Jedného pripravili o byt podvodníci, iného príbuzní či láska k alkoholu

V Košiciach sa v posledných rokoch začala prebúdzať sociálna politika. Okrem iných sa mesto pokúša riešiť aj problémy s drogovo závislými a bezdomovcami. Košický večer KORZÁR pravidelne približuje ich osudy, z ktorých mnohé sú zamotané, ako by ich ani nepísal život. Niekedy je až neuveriteľné ako ľahko sa dá dostať do situácie, ktorá sa na prvý pohľad nedá riešiť. Príkladom je niekoľko osudov, na ktoré sme narazili v Charitnom dome sv. Alžbety na Bosákovej ulici.

Zariadenie vzniklo v júni 2005 v spolupráci Arcidiecéznej charity Košice a VÚC. "Mesto dalo budovu, v ktorej sídlime, do bezplatného prenájmu Železniciam Slovenskej republiky. Tie sa museli zaviazať, že nám ju bezplatne poskytnú," hovorí vedúca zariadenia Soňa Hlaváčová. Kapacita budovy je 83 lôžok a je rozdelená na dve sekcie. "Pre nočný pobyt je vyhradených 33 lôžok. Využívajú ich ľudia, ktorí k nám chodievajú len prespať. Ďalších 50 lôžok je určených na prechodný pobyt, teda ľudí, ktorí sú v našom zariadení dlhodobejśie a zapájajú sa do iných, nami organizovaných aktivít."

Okrem strechy nad hlavou ponúka centrum klientom aj sociálne poradenstvo, pracovnú terapiu, psychologickú komunitu, či duchovné služby. "Veľkým plusom je najmä pracovná terapia. Pracujú u nás s drevom, na záhrade, opravujú budovu, zveľaďujú okolie, perú si, či varia. Mnohí klienti počas obdobia, kedy boli dlhodobo nezamestnaní, stratili pracovné náviky. U nás ich získavajú späť a väčšine to pomáha pri nájdení novej práce či brigády." O to sa pokúša zhruba 80 percent klientov, čo sa dá označiť za veľký úspech.

Centrum sa zameriava na občanov v hmotnej núdzi, ktorí prišli o strechu nad hlavou, týrané matky s deťmi a ľudí, ktorí opustili iné dočasné strediská sociálnej pomoci. "Prvých klientov sme získavali v rámci projektu Streetwork priamo v uliciach. Chodili sme za bezdomovcami a pýtali sa ich, či im môžme pomôcť." Mnohí pomoc odmietli. Je to aj tým, že ľudia, ktorí nemajú strechu nad hlavou dlho, stratia akýkoľvek denný režim. Na ulici sa svojim spôsobom cítia ako doma. V súčasnosti je kapacita centra takmer naplnená. Hlavný nápor očakávajú ako obvykle až začiatkom zimy.

Najčastejšími prípadmi, s ktorými sa pracovníci zariadenia stretávajú, sú osudy ľudí, ktorí stratili strechu nad hlavou podvodom alebo podľahli alkoholu. "Práve prípady alkoholikov sú najťažšími. Ide väčšinou o ľudí, ktorí sú zdraví a majú všetky predpoklady k tomu, aby začali pracovať a zaradili sa späť do spoločnosti. U mnohých však vyhráva alkohol a o našu pomoc záujem nemajú." Preto spolupracujú aj s odborníkmi pre liečbu drogovo závislých. Okrem toho dávajú klientom pri príchode do budovy "fúkať". "Určili sme istý limit, po ktorého prerušení nebude klient do budovy vpustený. Tolerujeme 0,3 promile."

V situáciách, kedy sa do budovy pokúša dostať opitý klient, dochádza aj k rôznym verbálnym útokom, hraničiacim s fyzickým napadnutím. V takom prípade sa k slovu dostane polícia. "Niektorých ľudí zmeniť nedokážeme. Mali sme tu napríklad dievča, ktoré fetovalo. Dlho sme s jej situáciou bojovali a snažili sa ju dostať na správnu cestu. Aj keď mala lepšie obdobia, stále sa k fetu vracala. Napokon od nás utiekla a máme informácie, že sa dostala do väzenia."

Zažívajú však aj opačné, pozitívne prípady. "Na ulici sme našli trojgeneračnú rodinu, ktorá prišla o byt z dôvodu neplatenia nájomného. Každému sme pomohli. Matku s dieťaťom sme vzali k nám, starenku sme umiestnili do ďalšieho zariadenia a otec so synom odišli pracovať." Žena, ktorú vtedy našli v stane chorľavú a zabalenú v deke, sa v ich centre pozviechala a dnes pracuje na polovičný úvezok. "Práve preto mi tento prípad uviazol v pamäti. Šlo o veľký úspech. Je to akoby sme vytiahli človeka z úplného bahna a zaradili ho späť do normálneho života." Zaradenie klienta do spoločnosti je podľa S. Hlaváčovej najdôležitejšou úlohou ich zariadenia. Nejde im len o to, aby mali kde prespať. Omnoho dôležitejším je fakt, že sa postavia na vlastné nohy.

Peniaze prepil

Ladislav má 44 rokov a na ulicu sa dostal pred dva a pol rokom. Kvôli problémom s alkoholom ho prepustili z práce a zásoby peňazí sa mu míňali. "Postupne som sa dostal až k tomu, že som nemal peniaze na nič. Oblečenie, účty, ba ani jedlo. Rozhodol som sa teda, že predám byt." Peniaze za neho i zariadenie by inému človeku postačili na to, aby si našiel aspoň nejaký podnájom a pokúsil sa pozviechať. No kto má problémy s alkoholom a stratí pracovné návyky, ten si v takej situácii nevie dať rady. Ladislav sa teda pretĺkal životom na ulici. "Pohyboval som sa v okolí môjho bývalého bydliska na Terase. Chodieval som kade tade a prespával kde sa dalo. Podchody, lavičky... Nič mi nerobilo problém." Ako je možné, že peniaze za byt mu nestačili na to, aby si našiel podnájom, komentovať nechce. Každému je však jasné, že zmenili paierové skupenstvo na tekuté...

Z ulice vytiahol Ladislava jeho známy. "Pracoval tu v krízovom centre. Po troch mesiacoch si všimol, že sa neustále potĺkam na ulici. Navrhol mi, že môžem prísť k nim na Bosákovú." Do centra ho prijali a býva tam už vyše dva roky. Páči sa mu tam, no uvedomuje si, že takto nemôže fungovať naveky. "Viem, že tu nemôžem ostať navždy. Pokúšam sa nájsť si prácu, no nedarí sa mi. Som z toho sklamaný. Môj život je ako horská dráha. Raz prácu mám, potom zase nie. Potreboval by som nájsť niečo stále."

Ani byt ani peniaze

Manželia Vargovcami majú vážne problémy s bývaním už päť rokov. "Dva roky sme bývali osobitne. Manžel František u známych, ja u sestry," hovorí 55-ročná Magdaléna. Po dvoch rokoch sa konečne dostali k spoločnému bývaniu. Dúfali, že našli miesto, kde si budú môcť v pokoji nažívať a nebudú musieť myslieť na to, čo s nimi bude na druhý deň. Ich šťastie však trvalo len zopár mesiacov. Manžel pani Vargovej naletel výhodnej ponuke podvodníckej realitnej agentúry. "Dodnes mi nie je jasné, ako to celé vybavoval. Viem len, že sa snažil vymeniť cez nejakú realitnú kanceláriou byt, v ktorom sme bývali, za iný. Kancelária nás z bytu vysťahovala, no ako náhradu sme nedostali ani peniaze ani iné ubytovanie."

Na ulici sa, našťastie, dlho nezrdržali. Takmer okamžite prešli do sociálneho bytu na Hraničnej ulici v Barci. Nebola to žiadna výhra, no mali kde prespať, či navariť si. "Bol to však schátralý byt, akési doćasné riešenie. Vedeli sme, že tam nemôžeme ostať dlho. Začali sa kopiť problémy s ostatnými obyvateľmi budovy. Bol tam bordel, hluk, pilo sa tam. V noci sa nedalo poriadne vyspať. Do práce sme chodili zničení a unavení."

M. Vargová sa preto vybrala na Bosákovú ulicu. "Počula som o tomto centre samé chvály. Prišla som sa teda opýtať, či by nemali ešte nejaké voľné miesta." Do centra ich prijali a sú tam veľmi spokojní. Každý pracovný deň chodia vykonávať štvorhodinové VPP. "Pomáha nám to prežiť. Peniaze, ktoré dostávame, nám však nestačia na to, aby sme si našli nejaký podnájom. A trvalú prácu si už nájdeme len ťažko. Mám 55 rokov a takí ľudia veľké šance nemajú." Napriek tomu sa však nevzdáva a hľadanie práce nikdy nevzdá.

Vyhodil ich švagor

Manželia Bartekovci žili ešte v roku 2007 v Rožňave a nič nenaznačovalo tomu, že by mali mať nejaké problémy. Nastala však nečakane zložitá situácia ohľadom vlastníctva bytu, v ktorom bývali. Hoci pani Viera mala a má list vlastníctva, ktorý ju v ňom oprávňoval bývať, úradnými nezrovalosťami prišlo k tomu, že jej matka prepísala nehnuteľnosť na brata pani Viery. "Nerozumiem, ako sa to mohlo stať. Byt bol už dlhší čas vo vlastníctve mojej manželky. Odrazu však prišiel jej brat a oznámil nám, že ho ide predať," hovorí pán Štefan.

Švagor teda byt predal za 470 tisíc, z ktorých manželia Bartekovci nevideli ani korunu. "Jednoducho k nám prišiel a oznámil, že sa máme pobaliť. Sprosto nás vyhodil na ulicu a ostatné sa nestaral." Bartekovci krátko predtým, ako sa to stalo, navyše prišli o prácu a na účte im neostali takmer žiadne úspory. "Vymerali nám spoločnú sociálnu dávku 2 450 Sk. Z toho sa nedalo ani poriadne najesť. Skúšali sme sa obrátiť na našu rodinu, no všetci nám odmietli pomôcť. Z časti ich chápem. Každý má vlastné problémy."

Na ulici strávili manželia rok a tri mesiace. "Prespávali sme, kde sa dalo. Stačilo, že tam bolo aspoň trocha teplo. Boli to rôzne pivnice či podchody. Niekedy sme aj napriek mrazom museli ostať pod holým nebom. Čas od času sa nám vďaka nejakým drobným, ktoré sa nám zvýšili, podarilo dostať do slobodárne, kde sme sa aspoň v teple vyspali a umyli." Po krutom roku im svitlo svetielko nádeje, keď zašli za riaditeľom rožňavskej charity. Toho ich prípad zaujal a vybavil im miesto v Košiciach. "Šlo o výnimku. Keďže sme z Rožňavy, mali by sme byť umiestnení v tomto meste. Bolo tam však plno. Pán riaditeľ sa o nás skutočne zaujímal. Sme mu za to veľmi vďační a budeme asi do smrti," hovorí so slzami na krajíčku psychycky zlomený muž. "V tomto centre sa nám veľmi páči. Žijeme ako ľudia, môžme si variť, prať, spať v teple a umývať sa. S manželkou chodíme po brigádach a snažíme sa pozviechať." Pán Štefan dodáva, že pomaly sa zlepšuje aj ich psychický stav a začínajú opäť nachádzať stratenú sebaúctu.

Najťažší prípad

Juraj Andrászy má 62 rokov a je jedným z najťažších prípadov, ktoré pracovníci krízového centra riešia. Jeho situácia je vážna najmä preto, že sa pohybuje len vďaka invalidnému vozíku. O byt ho pripravili podvodníci, no ako tvrdí, spôsob je pre neho stále záhadou. "List vlastníctva mám stále pri sebe. Nechápem, ako sa to celé mohlo stať. Jednoducho môj byt predali a mňa z neho vyhodili," hovorí so zlosťou. Staršiemu človeku na invalidnom vozíku neposkytli pomoc ani do tej miery, aby mu našli náhradný domov alebo aspoň nejaký útulok. "Už deväť rokov som na ulici a jediné, čo mi zostalo, je invalidný vozík. Asi rok a pol som napríklad nocoval v amfiteátri."

Centrum na Bosákovej mu doporučil kamarát. "Našťastie ma sem vzali. Som tu už tretí rok. Keďže som invalid, nemám veľa možností. Celé dni len pozerám televíziu, prípadne sa prechádzam s vozíkom po chodbách a v okolí budovy. Aspoň sa tu o mňa však starajú." Trápenie pána Juraja umocňuje neochota úradov, prideliť mu invalidný dôchodok. Žije len zo smiešnych sociálnych dávok. "Snažia sa mi pomôcť pracovníci centra, no nedarí sa im. Viem, že to nie je ich vina, ale som z toho zúfalý," hovorí o svojom smutnom osude zatrpknutý chlap. Druhým dychom však dodáva, že sa nikdy nevzdá. "Snáď tu budem môcť ostať dlho. A keby nie, stále sa niečo nájde. Flintu do žita určite nehádžem."

Tomáš LEMEŠANI

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári