novembrom 1989. Po voľbách, ktoré zmietli koncom septembra tretiu vládu Mečiara, sa práve pred desaťročím dávala dokopy nová garnitúra, aby sa 30. októbra ujala moci v štáte.
Krok od katastrofy
V októbri 1998 nedošlo na Slovensku k zmene vlády, ale k zmene režimu. Vracať sa k ére Mečiara, počnúc pamätnou "nocou dlhých nožov" (4.november 1994), cez fatálny 30. august 1995, čiže únos malého Kováča, cez protiústavné privatizácie, Gauliedera, mafianizáciu politiky, a podobne, až po tanec na pokraji bankrotu ekonomiky a zmeškanie všetkých integračných vlakov, sa nedá. Môžu sa viesť učené debaty, či "mečiarizmus" 1994-98 bol "mäkká autokracia", alebo "neliberálna demokracia" (hovoriť o "totalite" je dosť blbosť), avšak išlo o také rozsiahle deformácie a zlyhania politiky, že Slovensku reálne hrozila geopolitická katastrofa. (Úplne symptomatické pre tieto štyri roky bolo napr. vôbec posledné uznesenie Mečiarovej vlády, ktorým zaviedla vízovú povinnosť pre občanov Veľkej Británie a Severného Írska.)
Katastrofu znamenal vcelku reálny scenár, že NATO zavrie brány prijatím Česka, Maďarska a Poľska, ktoré sa aj realizovalo zjari 1999. A Európska únia sa dohodne na reformách (neskoršia zmluva z Nice, december 2000), ktorými urýchli už začatý proces integrácie tzv. luxemburskej skupiny (Malta, Cyprus, Česko, Maďarsko, Poľsko, Slovinsko). Plus azda ešte vpustí pobaltské štáty. A zvyšok by zostal nadlho mimo... Na rozdiel napr. od Chorvátska, ktoré takto pochodilo, by Slovensko vylúčené zo štruktúr Západu malo veľmi blízko do vplyvovej zóny Ruska. Takpovediac, čo by kameňom dohodil... To je pointa katastrofy, pozícia nárazníkovej zóny medzi úniou a "medveďom", ktorá je dnes "vyhradená" Ukrajine, hrozila slovenskej domovine.
Komu chýba fantázia, že čo by to znamenalo, nech si skúsi zasadiť práve dnešnú SR pod Ficovou vládou do aktuálnej geopolitickej reality. Tu a teraz, po gruzínskej lekcii a pred voľbami v Kyjeve, čo prinesú (na 80 percent) návrat východného suseda pod krídla Moskvy. To je ten "horor vacui" (fóbia z prázdna) a preto je opodstatnené hovoriť, že október ´98 je s novembrom ´89 plne porovnateľný. Nástup "pomečiarovskej" vlády mal hodnotu civilizačného prielomu a ukotvenia krajiny azda, treba dúfať, že naveky, v pásme najúspešnejšieho spoločenského modelu. Pričom zaujímavé je, že v dobe Jeľcina, ktorý osobne zaželal Mečiarovi víťazstvo vo voľbách, a štátneho bankrotu Ruska, ktorý vrcholil práve na jeseň 1998, hrozba nebola taká hmatateľná ako v súčasnosti, za Putin-Medvedeva.
Vláda váhavých strelcov
Prvá vláda Mikuláša Dzurindu vznikla na pôdoryse SDK-SDĽ-SMK-SOP, pričom SDK a SMK boli samy osebe už koalície. Hendikepom, že vplyv a funkcie si takto delilo desať strán, bola táto strakatá moc od začiatku nešťastne poznamenaná. Dobové zápisy jasne vypovedajú aj o paradoxe, že hlavnou témou prelomu rokov 98-99 bolo, či sa vláda, očakávaná ako spasenie, vôbec dožije svojich sto dní. A keď sa dožila, hodnotiť nebolo čo, lebo nerobila nič... Najväčšie energie nespaľovali problémy, čo zostali po Mečiarovi a nezniesli odklad, ale vnútrokoaličné a vnútrostranícke boje, ktoré sa odrazili aj na rozkvete partokracie, čo s Mečiarom teda nezmizla... Iskrilo napätie medzi SDĽ a SMK, ktoré pretrvalo z vytvárania koalície, keď postkomunistická strana, najmä jeden jej podpredseda, sa snažili vytlačiť Maďarov z vlády. Mal také povedomé meno, no, no... Robert Fico.
Na nezmysly, napr. čierne knihy, mali ministri od Dzurindu dosť času a rozumu. Na podstatu, ako napr. rozpočet, však už nie. Takže štartovali provizóriom. Nedobre. Niežeby bordel po Kozlíkovi nebol závratný, ale už toto ukazovalo, že ani tvorivosť a vzťah k robote nie sú ideálne. Pokuľhávalo aj vedomie, že stav hospodárstva je naozaj krízový. Akcieneschopnosť, váhavosť a predovšetkým mentálny deficit SDĽ, ktorá kládla nohu medzi dvere všade, viedli k prvému "balíčku opatrení" až v máji. To už sa slovenskej korune podlamovali nohy (asi ako teraz forintu), keďže tvorbu nových dlhov pri nečinnosti vlády už trhy financovať odmietli. Takže prišlo zvýšenie spodnej sadzby DPH, deregulácia energií, nové pálky na tabak a alkohol a okrasa okrás znovuzavedenie dovoznej prirážky.
Pričom podmienky mali komfortné: Veľkú trpezlivosť verejnosti, pripravenosť znášať obete a, v neposlednom rade, "vodcu opozície" takpovediac na materskej dovolenke. Mečiar totiž odišiel na celú zimu medzi medvede. Pravda, najprv daroval mandát Lexovi. Amnestia sa mu asi zdala málo, chcelo to ešte imunitu.
Budovateľ Dzurinda
"Balíček opatrení", na ktorý sa čakalo sedem mesiacov (a bolo by to sedemdesiat, keby im koruna nepadla na hlavu), dosť príznačne ilustruje celé štyri roky. Až na slušné privatizácie reformy neboli, len plátanie dier, a hádky s retardovanou SDĽ o každý meter územia.
Dzurinda koalíciu neintegroval, ale dezintegroval. Viacmenej jasný bol už vtedy, keď odvolal Kaníka z FNM, aj s nasadením ilegálnych odposluchov... Prežil i pokus o puč, ktorý organizoval "koaličný partner" Migaš, a tiež zopár ozdobných škandálov, čo mu pripravili také "piliere" vlády ako Palacka a Černák. Kresánkov list o "pozadí, ktoré vidí Gabo alternatívne" je klenot do zlatého fondu asi rovnakej zvučnosti, ako "majetkové práva manželky", resp. "idem od vás, neublížil som" Mečiara, či Gašparovičov "starý chuj" (a podobne). Pokus o ovládnutie KDH nevyšiel, ale premiér sa obrnil mocenskou základňou, ktorá dnes počúva na meno SDKÚ.
Všetko toto a mnoho iného však história zabudne. To, čo v kronikách, papierových či elektronických, zostane a robí z Dzurindu najúspešnejšieho politika moderných dejín Slovenska, je, že položil základy pre normálnu demokraciu a nasmeroval štát do bezpečných prístavov. Isteže aj so šťastím, keďže mu výrazne pomohol vývoj v únii, kde sa presadila choreografia tzv. regaty. (To, znamená, že dve skupiny, z ktorých mala prístupové rozhovory otvorené iba prvá, sa zliali do jednej.)
Áno, mohol to dosiahnuť aj niekto iný na jeho mieste, a najmä rýchlejšie i dôslednejšie. Na "keby" sa však dejiny nehrajú. Za toto dielo by veru zaslúžil aj bustu v parlamente. Asi stokrát väčšiu, ako Hlinka s Dubčekom dohromady. Že je tu kontrast medzi výkonom a výsledkom? No a? Od vlády, akejkoľvek, nečakajte dobro a oslepujúci výkon, len toľko, aby čo najmenej škodila. To prvá Dzurindova bohato zvládla aj navzdory všetkým Migašom a istému Ficovi, ktorý uprostred volebného obdobia striedal Mečiara v role lídra opozície...
Raketu pre šampióna
A po prvej vláde Dzurindu prišla ešte druhá. Tá už bola aj výkonná. Združila reformný potenciál vyšší, než ktorákoľvek iná pred ňou (a zrejme i po nej možno ešte na 50 rokov) široko-ďaleko, nielen na Slovensku. Porovnanie s bližším i vzdialenejším okolím navyše jasne hovorí, že ešte i tie morálne defekty, ktoré sa manifestovali v občas neznesiteľnej podobe (skupinka, Rusko), sa dajú s odstupom hodnotiť ako veľmi relatívne. Nech vezmeme vládu Zemana, Grossa, Paroubka, Topolánka, Millera, Kaczynského, Gyurcsánya, a, samozrejme, našu milú Ficovu, prídeme len k záveru, že Dzurinda aj s mŕtvymi dušami, budovou SDKÚ, vláčikmi, tretím mobilným operátorom, Braniskom a kopou švindľov, čo zostali pod stolom, bol vlastne regionálny šampión aj v čistote politiky. Tak. (Každý, kto by polemizoval s touto tézou, je diletant, čo nemá základný prehľad). O zahraničných vzťahoch, ktoré získavajú opäť prvoradú dôležitosť, nevraviac.
A keďže spravodlivosti nie je nikdy dosť, Dzurinda by mal opustiť verejný život. Kade ľahšie, dverami, oknom či raketou zem-vzduch.... Presluhuje dva roky a presluhuje závratne. Vzťahová a imidžová záťaž, čo mu týchto osem rokov naložilo na plecia a vrylo do tváre, prekáža v obnove pravice a novom rozlete ako príčina číslo jeden. Každý deň, čo zostáva navyše, devalvuje dielo z októbra 1998, keď písal históriu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
