, v poli viac ako 200 pretekárov z 25 krajín bojovala i slovenská dvojica Slavomír Lindvai (Povodie Hornádu a Bodvy) a František Gállik zo Svitu. Maloiďan Lindvai sa umiestnil spomínaným výkonom na 33. mieste, Podtatranec Gállik si vybehal 51. priečku, keď za 24 hodín zvládol porciu 202,397 km.
Organizátori svetového šampionátu nachystali na bežcov betónovú pascu, z ktorej pred pražiacim slnkom nebolo úniku. "Dejiskom pretekov bol totiž 980-metrový betónový okruh v nejakom areáli pri rieke Hagang, kde nebolo nič, čo by nás ochránilo pred 30-stupňovou horúčavou. Tá panovala prakticky od štartu, o desiatej ráno, až do šiestej hodiny večer," ťažkal si S. Lindvai na necitlivosť organizátorov podujatia, ktoré zastrešuje aj vrcholný orgán svetovej atletiky - IAAF. "I preto som radšej zvolil opatrné tempo, lebo prípadný krach som už nemohol dopustiť. Už po piatich hodinách som však zistil, že mám krvavý moč, a dosť som zneistel. Bál som sa o svoje zdravie, ale Fero Gállik ma ubezpečoval, že to bude asi z aspirinu, alebo nejakého výživného prostriedku. Trochu som sa upokojil, a tempom, ktoré som od začiatku nasadil, som v pohode bežal až 21 hodín."
Bez toho, aby mal prehľad, ako na tom je s odbehnutými kilometrami. Aj tento nedostatok išiel na vrub neskúsených organizátorov. "Hneď na začiatku pretekov im totiž odišlo elektronické zariadenie na meranie medzičasov po každom absolvovanom kole. Namiesto toho, aby boli zobrazované na veľkoplošnej obrazovke, nosili ich na papieri každej výprave na jej stanovisko, ale s hodinovým meškaním, takže ten výkon už dávno nebol aktuálny."
Po 21 hodinách na tvrdom povrchu mal S. Lindvai na konte už niečo viac ako 200 odbehnutých kilometrov. "Vtedy som začal poškuľovať po tom, že by som mohol dokonca prekonať aj svoj osobák 226 kilometrov z Taiwanu spred dvoch rokov. Ba tempo, ktorým som bežal, mi dávalo šancu aj na métu 230-235 kilometrov. Do konca pretekov zostávalo ešte čosi viac ako tri hodiny, takže sa mi to zdalo celkom reálne. Môj sen sa však o chvíľu rozplynul, pretože mi úplne odišli nohy, a namiesto behu som už iba chodil. Tak som aspoň dokráčal na tých 216 kilometrov. Je to smola, pretože na sto percent som bol presvedčený, že ak by sme mali aj my vlastný občerstvovací a masážny servis, ako mali všetky zúčastnené krajiny, mohol som ten osobák dosiahnuť. Ale pri prezúvaní, prezliekaní, mastení nôh a príprave občerstvenia, polievok, vitamínov a nápojov som stratil čas, ktorý som mohol zúročiť na zopár metrov, ba aj kilometrov navyše. Bol som totiž dobre pripravený."
Keď ho zradili nohy, prial si, aby mu tie tri hodiny ubehli čo najskôr. "Preto, keď nastala posledná minúta pretekov, prežíval som väčšiu slasť ako po dobrom sexe, ha-ha-ha. Aj tak si však myslím, že nik mi nemôže nič vyčítať, pretože ten, kto sa aspoň trochu rozumie behaniu, vie, že každý výkon nad 200 kilometrov na 24-hodinovke sa cení. Za to, že sa mi v Kórei takmer podarilo urobiť reparát za Kanadu, sa musím opäť poďakovať vedeniu môjho zamestnávateľa, riaditeľom Vladimírovi Dvorovému a Mariánovi Miščíkovi, i môjmu sponzorovi Jánovi Andrášovi, ktorí mi ani po vlaňajšom neúspechu neprestali dôverovať."
Vždy je dobré na potulkách svetom stretnúť našinca. Našej vytrvaleckej dvojici sa to pošťastilo hneď vo Viedni. Pred odletom do Kórey si mohli trochu poklábosiť s expremiérom Mikulášom Dzurindom aj na bežeckú tému, veď Miki má v nohách aj tohtoročný košický maratón. "A cestou späť, v Helsinkách, sme zas naďabili na majiteľa MŠK Žilina Jozefa Antošíka, ktorý bol prerokovávať vysielacie práva na stretnutie Pohára UEFA s Hamburgom. Ten nás potom viezol z Viedne do Bratislavy," spomína S. Lindvai na príjemné chvíle v ich spoločnosti.
mat
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
