Korzár logo Korzár Košice
Utorok, 20. november, 2018 | Meniny má Félix
Nájdete nás na webe

O týždeň uplynie 30 rokov od havárie električky číslo 6

Keď dievčatám rozopli oblečenie, z rukávov vypadli rozdrvené ruky.

Rok 1978(Zdroj: archív RB)

KOŠICE. Bol práve pondelok, začiatok nového pracovného týždňa. Na zastávkach MHD všade veľa ľudí. Všetci sa chceli dostať do autobusov a električiek, aby sa včas dopravili za každodennými povinnosťami. Bežný ranný kolorit zrazu prerušilo niečo, kvôli čomu sa odvtedy 30. októbru 1978 hovorí aj Čierny deň. Pod amfiteátrom sa o siedmej hodine a 20 minúte vykoľajili dva vozne súpravy električky číslo 6. Neopísateľná tragédia si vyžiadala 9 životov cestujúcich od 14 do 74 rokov. O pár dní uplynie od tejto tragickej udalosti 30 rokov.

V to osudné ráno mala osudná súprava električiek za sebou niekoľko najazdených kilometrov. Všetko fungovalo ako malo a nič nenasvedčovalo tomu, že ani tie zvyšné kilometre nebudú iné. Naposledy prešla celou terasou a zastala na križovatke pri terajšej fakultnej nemocnici.

"Niektorí cestujúci vystúpili, ďalší nastúpili," pomína pán Tibor, jeden z cestujúcich. "Oba vozne boli plné, odhadom sa nás v každom viezlo asi 100. Ja som bol v prednom vozni. Pri schádzaní z kopca som registroval, že naberáme rýchlosť, ktorá nebola obvyklá. Mám dojem, že vodička, stál som neďaleko nej, začala kričať, aby sme sa držali, lebo jej nefungujú brzdy. Chytil som sa tyče nad hlavou ako kliešť. Potom prišla na chvíľu ako keby tma, po nej neskutočné ticho a ja som vnímal, že visím na tyči ako na hrazde, ktorej som sa držal oboma rukami. Hoci dvere boli neprirodzene vysoko nad mojou hlavou, podarilo sa mi k nim dostať a vyjsť von. To, čo som uvidel, bolo nepopísateľné."

Vyvrátené vozne, ktoré zastavili stromy, množstvo rozbitého skla a pokrčeného plechu, drôty, z ktorých niektoré ešte iskrili, rozsypané nákupy i školské aktovky. A medzi tým telá ľudí. Niektorí sa nehýbali iní boli zranení a volali o pomoc. Jedným slovom - hrôza. Tí, ktorým sa akoby zázrakom nič nestalo, vstávali a snažili sa spamätať z toho, čo zažili. O pár minút už na miesto nešťastia smerovalo množstvo húkajúcich sanitiek..

Policajné uznesenie

Podľa oficiálneho uznesenia Odboru vyšetrovania Verejnej bezpečnosti Mestskej správy ZNB v Košiciach zo dňa 27. 12. 1978, pri havárii električky utrpelo 10 ľudí ťažké a 80 ľahšie zranenia. Deväť cestujúcich zomrelo priamo na mieste alebo na následky zranení či na poúrazový šok v nemocnici. Medzi nimi aj vodička električky. V odôvodnení policajnej správy sa píše, že vodička o 6.55 h schádzala zo železničnej stanice cez Moldavskú cestu po Tr. SNP, pričom vozne sa v priebehu jazdy až po zastávku pri novej fakultnej nemocnici riadne zaplnili, električka bola plne obsadená.

"Z výpovedí svedkov je bezpečne preukázané, že vodička počas jazdy od železničnej stanice až po zastávku novej FN riadne na zastávkach zastavovala," citujeme z uznesenia. "Jej jazda bola plynulá a na tejto nebolo badať nič mimoriadne alebo zvláštne. Keď schádzala dole kopcom smerom na zastávku pri amfiteátri, na uvedenej zastávke nezastavila, prebehla ju a pri vchádzaní do pravotočivej zákruty s polomerom 100 metrov vo vzdialenosti 35 metrov od začiatku oblúka sa predný vozeň č. 229 začal prevracať na ľavý bok, prevrátil sa a šmýkal sa po vozovke až narazil na okrasné stromy vedľa cesty, kde ostal stáť. Zadný vozeň č. 298 sa súbežne vykoľajil a pri prejdení nerovnosti na povrchu svojej dráhy sa prevrátil, avšak už iba v záverečnej fáze a nesunul sa, pričom ostal vedľa vozňa č. 229 ležať na svojom pravom boku."

V policajnom uznesení sa ďalej popisuje technický stav električiek, ich brzdové a elektrické obvody. "Vodička pri schádzaní dole kopcom smerom k amfiteátru nechala súpravu električiek dosiahnuť maximálnu rýchlosť plne zaťaženej električky, neskoro reagovala na značnú rýchlosť súpravy. Keď zistila, že nabrala značnú rýchlosť, začala zbrklo jednať prepínaním rôznych vypínačov nepodstatných na ubrzdenie električky a nepoužila správnu techniku jazdy. V dôsledku toho sa vozne neubrzdila a tie sa následkom rýchlosti 77,6 až 85,9 km za hodinu prevrátili. Vodička taktiež neupozornila cestujúcich na možnosť použitia záchrannej brzdy a taktiež sama záchrannú brzdu nepoužila, čo svedčí o tom, že neskoro a nesprávne reagovala."

Vinník tragédie je teda podľa oficiálneho uznesenia jasný. Keďže vodička zomrela, podľa paragrafu 172 ods. 1 písmeno d/Trestného poriadku s poukazom na ustanovenie paragrafu 11 ods. 1 písmeno e/Trestného poriadku bolo trestné stíhanie, začaté dňa 30. 10. 1978 pre trestný čin všeobecného ohrozenia, zastavené.

Zlyhal človek

Riaditeľom DPMK bol v tom čase Ing. Igor Reiprich. "To, čo sa stalo, bola hrozná tragédia, ale podnik na nej nenesie právnu, len morálnu vinu, keďže vodička bola zamestnankyňa DPMK." podčiarkol. "Jasne to potvrdzuje policajná správa, aj zápis Inšpektorátu bezpečnosti práce. V ňom sa protokole o vyšetrovaní smrteľného pracovného úrazu vodičky píše, že ´šetrením nebolo zistené, aby zo strany organizácie boli porušené niektoré bezpečnostné predpisy´."

Dôvodom tragédie bolo zlyhanie ľudského faktora, teda vodičky. Ing. Reiprich preto nesúhlasí s fámami, že na električke nefungovali brzdy a že vodička tento nedostatok na dispečingu hlásila, no dostala príkaz, nech ešte urobí tento okruh, a až potom zájde do vozovne. "Keby poruchu oznámila, bolo by to v zápise. Električky majú tri druhy bŕzd, fungujúcich nezávisle na sebe. Aj v policajnom uznesení sa uvádza, citujem: "z jednotlivých znaleckých posudkov Ing. Tarabu, doc. Ing. Mocáka, CSc., Ing. Jutku a Ing. Bardejovského jednoznačne vyplýva, že vozne č. 229 a 298 boli v riadnom technickom stave a bezpečne bolo preukázané, že dve z troch možných bŕzd mala vodička v naprostom poriadku a na týchto nebola zistená technická závada, ktorá by mala vplyv na dopravnú nehodu. Tretia elektrodynamická brzda - sa odskúšať nedala, pretože vozidlá vozne súpravy boli značne zdeformované."

Tieto závery potvrdili aj policajní experti z Prahy a Bratislavy, ktorí nehodu dôsledne vyšetrovali. "Hrôza, životy ľudí i rôznorodé zranenia sa z myslí tých, ktorých sa to dotýka, odstrániť nedajú. To chápem, a ľutujem, čo sa stalo. Podnik pomáhal pozostalým aj nad rámec vtedajšej legislatívy a poistenia, aby aspoň čiastočne zmiernil následky tragédie."

MUDr. Blaško: Bol to masaker

Vyvrátenie dvoch vozňov malo tragické následky. Potvrdil to MUDr. Vojtech Blaško, ktorý bol v tom čase zástupcom primára na vtedajšom oddelení úrazovej chirurgie Fakultnej nemocnice na Rastislavovej ulici a na odporučenie primára MUDr. Jána Bauera koordinoval prijímanie pacientov, poskytovanie pomoci a ich presuny na operačné sály alebo iné oddelenia. "So všetkými zranenými som do styku neprišiel, lebo viacerých, najmä ľahšie prípady, sanitky odviezli na polikliniky. Do ´starej nemocnice´ privážali ťažšie stavy a ja som ich podľa druhu zranení rozmiestňoval ďalej."

Hoci mali plné ruky práce, na niektorých pacientov si MUDr. Blaško doteraz spomína. V pamäti má staršiu ženu, ktorá pri havárii prišla o ruku. Spočiatku, keďže bola operovaná, to vyzeralo nádejne. Potom sa však dostavila prudká infekcia, a na druhý či tretí deň zomrela. "Spomínam si aj na vodičku, ktorá po havárii ešte viac ako pol dňa žila. Potom aj ona na následky ťažkého zranenia a poúrazového šoku zomrela. Záchranári k nám omylom priviezli i troch mŕtvych. Medzi nimi aj 36-ročného muža, ktorému po zemi sa šmýkajúca električka oddelila hlavu od tela. Hoci som lekár zvyknutý na rôzne stavy, také niečo som dovtedy a ani odvtedy nevidel. Niektorí cestujúci mali zlomené panvy a strašné to bolo aj s mladými dievčatami, ktorým, keď sme rozopli oblečenie, z rukávov vypadli rozdrvené ruky... Amputácie ľavých rúk, pretože pravými sa zväčša cestujúci držali, utrpelo tuším šesť ľudí. Pri amfiteátri bol masaker, na ktorý sa ani po rokoch nedá zabudnúť..."

Pamätník má byť úctou a pietou

Spomienke októbrovej tragédie by mal byť venovaný pamätník, ktorý na návrh MČ Staré Mesto vytvoril Zbygniew NišponskýNigut a osadený bude v parčíku blízko benzínového čerpadla. Prakticky na rovnakom mieste, kde sa prvý vozeň električky došmýkal a na stromoch zastavil. Hoci do odhalenia pamätníka chýba týždeň, a tak bol pred našimi zrakmi tajomstvom, autor nám ho popísal.

"Pamätníkom chcem vysloviť niekoľko posolstiev. Pôvodne som mal síce iný nápad, chcel som na pamätník umiestniť časť kolesa a náznak koľajišťa, ale po konzultáciách sme sa zhodli na tom, že by to bolo kruté. Tak som sa to pokúsil zmierniť." Na pamätníku vytvorenom z jedinej obrovskej kachlice bude naznačená veža budovy miestneho úradu, známa radnica s hodinami, ktorá ako keby bola nemým svedkom hrôzy. Na hodinách bude sedem hodín a 20 minút, teda čas, kedy došlo k tragédii. Ďalej je cez naklonenú plochu znázornená dráha električky a dve koľaje. Jedna sa roztrhla, takže symbolizuje smrť a druhá, ktorá ostala celá, ide do života. Sú tam i dátumy 30. 10. 1978 a 30. 10. 2008. A ešte dve číslice šestka a deviatka. Šestka pripomína číslo električky a deviatka počet obetí.

"Pôvodne som mal pripravený text: ´Na pamiatku dvanástim obetiam...´, lebo moje poznatky naznačovali, že tragédia si vyžiadala o troch mŕtvych viac ako sú oficiálne čísla. To sa však nepotvrdilo, preto som dal na pamätník deviatku... Verím, že ho obyvatelia prijmú tak, ako som ho vytváral. S úctou a pietou." Do budúcnosti k pamätníku autor možno dodá zoznam obetí.

Tí, čo v električke cestovali a či už hrozné okamihy prežili alebo na ne doplatili životom si pripomenutie zaslúžia. Aj teraz s odstupom času. Keď sa havária stala, vtedajšie denníky ju síce zachytili, ale len krátkymi správami, a aj to naposledy len niečo viac ako mesiac po udalosti. Potom sa na všetko na dlhé roky "zabudlo". Vtedajší režim predsa nemohol pripustiť, aby u nás nebolo všetko stopercentné a na čosi padol tieň podozrenia, napríklad z technickej nedokonalosti električiek. Preto bolo okolo havárie ticho. Jediným viditeľným momentom, ktorý platí doteraz, je povinné bezpečnostné zastavenie električiek v kopci pri schádzaní z Terasy. Inak nič. Smutné? Nepochopiteľné? Odpoveď si dajme každý sám...

Obete z električky

Feciskaninová Galina, 17 rokov, študentka, Bardejov

Garanská Anna, 79 rokov, dôchodkyňa, Košice

Harčariková Mária, 17 rokov, študentka, Hatalov

Hric Alexander, 74 rokov, dôchodca, Košice

Kolárik Igor, 36 rokov, pracujúci, Košice

Lešková Eva, 48 rokov, pracujúca, Košice

Lileková Marta, 26 rokov, pracujúca, Tichý Potok

Šestáková Jana, 14 rokov, študentka, Košice

Žadanský Milan, 14 rokov, študent, Košice

Tri príbehy

Tri skutočné príbehy cestujúcich z osudnej električky. Dva, vyrozprávané ich príbuznými a jeden autentický

V pondelok 30. októbra 1978 o 7.20 h sa v električke číslo 6 osudy desiatok cestujúcich a ich najbližších z minúty na minútu zmenili. Pre deväť cestujúcich, medzi ktorými boli i štrnásťroční študenti Milan Žadanský a Janka Šestáková, to boli chvíle posledné. Zomreli na mieste havárie. Pani Iveta haváriu našťastie prežila, no spomienku na ňu nemá iba na duši...

O tom, že Milanko už nežije, sa dozvedeli až na druhý deň

Ako väčšinu chalanov v jeho veku, aj 14-ročného gymnazistu Milana bavil futbal. Kvôli otcovej chorobe, mal problémy so žlčníkom, sa rozhodol, že po maturite pôjde na medicínu. ´Chcel pomáhať chorým. Učil sa dobre, takže sen by sa mu podľa mňa splnil. Keby nebolo osudných sekúnd...," vraví Milanova mama Anna Žadanská. "Čo presne sa synovi stalo a aké smrteľné zranenia utrpel, doteraz neviem. Nebola som schopná po tom pátrať. Hoci sa po rokoch trápenie z toho, že ma už nikdy neosloví mama, zmiernila, bolí to stále..."

Pani Žadanská sa v ten pondelok vracala z nočnej zmeny, a keďže Milan sa práve vypravil "do dennej" - do školy, míňali sa prakticky vo dverách. ´Mami, meškáš,´ stihol ma ešte upozorniť. ´Ale neboj, aj som sa najedol, aj riadne vychystal,´ dodal a ponáhľal sa na električku. Asi o deviatej mi zatelefonoval švagor, ktorý učil v gymnáziu na Šmeralovej, či neviem, kde je Milan a prečo neprišiel do školy. Zarazilo ma to, ale žiadnu zlú predtuchu som ešte nemala."

Tá začínala pani Žadanskú obchádzať až popoludní, keď Milan neprišiel zo školy domov. Behali po nemocniciach, hľadali ho celú noc, ale nič sa im nepodarilo zistiť. Hroznú zvesť sa dozvedeli až na druhý deň, od ďalšieho známeho, ktorý pracoval na patológii a medzi mŕtvymi Milana spoznal... "Veľa nechýbalo, aby som sa psychicky nezrútila. Doma som však mala ešte syna a dcéru, ktorí ma potrebovali, preto som to všetko musela zvládnuť. Doteraz však, keď ma okolnosti nútia ísť električkou, váham. Pokiaľ je to kratší úsek, idem radšej pešo.´

Milana prišlo na jeho "poslednú cestu" vyprevadiť na verejnom cintoríne veľa spolužiakov a známych, ale aj úplne cudzí ľudia, ktorí súcitili s rodinou. Havária električky bola tragédia, ktorá sa vo väčšej či menšej miere dotkla mnohých obyvateľov mesta a doteraz je jednou z najväčších v Košiciach i na Slovensku. Od Milanovej smrti prešlo 30 rokov, ale doma sú stále jeho veci. Pár častí z oblečenia, najmilšie hračky, knižky, futbalová lopta...

"Taška so školskými potrebami však chýba. Nenašla sa. Možno ju to pri nehode rozmetalo na kúsky... a tak nebolo čo pozbierať. Na mieste havárie to vtedy muselo vyzerať hrozne. Radšej na to nechcem myslieť," s ťažkým povzdychom dodala Anna Žadanská, ktorá v prvom vozni šestky prišla o milovaného Milana.

Janka sa novým oblečením nestihla v škole pochváliť

Dievča a mať hlavu na matematiku, to sa každý deň nestáva. Janka Šestáková ju mala. Občas s ňou mali profesori gymnázia dokonca problém, pretože sa zo sveta čísel pýtala oveľa viac ako bolo predpísané učivo.

"Nechcem dcérku chváliť, ale bolo to dievča do koča i do voza. Slušná, úctivá, šikovná, múdra, k tomu v užšej i širšej rodine jediný potomok ženského roku, takže aj miláčik," spomína mama Terézia Šestáková, držiac v ruke fotografiu 14-ročne dcéry. ´Janka sa každé ráno na zastávke stretávala s kamarátkami a spolu cestovali do školy. V ten deň, keďže sa ochladilo, obliekla si nové čižmy i kabátik a tešila sa, ako sa spolužiačkam v triede poukazuje. Otec sa síce párkrát ponúkol, že ju odvezie autom, lebo má cestu tým smerom, ale odmietla ho. Nechcela porušiť dohodu s kamoškami. Ja som do práce nešla, bola som doma na maródke s najmenším Martinom."

Od Janinho odchodu do školy neprešlo veľa času, keď sa Triedou SNP rozľahlo kvílenie sanitiek. Leteli jedna za druhou k amfiteátru. O niečo neskôr zazvonila pri dverách suseda, bledá ako stena. Pani Šestáková sa jej beloby zľakla a spýtala sa, čo sa jej stalo. ´Vy nič neviete? Pri amfiteátri havarovala električka a vaša Jana bola v nej,´ ako bez duše mi riekla susedka. Vtedy som si všimla, že jej dcéra Lidka sedí na chodbe na zemi a v šoku sa kýva zo strany na stranu. ´Vašu Janku som videla v havarovanej električke zakliesnenú medzi sedadlami. Kým ostatní kričali a plakali, ona bola ticho..,´ prerušovane zo seba Lidka dostala..."

S manželom, ktorého pani Terézia telefonicky po šokujúcej správe privolala, šli k amfiteátru. Na miesto tragédie sa nedostali, priestor bol policajtmi uzavretý. Janku teda začali hľadať. Po nemocniciach a potom v "márnici". ´Keď som službukonajúcemu patológovi stojac na chodbe začala popisovať, čo mala dcéra oblečené, lebo podľa toho najskôr vedeli cestujúcich rozlíšiť a menovala som kockovanú sukňu, biely rolák, škoricový kabát, čižmičky..., pozrel sa na mňa a manžela. Janka bola prvá v zozname obetí..."

Pána Šestáka lekár zobral dnu, medzi mŕtve telá. Pani Teréziu nie, mala ostať na chodbe, za zamknutými dverami. "Neviem, aká hrubá sila do mňa vošla, ale ja som tie dvere zrazu otvorila. Medzitým sa, keďže zdravotníci chodili so zranenými hore-dole, otvorili ďalšie dvere a vtedy som na zemi zbadala čižmičky, ktoré plachta poriadne nezakryla. To nemôže byť pravda! Janka! Janka moja...!´

Rodičia sa až na druhý deň dostali k mŕtvemu telu ich milovanej dcérky. Aj na nasilu upravených vlasoch a "napudrovanej" tvári bolo vidieť, že Janke musela prasknúť hlava... "Predpokladáme, aspoň podľa slov patológa, že pri náraze ju vyhodilo z električky, no ostala akoby pd ňou. Plechy ju po dlaždicových kockách so sebou ďalej ťahali a rezali, preto mala okrem dokaličenej hlávky odretú aj celú pravú stranu tela...´

Pani Terézia pri spomienke na šokujúce momenty ani po 30 rokoch nemôže udržať slzy. Prečo sa to muselo stať? Prečo Janka? Prečo ona? Prečo? Nespočetnekrát opakované PREČO?! ´V celej tejto tragédii, ktorá sa ani s odstupom času dostatočne neobjasnila, takže pravdu sa už nikto nikdy nedozvie, ma pri srdci hreje jediný moment. Janka je so mnou. Neblúznim, ani si nevymýšľam, ale nech robím doma čokoľvek, keďže mi ako dobrá dcérka často a rada pomáhala, doteraz mám dojem, že je so mnou. Blízko. Stačí zavolať, aby sa pridala k upratovaniu, vyšívaniu či pečeniu koláča... I v ten osudný deň, než odišla z domu, prosila ma, aby som sa nepustila do prania sama. ´Mamka, urobíme to spolu, keď sa vrátim popoludní zo školy,´ boli jej posledné slová..."

Podľa pani Terézie, ani čas nedokáže zahojiť bolesti a vymazať hrozné sekundy...

O prst síce prišla, no ruku má stále svoju...

Iveta Timčíková, dnes Ivasenková, síce s trvalými následkami, ale osudnú jazdu smrti prežila. A podobne ako mamy jej spolužiakov, pretože s Jankou Šestákovou chodila do základnej a s Milanom Žadanským do strednej školy, bola ochotná sa s nami podeliť o spomienky, ktoré sa ani po rokoch nedajú vymazať z pamäti.

"S Lidkou, Dášou a Jankou sme cestovali každé ráno električkou č. 6 z Terasy do mesta. Kamarátstvo, ktoré sa zrodilo ešte na základnej škole, sa ani prechodom na rôzne stredné školy neskončilo. Mali sme dohodu, že sa každé ráno počkáme pri ´Bielom dome´ a aspoň pár zastávok pocestujeme spolu." Vždy si mali čo povedať. Ktorá má čo nové, ako bolo v škole, aj ktorí chalani na nich včera požmurkovali... Dievčatá stáli v prednom vozni medzi strednými a zadnými dverami. "I keď sme boli zaujaté rozhovorom, neušlo nám, že keď električka začala schádzať dolu kopcom, nejako čudne naberala rýchlosť. Sprvu, keď nás to hádzalo zo strany na stranu, sme sa ešte chichotali. No keď prešla hrkotajúc a nestabilne prvým oblúkom koľajišťa a nás to nečakane sotilo na sklo na ľavej strane električky, zvážneli sme a s obavami vyriekli: ´bože, veď sa vykotíme...´."

To, že sa električka prevrátila na ľavý bok a šmýka sa, pani Iveta v prvom momente nevnímala. Registrovala len prach, ktorý bol všade okolo, praskot prehýnajúceho sa plechu a rozbíjajúceho sa skla. I to, že leží na nejakých telách, vrátane Dášinho. "Keď sa električka zastavila a Dáši som pomohla vymaniť sa, cez rozbité sklo v zadnej časti električky sme vyliezli von. Pud sebazáchovy nás, podobne ako ostatných, ktorí sa vládali pohybovať, hnal čo najďalej. Ako vo sne sa mi zamarilo, že medzi sedadlami vidím Jankine nové čižmy, ale telo som nevidela, strácalo sa mi..." Keď sa zranené a zakrvavené dievčatá dostali z električky, auto, ktoré okolo práve prechádzalo, ich vzalo do "starej" nemocnice. Nová, na Terase, ešte nebola. Štvrtá zo štvorlístka - Lidka, ktorá sa iba zošúchala po skle, takže mala narazené koleno, ale inak jej nič nebolo, pozbierala tašky a odišla s nimi domov. Čo sa stalo s Jankou, dievčatá nevedeli.

"Dáša mala potlačený hrudník a nejaké ďalšie poranenia, takže si ju pár dní nechali v nemocnici. Ja som mala otvorenú zlomeninu ľavej ruky, kvôli ktorej mi hrozila amputácia. O prst som síce prišla, ale ruku, i keď menej pohyblivú a po plastike, mám vďaka nesmiernemu úsiliu MUDr. Klímu o jej záchranu, vlastnú..." Čo sa stalo s Jankou, sa pani Iveta dozvedela až takmer po mesiaci. Rodičia, keďže vedeli, že boli veľké kamarátky a spolužiačky zo základnej školy, sa ju snažili pred touto bolestivou pravdou ochrániť. "Rovnako sme sa doma, hoci som bola štrnásťročná, no predsa dieťa, o havárii ani neskôr takmer nerozprávali. Detská duša je citlivejšia ako u dospelého a nikto nevie, aké následky môže na psychike zanechať.´

To, že prišla o spolužiaka Milana Žadanského, sa pani Iveta dozvedela v nemocnici ešte v deň tragédie. ´Chodili sme do jednej triedy na gymnáziu síce len necelé dva mesiace, ale aj za taký krátky čas sme vytvorili kolektív. Milan stihol byť jeden z nás. Bol... A zrazu nebol... Možno aj preto, že našu I. B postihlo dvojnásobne nešťastie Milanova smrť a môj vážny úraz spolužiaci sa k sebe po celé štyri roky správali neskutočne dobre. Vytvorili sme súdržnú triedu, ktorú nám ostatní zo ´Šmeralky´ možno aj závideli. Mnohí sa, aj mimo zaužívaných päťročných pomaturitných stretnutiach, doteraz schádzame. Ale 30. október 1978 nespomíname. Aj po 30 rokoch to stále bolí. S odstupom času, ako som dospievala a uvedomovala si realitu, dokonca viac a viac. Hoci sa hovorí, že čas je najlepší lekár, o tragédii pod amfiteátrom to neplatí," dodala pani Iveta Ivasenková.

