I. svetová vojna mala vyplyv aj na život v Košiciach. Nachádzalo sa tu totiž niekoľko kasární a vojenských posádok
Najprv vojovali na východnom fronte, neskôr ich prevelili na rumunský
Tento rok spomíname na mnohé výročia, veď v rokoch, ktoré končili na osmičky, sa vždy niečo podstatné udialo. Roky, ako 1848, 1918, 1938 a 1948 nám pripomínajú vrtochy histórie. Všetky tieto dátumy mali podstatný, ba osudový vplyv aj na život nášho mesta.
Rok 1918 nám pripomína koniec I. svetovej vojny, ktorá trvala štyri roky a začala atentátom v Sarajeve na následovníka trónu Františka Ferdinanda. Stalo sa to 28. júna 1914 a presne o mesiac vypukla vojna, ktorou sa vlastne započalo 20. storočie. Po úmorných štyroch rokoch, v októbri 1918 sa vojna skončila. V tomto období mali hlavné slovo vojaci a kasárne. Košice sa vždy považovali za mesto kasární. Niektoré, ako na Kuzmányho sídlisku, a za Námestím osloditeľov boli zbúrané, ale ostatné budovy viac - menej zostali, i keď dnes slúžia už celkom iným účelom, ako napr. Ústavnému súdu, či školám.
Rakúsko-uhorská monarchia bola rozdelená na 15 vojenských okruhov, z ktorých 6 pôsobilo v Uhorsku. Košický vojenský okruh dostal č. VI. Toto číslovanie bolo platné v tzv. spoločnej cisársko-kráľovskej (c. a k.) armáde. Okrem toho v Uhorsku existovala aj Uhorská kráľovská armáda - domobrana (Magyar Királyi Honvédség). Vrámci domobrany Košice dostali č. III. Viackrát došlo k reorganizácii, ale naše mesto si číslo zachovalo. Spravovalo 12 žúp, počnúc Máramarošskou a Szatmárskou po Abovsko-turniansku, Zemplínsku a Boršodskú. V rámci tejto pôsobila v meste 77. pešia brigáda, v rámci nej 9. košický kráľovský peší pluk ( 9. Kassai Magyar Királyi Honvéd Gyalogezred, založený v r. 1886), potom pod VII/11 jazdeckou divíziou 24. košická jazdecká brigáda. Pod ňu patril jeden košický husársky pluk (5. Kassai Magyar Királyi Honvéd Huszárezred, založený v r. 1893) a jeden v Marosvásárhelyi (Tirgu Mireş).
Košice, ako mierové sídlo veliteľstva VI. armádneho zboru, sídlilo v budove na Námestí maratonu mieru. Teraz v nej sídli Východoslovenské múzeum a Samospráva košického kraja. Patrilo pod toto veliteľstvo 16 žúp. Od Zvolenskej po Máramarošskú a od Zemplínskej po Satmársku. Sem bola zaradená 15. miškovecká a 27. c. a k. košická divízia. Pod ňu patrila 53. košická pešia brigáda, v rámci ktorej pôsobil 25. lučenecký a 34. košický peší pluk. Ďalej bola v našom meste dislokovaná 6. c. a k. poľná delostrelecká brigáda pod ktorú patrilo 7 plukov, z toho tri dislokované v Košiciach (6. poľný mažiarový, 3. dombranecký poľný delostrelecký a 6. ťažký mažiarový oddiel) a nakoniec ešte 6. košický vlakový oddiel. Až do konca vojny nedošlo k zmene v organizácii.
V období od počiatku vojny do júla 1916 Košičania bojovali na východnom fronte, čiže proti cárskej armáde, v počiatku v rámci 4., potom 11. a 7. armády. Medzitým aj v rámci AOK (Armeeoberkomando hlavné veliteľstvo armády) a nakoniec pod nemeckou Südarmee (Južná armáda). Potom boli prevelení na rumunský front, nakoľko Rumunské kráľovstvo zradilo svojich spojencov a prešlo na druhú stranu, pretože im prisľúbili Sedmohradsko. Tam Košičania bojovali v rámci 1. armády v septembri 1916. A nakoniec, v júli až októbri 1918 bojovali na juhozápadnej fronte.
Počas vojny sa na ich čele vystriedali rôzni velitelia. Počnúc generálmi pechoty Svetozárom Boroevićom (1856-1920), Arthurom Arzom von Straussenburgom (1857-1935), podmaršalom (generálporučíkom) Lajosom Fabinim (1861-1937), a ďaľšími generálmi pechoty: Frigyesom Csanádym, Imrem Hadfym, Bélom Sorsichom, Ernstom Kletterom, Victorom Weberom a nakoniec podmaršalom Józsefom Breitom. Prvý z nich bol Chorvátom, ostatní Rakúšania, či Maďari.
Boroević slúžil v Košiciach od apríla 1912 do septembra 1914. Po vypuknutí vojny slúžil na čele svojich vojakov z Košíc. Pri Gorliciach dosiahol prvé úspechy (1915. máj). Neskôr ho volali levom Isonza. Straussenburg slúžil v Košiciach v spoločnom 34. pešom pluku do jari 1903. Vtedy získal hodnosť plukovníka. Od augusta 1914 bol veliteľom VI. košického armádneho zboru, s ktorým sa zúčastnil víťazných ťažení vo východnej Galícii a potom bojoval s nimi aj proti Rumunom spolu s Fabinim, ktorý sa vtedy dostal na čelo VI. košického armádneho zboru. Imre Hadfy pred vojnou slúžil krátku dobu v Košiciach, ako veliteľ III. Uhorskej kráľovskej armády (26. apríl - 9. august 1914).
23. okróbra 1918 sa aj v Košiciach, podobne ako v iných mestách Uhorska, konala demonštrácia, ktorá požadovala mier a demokraciu. Ľudia ešte nemohli vedieť, ale celková bilancia bola strašná: 9 miliónov vojakov zahynulo, 5 miliónov zmizlo a 22 miliónov bolo ranených, z toho 7 miliónov s trvalými následkami. Keď zoberieme do úvahy, že vo "veľkej vojne" zomrelo "len" 86 Košičanov, tak toto číslo sa nám zdá zanedbateľne malé. Košice mali vtedy asi 45.000 obyvateľov, ale pre rodinných príslušníkov aj títo znamenali nenahraditeľnú stratu.
27. októbra uhorský ministerský predseda Sándor Wekerle priznal, že Uhorsko vojnu prehralo. Na frontách uhorskí vojaci prestali bojovať a snažili sa dostať domov. Mnohí si svoje zbrane doniesli domov, a tak pytlačenie sa stalo každodennou činosťou. Aj Košické lesy vtedy prišli o podstatnú časť svojej zvere, veď pytliaci strielali aj po horároch, ktorí potom boli nútení zostávať doma.
Začala sa nová kapitola dejín, i nášho mesta. Mnohí si mysleli, že bude šťastnejšia. My už vieme, že nebola.
V našom meste v dome na terajšej Alžbetinej ulici sa v marci 1952 narodila maďarsko - nemecká herečka Mária Bárkány
Poslali ju vyučiť sa kníhviazačstvu, ju však zlákalo herectvo
Slávna maďarsko - nemecká dramatická herečka Mária Bárkány sa narodila v Košiciach 2. marca 1852 v dome na Forgáchovej (teraz Alžbetina) ulici 35. Dom bol vtedy majetkom pekára Sámuela Belágha (1815-1903). Zomrela v Berlíne pred 80 rokmi, 26. júla 1928.
Rodičia poslali Máriu do Viedne, aby sa vyučila knihviazačtvu, ale ona sa začala učiť herectvo. Laroche a Sonnenfeld objavili jej nezvyčajný talent a ako 15 ročnú ju pozvali do Frankfurtu nad Mohanom. Ďalej sa učiac vystupovala v Hamburgu a od r. 1880 v berlínskom Hoftheatri. V tomto desaťročí často hosťovala v Moskve, Rige, Drážďanoch, Budapešti a New Yorku. V Petrohrade hrala tú istú rolu striedavo so svetoznámou Sarah Bernhardt. Na javisku bola Fedorou, Júliou, Gretchen, Orleánskou Pannou i Máriou Stuart... Vystúpila aj v Košiciach na koncerte, ktorý usporiadala Liga na ochranu detí (Gyermekvédő Liga) 13. októbra 1917.
Keď zomrela, v renomovanom literárnom časopise Nyugat známy spisovateľ Pál Ignotus (1901-1978) sa s ňou lúčil takto: "Mária Bárkány, zabudnutá, ale voľakedy chýrna a oslavovaná berlínska herečka, ktorá teraz tam zomrela vo veku 76 rokov: v mojom detstve bola mojou jednou najvrelejšou láskou. Aká vrúcna len môže byť láska jedného dieťaťa k jednému obrazu, ktorý visí naproti jeho postele a učebnému stolu na stene..." Maliar sa snáď volal Sichel, ktorý ju namaľoval ako Odalisku či Orientalinu. Originál obrazu povráva sa bol vlastníctvom jedného nemeckého cisárskeho princa, ktorý bol najviac očarený jej umením. (Predpokladáme, že možná nielen tým.) Nemecká kritika si ju vysoko cenila, i keď ju nezaradila medzi najväčšie hviezdy. Ignotus píše, že kuľhavý Alexander Strakosch z Prešova ju učil správnej nemeckej scénickej výslovnosti.
Pochovaná bola na košickom židovskom cintoríne 3. augusta 1928. Radno spomenúť aj ostatných priamych príbuzných. Jej otec Jakab Bárkány zomrel práve pred sto rokmi. Narodil sa v roku 1822. Bol obchodníkom s liehom i s obylím. Bol predsedom Židovskej náboženskej obce v Košiciach v období výstavby synagógy (1866). Zaslúžil sa aj o jej výstavbu. Založil židovskú ľudovú školu (1868) a bol jej prvým správcom. Zomrel vo veku 86 rokov, 7. marca 1908 a o dva dni ho pochovali na košickom židovskom cintoríne.
S manželkou Rosou Fried mali ešte jednu dcéru, Etelku (1866-?), ktorá sa stala klavíristkou. Učinkovala v Košiciach v rokoch 1890-1907 ako sólistka kultúrnych a hudobných večierkov, v spolupráci s Košickým kvartetom (Kassai Vonósnégyes Társaság) a Košickým filharmonickým spolkom (Kassai Filharmónikus Társaság).
Stranu pripravil: Zoltán BALASSA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
