Otca chceli kedysi vylúčiť zo školy, teraz jazdia na skejte jeho synovia
Na Alejovej ulici v sobotu otvorili nový skatepark, ktorý hneď pokrstili prvou akciou - Majstrovstvami Slovenska. Nový areál si pochvaľovali nielen samotní priaznivci skejtbordingu, ale aj prívrženci iných odnoží pouličných adrenalínových športov. O tom, čo všetko obnáša slovo skejt, či ide len o šport alebo aj o niečo iné, a koľko úsilia stojí stať sa uznávaným skejterom, sme sa pozhovárali s dvomi súťažiacimi sobotňajších pretekov. Františkom Dabóczim a Richardom Turým, ktorí hájili farby nášho mesta.
F. Dabóczi má 16 rokov a k skateingu sa dostal pred vyše štyrmi rokmi. "Bol som v letnom tábore, kde som sa zoznámil s kamarátmi, ktorí už jazdili. Veľmi sa mi zapáčilo, aké triky vedeli a lákalo ma skúsiť si to." Po tábore však na skejtbording na chvíľu zabudol. Jeho vášeň pre tento šport sa opäť prebudila, keď dostal do rúk hru s touto tématikou. Vtedy ho to chytilo natoľko, že sa pevne odhodlal skúsiť to. "Chodil som von sledovať chalanov, ktorí to robili. Časom som sa k nim pridal a skúšal sa čo to naučiť."
Základy sa však musel naučiť sám. Až vtedy sa ukáže aké silné je odhodlanie mladého človeka venovať sa tomuto športu. "Niekedy to lezie na nervy. Začiatky sú najťažšie. Pokiaľ som sa ich naučil, trvalo mi to ozaj dlho." Celé praktické učenie skejtera by rozdelil na tri fázy. "Prvá sú základy, druhá je najlepšia. Ide o obdobie, kedy sa človek naučí za krátky čas mnoho trikov, o ktorých si nikdy nemyslel, že ich zvládne. To učenie vtedy ide ozaj rýchlo." Treťou je fáza, o ktorej hovorí, že sa v nej práve nachádza. Ide o pokusy o naučenie sa najnáročnejších trikov, ktoré si vyžadujú opäť kopu času.
V začiatkoch ho rodina v novom koníčku príliš nepodporovala. "Mysleli si, že ide len o nejakú chvíľkovú náladu. Neskôr však prišli prvé dobré výsledky z pretekov a keď jazdiť začal aj môj mladší brat, ktorému to ide tiež perfektne, svoj názor zmenili. Koniec koncov sme skejterská rodina," hovorí s úsmevom. Jeho otec bol totiž počas dospievania takmer vylúčený zo školy kvôli tomu, že sa po nej vozil na skejtborde. "Napriek tomu sú však stále do istej miery rezervovaní. Boja sa, že by som sa mohol vážne zraniť." Skateboarding označuje za rizikový šport, no jemu sa zatiaľ nič vážne nestalo. "Je to šport, ktorý bolí. Mne sa však okrem škrabancov, odrenín, či prasknutej priehlavkovej kosti nič vážnejšie nestalo," poklopal po dreve.
Skateing nie je len šport. Je to originálny životný štýl, ktorý ovplyvňuje človeka, ktorý sa mu venuje vo všetkom čo robí. "Skejtbording je sloboda. Spája sa s ním typické oblečenie, ale aj to, že trávime kopu času vonku na ulici. Aj keď sa naň pozriem ako na šport, je tam vidieť veľké rozdiely. Predtým som hrával futbal. Mali sme tréningy, na ktoré sme museli ísť, stále sme niekoho museli poslúchať. Keď skejtujem, idem von kedy chcem a tréningu sa venujem ako dlho uznám za vhodné len a len ja."
O tom, že ich väčšina ostatných ľudí pokladá za vagabundov, si F. Dabóczi myslí svoje. "Chápem, že ľuďom nie je jedno, ak sa poškodzuje ich majetok. K nejakým škodám však dochádza len málokedy. Ak sa niečo stane, nafúkne sa to a ľudia si hneď myslia, že jazdenie znamená prísť a zničiť všetko, čo okolo seba vidíme. Absolútne to tak nie je." Ľudí, ktorí sa venujú rovnakému hobby ako on by teda neoznačil za vagabundov. "Práve naopak. Moja skúsenosť je jednoznačne taká, že aj starší kamaráti sú väčšinou inteligentní ľudia. Vôbec nie sú takí, akých si ich verejnosť predstavuje. Existuje zopár výnimiek, ktoré flákajú školu a podobne, ale netreba hádzať všetkých do jedného vreca."
F. Dabóczi sa venuje jazdeniu na ulici alebo v skateparkoch. "Vynechávam akurát ´U rampu´. Nie je to však nič neobvyklé. Pokiaľ viem, na Slovensku ani žiadna poriadna ´U rampa´ neexistuje." Zo slovenských miest obľubuje práve Košice. "Na Slovensku sa tento šport len začína rozvíjať. Nie je tu veľa možností, kde si kvalitne zajazdiť. Mojou srdcoukou sú teda najmä Praha, či Barcelona." Zo Španielska má najkrajšie zážitky. Šiel tam navštíviť rodinných známych, no spojil to s natáčaním videa. "Stretol som sa tam s kamarátom, ktorý robí skejťácke videá. Vzal som sebou aj dosku a natočili sme zopár úžasných videí. Je to tam úplne iné. Ľudia sú na jazdenie zvyknutí. Nikto sa nečudoval, keď sme naše triky robili priamo medzi ľuďmi."
Pekné zážitky má aj z iných miest Európy. Minulý rok cez prázdniny mal možnosť zúčastniť sa na ceste po Európe, ktorú vyhral s tromi kamarátmi na súťaži v Novom Meste nad Váhom. "Cesta bola spojená s natáčaním videí, robením fotiek pre skejťácke internetové stránky, ako aj super stráveným čas s kamošmi." Najviac sa mu z tejto cesty vrylo do pamäti mesto Nice. "Pamätám sa, ako sme sa s dodávkou zastavili na pláži a hneď ráno si zaplávali v čistučkom mori. Neskôr sme šli natáčať nejaké skejtové zábery a nakoniec sme si v noci všetci dali nočné jazdenie. Bolo to super a určite na tento deň plný skejtbordingu a zábavy tak skoro nezabudnem."
Najväčšími úspechmi F. Dabosciho sú tri prvenstvá v Slovenskom pohári v Spišskej novej Vsi či ružomberské víťazstvo v staršej vekovej kategórii. Na sobotňajšej akcii v Košiciach však jazdu zbabral, čo ho veľmi mrzí. "Potvrdilo sa, že menej je niekedy viac. Chcel som spraviť ťažký trik, ktorý by mi v prípade, že vyjde, zaručil dobré umiestnenie. Nedopadol som však na dosku a už som nemal čas doháňať bodovú stratu jednoduchšími trikmi. Je to škoda. Skončil som na 16. mieste. Pred pretekmi mi ten trik vychádzal."
Finančná náročnosť tohto športu mu starosti nerobí. Má sponzora, ktorý mu poskytuje skejtbordy aj topánky a oblečenie. "Vyhliadli si ma na jednom skejtbordovom kempe. Na každom podujatí im vlastne robím reklamu. V Košiciach je šesť jazdcov, ktorí majú nejakého sponzora." Na svojej záľube nebadá F. Dabóczi takmer žiadne negatívum. Aj preto sa mu chce venovať, kým mu to zdravie a čas dovolia.
Ak mu to zdravie dovolí, 15-ročný Košičan Richard Turý sa chce skejtbordingu venovať profesionálne
Raz ich vyháňa polícia, inokedy starší ľudia
Richard Turý má 15 rokov a k skejtbordingu sa dostal v roku 2000. "Stalo sa to tak, že som dostal do ruky skejtbordovú počítačovú hru. Neskôr sa mi zapáčil celý životný štýl skejtbordistov. Jazdenie, oblečenie, sloboda, robenie videí." V jeho koníčku ho podporili aj rodičia. Boli radi, že si našiel aktívny spôsob trávenia voľného času.
Základy sa učil približne dva mesiace. "V čase keď som začínal, to šlo ťažšie. Ľudí, ktorí jazdia, bolo omnoho menej ako v súčasnosti. Nemal som sa teda od koho učiť. Dnešní začiatočníci majú k dispozícii omnoho širšiu základňu a teda lepšie možnosti na odkukanie ktoréhokoľvek triku." Za základy sa považujú držanie rovnováhy, samotná jazda, či základné triky ako pretočenie o 180 stupňov. Zložitejšie triky sú kombináciou jednoduchších. Pri nich dokáže skejťák napríklad vyskočiť do vzduchu, pretočiť dosku, počas letu na ňu doskočiť a ešte sa aj šmyknúť po zábradlí. Pri tréningoch sa vedia zabaviť najmä na tom, ak sa im pri skúšaní jednoduchého triku podarí omylom omnoho náročnejší.
Zložitejšie triky Richard označil za rýchlejšie naučiteľné ako tie základné. "Pri nich ide len o kombináciu základov. Ak sa naučím šmyknúť po zábradlí a otočiť dosku o 180 stupňov, stačí mi zopár hodín cviku, aby som ich dokázal spraviť súčasne. Základy sú omnoho ťažšie. Neraz som si pri nich povedal, že sa na to jednoducho vykašlem. Stále ma to však po chvíli ťahalo von skúsiť si to." Každý, kto sa chce venovať skejtbordingu teda potrebuje najmä riadnu dávku odhodlania, cieľavedomosti a pevných nervov.
Čas od času musel čeliť aj odhováraniu zo strany rodičov. Tí ho síce podporovali, no kvôli častým zraneniam aj pokarhali. "Mne sa stali len bežné menšie zranenia a vyvrtnutie členka. Báli sa však, že sa mi raz stane niečo vážnejšie. Veľa kamarátov má totiž za sebou nejednu zlomeninu." Zranenie sa pri jazde prihodí spravidla potom, čo jazdec nedopadne po triku na dosku.
Otvorenie nového skejtparku Richard privítal s veľkým očakávaním. "Doteraz tu niečo také nebolo. Chodili sme do malého skejtparku na Ťahanovciach, no tam to bola bieda. Mám pocit, že sa to tam chystajú zrušiť." Mimo týchto športovísk však jazdia na iných miestach. Najvyhľadávanejšími sú priestory pred magistrátom, jedným z hypermarketov na sídlisku KVP, či pred nemocnicou na Tr. SNP. "Jazdíme však takmer všade, kde sú nejaké prekážky, najlepšie zábradlia, či schody. Z mnohých týchto lokalít nás však vyháňajú najmä starší ľudia. Boja sa o svoje majetky. Spred magistrátu nás zas zopárkrát vyhnala polícia."
Na skejtovaní miluje aj preteky. Nečudo, celkom sa mu darí. "Mám za sebou prvé miesta v Spišskej novej Vsi, Ružomberku, či Liptovskom Mikuláši. A tretie miesto z Českého Krumlova. Teraz v sobotu som na Majstrovstvách Slovenska skončil druhý." Toto umiestnenie si cení o to viac, že to bolo doma a šlo o preteky bez rozdelenia do vekových kategórií. Na pretekoch majú jazdci minútu, aby ukázali čo všetko vedia. Traja rozhodcovia im potom pridelia body.
V Košiciach je asi sto skejtbordistov, no podľa Richarda medzi nimi nie je žiadna rivalita. "Nie je to tak ako v iných športoch. Nikto si nedá záležať na tom, aby porazil jedného konkrétneho človeka. Každý chce byť prvý a s každým je kamarát. Ak niekto vyhrá, nenájde sa nikto, kto by mu to neprial."
Svoj prvý skejt kúpil Richard v hypermarkete. Bola to "skladačka" a dlho mu nevydržala. "Ak niekto chce kvalitnú dosku, kúpi si ju z renomovaného obchodu. V Košiciach sú, žiaľ, len dva. Ponúkajú kvalitné dosky od tých lacnejších bez grafiky za zhruba 1 500 korún až po drahé za 3 000 korún." Nemenej dôležité sú i špeciálne široké topánky s rovnou podrážkou a kolieska skejbtordu.
Dokedy sa skejtbordingu dokáže venovať, Richard povedať nevedel. "Skejtbording je zatiaľ všetko, čo mám. Robia ho ľudia od desiatich do tridsiatich rokov. Po tejto hranici sa zvyčajne tomuto koníčku prestanú venovať kvôli nedostatku času. Ja však chcem byť iný. Skejtingu sa chcem venovať profesionálne a pokiaľ mi to zdravie dovolí."
Tomáš LEMEŠANI
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