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. 4 konkrétne tipy, ako získať peniaze na rozvoj podnikania
  2. Kupujete alebo predávate byt? Týchto 5 vecí si skontrolujte!
  3. S mobil bankingom nosíte banku vo vrecku
  4. Slovákom na účtoch leží 17 miliárd. Ako ich zhodnotiť?
  5. Cena elektriny rastie, čo to znamená pre firmy?
  6. Boli ste v Novembri 89 na námestí? Patrí vám verejná vďaka!
  7. Spoločenská zodpovednosť je súčasťou podnikania
  8. Hodnotenie profesionála: Dovolenka na Seycheloch
  9. Ľudia si už neuvedomujú, že ich svet nekončí na vlastnom prahu
  10. Televízor s 8K rozlíšením je realitou. Kúpiť či čakať?
  1. S mobil bankingom nosíte banku vo vrecku
  2. Slovákom na účtoch leží 17 miliárd. Ako ich zhodnotiť?
  3. Deti z Kľušova už vedia zachraňovať životy
  4. Vyberáme správny názov firmy
  5. Cena elektriny rastie, čo to znamená pre firmy?
  6. 4 konkrétne tipy, ako získať peniaze na rozvoj podnikania
  7. Manažment a svet v pohybe, výzvy, príležitosti a hrozby
  8. Boli ste v Novembri 89 na námestí? Patrí vám verejná vďaka!
  9. 4 mýty o minerálnej vlne, ktorým by ste nemali veriť
  10. Stavebná fakulta STU na dňoch kariérneho poradenstva
  1. Dvaja Slováci dokázali zázrak. Ich listy chcú po celom svete 31 453
  2. Kde robia v Bratislave najlepšiu kávu? Vybrali sme 6 kaviarní 21 782
  3. Platíte si poistenie domova zbytočne? 21 433
  4. Kupujete alebo predávate byt? Týchto 5 vecí si skontrolujte! 14 502
  5. Hodnotenie profesionála: Dovolenka na Seycheloch 11 051
  6. Slovákom na účtoch leží 17 miliárd. Ako ich zhodnotiť? 6 262
  7. Televízor s 8K rozlíšením je realitou. Kúpiť či čakať? 5 217
  8. Psychológ varuje rodičov: Nesnažte sa byť dokonalými 5 120
  9. Volkswagen T-Cross má z každého niečo 3 491
  10. Ľudia si už neuvedomujú, že ich svet nekončí na vlastnom prahu 3 357

Neprehliadnite tiež

Na Spiši a Gemeri varujú pred poľadovicou

Výstraha platí počas utorka pre sedem okresov na východe.

V tomto roku utečenci do Humenného neprídu

Ministerstvo tvrdí, že u nás neostanú, po pol roku odídu do tretích krajín.

Nový starosta Ihnát: Dajte mi len rok a všetci ma budú milovať

Po skúsenostiach z Lunika IX si ako prvé kúpi montérky a baganče.

Proti napísaniu záverečnej práce niekým iným nemajú univerzity nástroj

Prorektorka Prešovskej univerzity: Je to nedokázateľné.

Komentár Petra Schutza

Dankov scenár hanby

Takú skvelú príležitosť na demisiu, akú si sám poskytol falošným doktorátom, už veru mať nebude.

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Chceli sme hovoriť s Vaľovou, poslala na nás políciu

Vaľovej prehrala voľby arogancia, hovoria Humenčania.

Dobré ráno

Dobré ráno: V polícii zúri vojna o moc

Ako to dnes vyzerá v slovenskej polícii.

Stĺpček Jakuba Fila

Fico útokom na Lajčáka píli konár sám pod sebou

Poslanec Fico potrebuje prezidenta alebo percentá.

Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop