Píše aj rozmýšľa v oboch jazykoch, akoby mal v sebe nejaké prepínatko

Ani za štyri desaťročia, ktoré prežil v Kanade, neprestal tvoriť vo svojej rodnej slovenčine. Básnik, spisovateľ a bývalý novinár Iľja Čičvák, ktorý opustil svoju vlasť vo veku 28 rokov a nový domov našiel až za Atlantickým oceánom. Tento týždeň sa stretol s Košičanmi pri prezentácii svojho románu "Keď bohovia nemrú." To bola príležitosť, porozprávať sa s ním o jeho živote a

okolnostiach, ktoré ho viedli k emigrácii.

Ako dieťa vyrastal vo východoslovenskej dedinke Rokytovce, do školy začal chodiť v Košiciach a maturoval v Prešove. Štúdoval na univerzite, ale odtiaľ ho vyhodili kvôli tomu, že otec bol vraj nežiadúci a označili ho za kulaka. Jemu aj jeho rodine bolo často ukazovné, kde je ich miesto. "Mocní nevedeli prežiť, že mal peniaze, za ktoré si kúpil pozemok a trochu dobytka. Nestačilo im, že mu všetko zlikvidovali. Po tom, čo ma vyhodili z vysokej školy som napísal list prezidentovi Novotnému. Škola o tri týždne dostala pokyn, aby ma prijali, ale stratil som tým tri mesiace a musel som začínať odznova."

Donútený k emigrácii

V 1968 a 1969 pracoval I. Čičvák v Prahe priamo v parlamente ako dopisovateľ pre Hlas ľudu. Analyzoval a vysvetľoval udalosti i zákony, ktoré práve parlament schválil. "Bol som doslova v centre diania. Celou dušou i telom som bol zapojený do Dubčekovho procesu. Pôvodne som tam šiel ako človek od pera, ktorý píše o kultúre o populárnych osobnostiach o ktorých ľudia radi čítajú, ale keď prišiel šesťdesiatyôsmy rok, prišli s ním aj dôležitejšie témy."

Tieto roky znamenali v politike drastický zlom. Na najvyšších postoch sa menili vedúci stranícki činitelia a každý deň prinášal nejaké zmeny a nové veci. "Bol tam Dubček, ktorý sa vlastne ukázal ako najaktívnejší a najdynamickejší človek a politik, aký kedy existoval za ostatných dvadsať rokov. V tom roku v apríli sa prijímalo toľko nových zákonov, že sme to nazývali ´parlamentný maratón´. Zákon za zákonom a spolu s nimi drastické zmeny. Dubček chcel premeniť spoločnosť, ktorá nemala ľudskú tvár na spoločnosť s ľudskou tvárou a to bolo veľmi lákavé pre ľudí. Napríklad jedným z takých zákonov bol ten, ktorý umožňoval vydávať ľuďom cestovné pasy do celého sveta. Odrazu ľudia mali v rukách pasy a nepotrebovali víza. To bolo niečo, čo za komunistov bolo priam neslýchané a nemožné."

A o tom všetkom reportoval. Každý zákon, všetko nové, čo sa v politike prihodilo, analyzoval. "Pod každú vec, ktorú som napísal, pod každý svoj názor som sa podpísal svojím celým menom. Každý deň sa uverejňovali veci, ktoré vyšli z môjho pera. A tak sa stalo, že po okupácií na to tí hore nezabudli a začali ma kvôli tomu stíhať. Najprv som už nemohol prinášať správy z parlamentu, potom ma celkom vyhodili z miesta redaktora. Bol som odrazu persona non grata." Dalo by sa povedať, že ho dohnali k emigrácii. "Moji známi mi povedali a istým spôsobom ma aj varovali, že sa proti mne niečo chystá, že ma chcú stíhať. Tých, ktorí sa snažili dosiahnuť demokraciu a snažili sa dopomôcť k tomu, aby sa ľuďom dostalo ich demokratických práv, označili za bojovníkov proti komunizmu. Preto bola lepšia ´chladná sloboda´."

Náhoda chcela, že sa I. Čičvákovi dostala do rúk správa pre tých, ktorí majú vízové povolenie do celého sveta, že jeho platnosť končí v túto noc. "Spomínam si, že to bolo to 14. novembra. Bolo večer okolo 18-tej hodiny a ja som mal pár hodín na to, aby som sa rozhodol a odišiel. Nemal som pri sebe vôbec nič, dokonca som musel ísť do obchodného domu, aby som si kúpil kufor. Mali len jediný posledný, ale aký mali, taký som kúpil. Tesne pred polnocou som už bol na rakúskej hranici. Doslova v hodine dvanástej."

Možno si niekto myslel, že útek mal vopred pripravený, že "tam vonku" mal pripravené isté zázemie. Veď je ťažké uveriť a pochopiť, že človek naberie odvahu a ide do neznáma. "Nemal som tam nikoho a nič. Odišiel som iba s mojou snúbenicou, čo bolo pre mňa veľkou oporou a dopad tohoto rozhodnutia bol o to miernejší, že sa delil dvoma. Mohol by som to prirovnať k situácii, ako keď vypustíte z klietky vtáčika, ktorý je síce na slobode, ale vskutku nevie, kam má letieť."

Mal 28 rokov. Zahlásil sa vo Viedni na Kanadské veľvyslanectvo, pretože Kanada v tom čase bola ochotná a pripravená prijať emigrantov. Horšie to však bolo s angličtinou. "Otec síce rozprával trochu po anglicky, pretože žil kedysi v Amerike, ale bola to domáca angličtina a ani z tej som veľa nevedel. Po príchode do Kanady to bolo rovnaké ako keď hodia človeka do vody a musí plávať. Odrazu som bol v cudzom prostredí a v spoločnosti ľudí, ktorá hovorila inou rečou. Trvalo to nejaký čas, kým som si zvykol, prešiel som jazykovým kurzom a udomácnil som sa."

Rodičov viac nevidel

Odišiel bez rodičov, bez toho, aby sa s nimi mohol rozlúčiť. Jediným pojitkom bola korešpondecia, ktorá bola preverovaná. Dvadsať rokov nemohol prísť domov. Až v roku 1982, po štrnástich rokoch sa stretol s príbuznými v Maďarsku a neskôr v Juhoslávii. Rodičia však zomreli v 1976, takže sa s nimi stretnúť už nestihol. "To bolo to najbolestivejšie, oddeliť sa od rodiny. Musieť žiť s vedomím, že vám niekto bráni, aby ste sa vídavali s ľuďmi, ktorí sú vám blízki."

V Kanade sa snažil nepremárniť žiadnu šancu. Chcel sa komunizmu nejakým spôsobom odplatiť. "Tým, že som pracoval v československom parlamente ako dopisovateľ, vedel som veci, o ktorých bežný smrteľník ani nechyroval, nepoznal to pozadie, profily a ľudí, ktorí tam boli v tom čase a ich pohnútky." Napísal tézy ´Otázky o komunizme´ a ´Štúdia Československa 1968´. "Bola to pravda o tom, čo sa tu dialo. O tom, ako to tu kypelo až prekypelo a napokon bolo potlačené. Riaditeľ mojej tézy, ktorý bol absolventom Harwardu , ma doporučil, aby som pokračoval v štúdiu."

Vyštudoval medzinárodné vzťahy a diplomaciu, študoval aj v Londýne odkiaľ sa vrátil späť do Kanady. Vyše roka pracoval vo vláde, ale potom sa osamostatnil a začal pracovať ako konzultant pri nezávislých organizáciách. No, jedna láska ho sprevádzala celou cestou. "Miloval som literatúru. Písal som od štrnástich rokov. Epigramy, aforizmy… vo mne toho bolo plno a muselo to ísť von. Tvorivý človek to musí dať zo seba, inak to nejde."

Prvú knihu začal síce písať ešte v Československu, ale dokončil ju až za morom "Vyvolávanie slnka". Je to román o túžbe mládeže po slobode. Je to príbeh komunistického Rómea a Júlie. "Ide o smutný ale silný príbeh. Píšem o túžbe, o tom ako sa ich vzťah, ich láska prenáša od lásky medzi nimi dvoma až k láske k národu." Bol to román o slovenskej mládeži, o jej zobudení sa z letargie a stvárňovaní jej sna o slobode. "Bol založený na platforme starogréckeho filozofa Platóna, ktorý hovorí, že vytvoriť nezávislosť, znamená vytvoriť v sebe štát. A jeho vidina je ako Slnko, ktoré v nás žiari."

Druhý román "Iná tvár človeka" je kafkovským príbehom hry na mačku a myš. "Je to o boji medzi jedincom a politickou mocou. Na pozadí sú politické konflikty ale o to mi nejde. Ide mi o znázornenie sily duše a sily jedinca, s ktorým si moc môže podľa ich mienky robiť, čo chce. Ide o silu nepoddať sa."

Román "Keď bohovia nemrú", ktorý bol v týchto dňoch autor predstavil osobne aj na Slovensku, je príbehom založeným na skutočnosti. "Nie je to fikcia, ani dokument. Je to o udalostiach, ktoré sa odohrali v polovici 50 tych rokov na Slovensku, v Čechách i ostatnej východnej Európe."

Čo keby...?

Spisovatelia zvyknú mať svoje rituály, svoje zvyky i zlozvyky a aj niečo, bez čoho sa nezaobídu, keď tvoria. "Zvláštne je, že ak treba, dokážem sa úplne koncentrovať a písať, aj keď je okolo mňa hluk, keď sa niekto rozpráva, keď hrá televízor či rádio. Všetky tieto zvuky idú mimo mňa, mňa sa netýkajú, preto ma nerušia. Lenže vo chvíli, keď sa niekto ozve ku mne, myšlienka je preč a ja sa potom musím znova sústrediť, čo nejakú chvíľku trvá. Niekedy sa v noci alebo nadránom preberiem zo sna a rýchlo si niečo zapisujem, aby som nezabudol zaujímavú myšlienku. Pritom ani nie som celkom pri plnom vedomí. Viem však, že si to musím zapísať, lebo by som to isto zabudol. Ale celkom najradšej píšem, keď som celkom sám."

Spisovateľov sa okolie zvykne trochu obávať, pretože sa traduje, že vidia viac než ostatní, vidia pod povrch. "Áno, sledujem to na ľuďoch. Vidím ich skúmavé pohľady a otázku v tvári, či náhodou neviem o nich viac, než priznávam, že viem a preto sú často zdržanliví," smeje sa. "Je to známy fakt, že spisovatelia sú dobrí pozorovatelia, že si všimnú veci, ktoré by si iný nevšimol a dokážu ich dávať do súvislostí. Vidia detaily, vďaka nim poznajú charakter človeka. Nie to, čo ľudia chcú, aby bolo vidno, ale to, čo sa snažia zakryť. Človek sa prezentuje veľkými vecami a maličkosti mu unikajú. A dobrý pozorovateľ vidí práve tieto maličkosti."

Ťažko sa po odchode z krajiny, po akomkoľvek rozhodnutí aspoň občas nezaoberať otázkou, čo by bolo keby... Otázkou, aký a kým by bol Iľja Čičvák, keby nebol emigroval. "Veľa som na tým premýšľal. Iľja by sa musel kompromitovať, sprostituovať sa s politickou mocou. Písal som ešte vo vlasti, ale nikdy som neinklinoval k socialistickému realizmu. To, čo som písal ja, sa tým, ktorí o všetkom rozhodovali, nepozdávalo. Tak sme sa moje poviedky snažili pašovať do nočného vysielania československého rozhlasu, kedy bol predpoklad, že cenzúra spí, pretože spala aj robotnícka trieda. Vedeli sme, že počúvajú intelektuáli a ľudia s podobným zmýšľaním." S knihami to už bolo komplikovanejšie. Tie cenzúrou neprešli.

Kde domov muj

Po 40 rokoch, ktoré niekto prežil v Kanade sa môže cítiť rozpolteným. Je doma aj tu aj tam. Možno to má jednoduchšie ten, kto sa svojho materinského jazyka vzdal. "Píšem aj rozmýšľam v oboch jazykoch. Akoby som mal v sebe nejaké prepínatko, ktorým si predvolím reč. Keď som v anglickom prostredí, idú zo mňa automaticky anglické slová. Slovenčina je a stále ostane rečou mojej matky a mám v nej vždy väčšiu slovnú zásobu. A hlavne, ťažko znázorniť slovenského ducha v angličtine."

Slovensko má rád, ale už by sa sem natrvalo nepresťahoval. Prirovnáva to k stromu, ktorý zapustil korene. "Už raz ho presadili do novej zeme a on sa, našťastie, ujal. Dokonca priniesol aj plody, preto by bolo už nerozumné sa o tieto plody pripraviť. Mám v Kanade väzby a rozrobenú prácu, ktorú treba dokončiť. Žijem tak štyri desaťročia, to je už dlhá doba, aby som odchádzal."

Ale isto je niečo, čo by z Kanady rád "doniesol" na Slovensko. "Určite by som bol rád, keby tu bolo viac slobody, vidím, že vzťahy medzi ľuďmi nie sú najlepšie. Chybou bolo a je, že ľudia, ktorí boli pri moci kedysi, tam aj ostali. Títo ľudia stále ovplyvňujú chod demokracie, lenže nie veľmi úspešne."

To, čo sa deje v politike, sa podľa I. Čičváka odráža aj v literatúre. "Chýba tu zákon o umení aj zákon o literatúre, ktoré by dopomáhali k rozvoju slovenskej tvorby a aj samotných autorov. V Kanade, napríklad vydavateľ dostáva od štátu dotáciu za to, že 65 percent jeho produkcie je pôvodná tvorba. Také niečo tu chýba. Navyše sa každá kniha dostane do knižníc a aj to financuje štát. Je mi ľúto, keď vidím, že Slovensko nevyužíva potenciál, ktorý má."

Jarmila REPOVSKÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári