Rozlietaná práca a nové prípady jej dávajú energiu a nedovolia leňošiť

Práca je niečo, k čomu máme každý iný vzťah. Niektorí by aj mohli robiť, no nechce sa im zaťažovať čímsi takým, ako je ranné vstávanie či plnenie si povinností. Mnohí päťdesiatnici a starší si zas neraz povzdychnú už aby som bol v dôchodku! Konečne by mali čas na všetko - častejšie prechádzky, kino, záhradku... MUDr. Tatiana Bokšajová nepatrí ani do jednej z týchto skupín, pretože už minimálne 20 rokov by mohla oddychovať. Hoci sa 20. októbra dožije 80(!) rokov, na dôchodok ani nepomyslí. Detskí pacienti a ich rodičia na ňu predsa čakajú, preto stále chodí do práce...

"Ako dieťa som sa síce rada hrávala so zvieratkami a bábikami, ale injekcie som im nedávala, ani teplotu nemerala. Prvé nesmelé náznaky liečenia chorých sa v tomto období u mňa neprejavovali," začala MUDr. Bokšajová spomínať na začiatky v bielom plášti, ktorý nosí neskutočných 57 rokov. Predpoklady na dráhu doktorky pritom boli, jej mama bola medička a otec lekár. Zomrel síce veľmi mladý, ale to, čo nevyšlo v detstve, sa z neho zrejme geneticky na Táňu prenieslo neskôr.

"Po maturite na prešovskom gymnáziu, keďže s mamou a starkými sme bývali v metropole Šariša, som odišla študovať medicínu do Prahy. Sama, bez koruny, pretože ako polosirotu ma mamka do sveta nemohla peniazmi zásobiť. Nebolo to ľahké. Na internáte sa neraz nekúrilo a občas aj do úst nebolo čo dať. No o to viac som sa snažila vynikať v učení, aby som dostávala prospechové štipendium." Popritom, keď to bolo možné, mimo povinnej praxe vypomáhala v nemocniciach, len aby sa čo najviac naučila. Školu začínalo 670, zložiť Hippokratovu prísahu a prevziať vysokoškolský sa podarilo len 130 mladým. Ostatní to vzdali. Tatiana nie. Keďže sa vtedy do práce nastupovalo na základe umiestneniek a v Prahe o nejakom Prešove len málokto počul, jej žiadosť, že chce ísť pracovať práve tam, bola bez prieťahov vyslyšaná.

S inkubátormi za nedonosenými detičkami

"Nastúpila som na detské oddelenie tamojšej nemocnice a popritom som chodievala do dojčenského ústavu. Veľmi skoro sa mi podarilo založiť oddelenie pre nedonosené detičky. Inkubátory vtedy boli aké boli, tie dnešné sú luxus, no aj s tými menej dokonalými sme chodili po Prešovskom kraji za nedonosenými bábätkami a snažili sa ich dopraviť na oddelenie." Najmenšie dieťatko - dievčatko, ktoré sa im podarilo zachrániť, malo 62 dekagramov. Bolo zo Svidníka a stalo sa to pred 50 rokmi. Medzi jej prvé prípady patril i asi šesťmesačný podvýživený umierajúci chlapček, ktorý sa dostal na detské oddelenie s obojstranným zápalom pľúc. Matka ho odvrhla, otec tiež nemal záujem. "Pri jeho postieľke som presedela hodiny a kontrolovala jeho stav. I keď to vyzeralo, že neprežije, dostal sa z toho. Neskôr bol preložený do dojčenského ústavu, kde sme sa tiež stretávali a občas sme išli na prechádzku. Postupne si dieťa na mňa tak zvyklo, že mi začalo hovoriť mama. Asi tri roky po tom, čo sa naše cesty rozišli, dostal sa do náhradnej rodiny, som ho raz doma navštívila. A on si ma pamätal, chytil ma za ruku a povedal mi presne to isté a tak isto ako pred rokmi - mama...´

Medicínske, aj organizačné schopnosti MUDr. Bokšajovej, keďže v Prešovskom kraji robila aj krajskú detskú lekárku, pre ňu po zlúčení Prešovského a Košického kraja znamenali preloženie do Košíc, do funkcie krajskej lekárky pre starostlivosť o ženu a dieťa. "Nebola to, našťastie, funkcia len na papieri či nebodaj politická, ale živá, z bežného medicínskeho kolotoča. Musela som kontrolovať prácu všetkých ženských a detských lekárov, organizovať semináre, učiť ich, ale aj byť pripravená pomôcť vedomosťami, ak prišiel "ťažký prípad."

Vo vtedajšom Krajskom ústave národného zdravia na Rastislavovej ulici si odkrútila 30 rokov. Rovnako dlhý čas pôsobila ako učiteľka na zdravotníckej škole, takže do života medzi múry ordinácií a nemocníc vypravila stovky zdravotných sestier. Aby z medicíny nevypadla, pretože, keby sedela len za úradníckym stolom a nebola v styku s pacientmi, ťažko by vedela konkrétne niektorému kolegovi pomôcť a poradiť, venovala sa nespočetné roky detskej neurológii.

Biely plášť si nevyzliekla

"Myslím, že som žila plnohodnotne. A rýchlo, takže som nemala čas si uvedomiť, ako sa blíži termín odchodu do dôchodku. Keď prišiel, na papieri som síce z medicíny odišla, v skutočnosti nie. Istý čas som robila v košickom Detskom domove na Uralskej ulici, kde som sa starala o zdravie detičiek, ktoré rodičia opustili." Posledných 13 rokov je MUDr. Bokšajová tzv. terénna lekárka. Jej pracovná náplň nie je síce taká istá ako v českom filme Sestričky, kde úžasná herečka Jiřina Jirásková a jej kolegyňa chodili za pacientmi neraz aj po tých najneschodnejších cestách. Aj ona však pendluje. Podľa potreby zaskakuje za kolegyne v detských ambulanciách v Košiciach a okolí.

"Rozlietaná práca, cestovanie i stále nové prípady, keďže raz som v ordinácii na L. Novomeského a na druhý deň už trebárs vo Veľkej Ide, ma nevyčerpávajú. Naopak, dávajú mi energiu a nedovolia leňošiť. Vo výkone ma podporujú aj pacienti. Pokiaľ som niekde po prvýkrát a do ordinácie vojde mama s chorým dieťaťom, ešte sa mi nestalo, aby sa na mňa pozerala s nevyslovenými výčitkami typu: ´čo tu robí tá stará doktorka? Prečo nie je na dôchodku? Vie ona ešte triezvo uvažovať a pomôcť môjmu chorému dieťaťu?´

Jej vek je zväčša prijímaný s rešpektom. Keď k tomu pridá milé slovo a úsmev, všetky pochybnosti rýchlo opadnú a mamky jej malých pacientov rady zveria. Tým, že ju poznajú, sa často aj pýšia. I na verejnosti. Pred pár dňami, keď sa viezla v električke, nastúpila mama s troma počernými ratolesťami. Pozdravila jej a potom nahlas, aby to všetci v električke počuli, začala rozprávať, ako jej pani doktorka zachránila synčeka, ktorý by bol inak určite umrel. Bol to síce vážny prípad, chlapčiatko malo silný zápal pľúc, ale správne prvotné ošetrenie a dopravenie dieťaťa do nemocnice boli pre lekárku rutinou. Viacerí cestujúci vstali zo sedadiel a obzerali sa na všetky strany, aký "teátr" sa to deje a koho to tak matka chváli a ďakuje mu.

"Podobne som nedávno dopadla v OD Dargov. Oproti mne šla skupina minimálne šestnástich Rómov. Pristavili sa, začali ma objímať a samozrejme, opäť tak, aby to všetci naokolo počuli, spustili ódy o tom, aká som dobrá ´dochtorka´." Pokiaľ si to okolnosti vyžiadajú, pani doktorka "vychováva" aj rodičov. Lekciu dávno udelila otcovi, ktorý prišiel bez košele a s neumytým dievčatkom. Odvtedy si, ak musí ísť do ordinácie, berie sviatočnú košeľu a dieťa vraj umýva v potoku... "Hoci sa doteraz sama maľujem, asi pred dvoma mesiacmi som mala chuť jednu zmaľovanú matku prehnúť cez koleno. Prišla vyfintená, na tvári kopa mejkapu a dieťa v štyridsiatkach. Namiesto toho, aby mu dala niečo proti teplote a zábal, nech sa netrápi, venovala sa sebe."

Ešte od mladých liet si MUDr. Bokšajová do praxe preniesla a stále sa toho drží, že každé ochorenie treba riešiť do detailov. Na nič sa nesmie zabudnúť. Od zistenia diagnózy po prepravu dieťaťa do nemocnice, ak to jeho stav vyžaduje. Keď rodič povie, že nemá peniaze na sanitku, zburcuje sa hoci miestny úrad, ktorý by mal mať na niečo také vyčlenené koruny. So zdravím sa nesmie hazardovať. Možno aj preto jej žiaden pacient, o ktorého sa starala, nezomrel.

Tri generácie

"Za tie roky sa u mňa vystriedali generácie pacientov. Najprv som liečila mamu ako dieťa a dnes jej dieťa. Mám i zopár takých pacientov, kde sa dá hovoriť o troch generáciách. Občas sa v električke priam zabávam tým, že si obzerám ľudí a spomínam, z ktorej časti mesta pochádzajú, čiže, v ktorej ordinácii som ich mala. Nemusela by som to robiť, ale pamäť si treba brúsiť, inak sa otupí a čo s ňou potom...? Potom by mi už len ostala šatka na hlave a okno, z ktorého by som sa pozerala von na život okolo mňa. A do týždňa zblbnutie. Ja sa však chcem do každodenného diania ešte aktívne zapájať."

Nie síce tak čulo ako keď bola dievčica, lebo vtedy aj v súbore spievala a tancovala, aj sa venovala rôznym športom, ale v medziach súčasných možností. Ona sama posledných možno 40 rokov chorá nebola. Zdravotnú kartu síce má, ale okrem potvrdení, ktoré potrebovala, na ňu sadá prach. Ešte pred trištvrte rokom MUDr. Bokšajová dokonca šoférovala. No neprestala preto, že by už svoju škodovku nezvládala. Bola však v dezolátnom technickom stave, nuž ju predala na súčiastky. Vo chvíľach voľna jej robí spoločnosť psia slečna Diana, ktorej s láskou hovorí dcérka. Chodia na prechádzky, pozerajú večerné spravodajstvo. Potom sa Diana uloží spať a pani doktorka buď sleduje televízne vysielanie ďalej sama alebo nasleduje jej príklad. Zbytočne neponocuje, potrebuje sa vyspať, veď ráno ju určite čaká ďalší z náročných dní s kopou detských pacientov, na ktorých sa vždy teší.

"Rozhodujúcim v mojom živote je sila pozitívneho myslenia. A, samozrejme, práca. Tá ma nevie unaviť. Zato ľudská hlúposť, ktorej je okolo nás viac ako dosť, ma zabíja," povzdychla si energická čiperná dáma, ktorá ani po 57 rokoch nezložila biely plášť. A pokiaľ sa nestane niečo veľmi, veľmi nedobré, ani ho tak skoro nemieni vyzliecť. Vraj to chce dotiahnuť minimálne do storočnice. Že je tým zvláštna a možno až extra, nepripúšťa. Extra by jej lekárske pôsobenie bolo vraj vtedy, keby sa jej podarilo vynájsť liek proti rakovine. Alebo objaviť taký, aby sa rodili iba zdravé deti, a oni, pediatri, by mali na starosti len prevenciu, prípadne úplné banality...

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Vanessa Mae už vo štvrtok

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári