problémy a azylové bývanie. Okúsila však aj trpkejšiu príchuť života a v najťažších chvíľach jej pomohol práve humor. Nevzdala sa, po večeroch v rámci psychohygieny písala a jej autorský debut "Kuličky" o manipulácii žien s mužmi je na svete. Nedávno ho predstavila v Košiciach v rámci Dní českej kultúry.

V súčasnej dobe pôsobíte ako dramaturgička, scenáristka, režisérka a príležitostne aj ako herečka. Inklinovali ste vždy k umeleckým sféram? Čím ste ešte ako malá chceli byť?

- Jednoznačne riaditeľkou polepšovne. (Smiech.) Myslela som si totiž, že rozumiem, prečo deti zlostia, a že by som ich dokázala priviesť na správnu cestu nejakou sympatickou hravou formou. Neskôr som pochopila, že by to bol asi naozaj boj s veternými mlynmi.

Boli ste pokojné dieťa, alebo práve z vlastnej skúsenosti ste vedeli, že ratolesti vedia riadne zlostiť?

- Do štrnástich som bola vzorná žiačka, skoro až starosvetsky vychovávaná. Hrala som vo výberovej škole na klavíri, chodila na balet a mamička ma ukazovala priateľom ako cvičenú opičku. Potom sa to jedného dňa zlomilo a objavila som, že mám aj vlastné krídla. Nemôžem povedať, že by som sa dostala do nejakej zlej partie, alebo že by sa zo mňa stal strašný rebel, ale oznámila som rodičom, že odteraz budem žiť, ako ja chcem. Nejako sa ani navonok nič nezmenilo, skôr to bol len môj vnútorný prerod. Rodičia to ale niekoľko rokov ťažko predýchavali, začala som viac tiahnuť k undergroundu, k rôznym hnutiam a slobodnejším formám kultúry.

Ako neskôr rodičia prijali vašu profesijnú cestu, keď ste už definitívne vedeli, akým smerom sa bude uberať váš život, čo sa týka práce?

- Na jednej strane sa im to páčilo, lebo mamička, ešte v dobe, keď som chodila na balet a do ľudovej školy umenia, vravievala: Tá naša Olinka, tá má režijné sklony, mohla by robiť réžiu. Mne to vtedy ani nenapadlo. Keď som však o pár rokov neskôr oznámila, že skúsim ísť študovať scenáristiku, začali sa báť, že umelecký svet je skazený a že by som mala ísť radšej na filozofiu, filológiu, alebo najlepšie na pedagogickú fakultu. Mali zo mňa zmiešané pocity. Na jednej strane mi držali palce a na druhej mali veľký strach, a tak je to dodnes.

Napriek tomu, že o sebe vravíte, že nie ste herečka, máte za sebou zaujímavú hereckú skúsenosť vo filme Knoflikáři...

- Naozaj nie som žiadna herečka. Hrala som akurát tak na gymnáziu, kde sme mali výborný divadelný súbor a na ňom nalepených mnoho malých štúdiových foriem. Tam som sa vybláznila od hlavy až k päte. Okrem toho som hrala jedine v Knoflikářích, a to neustále zo srandy zdôrazňujem, že som sa k tejto úlohe dostala cez posteľ.

A to už ako?

- Práve v tej dobe sme spolu s režisérom Petrom Zelenkom približne päť rokov žili, a on ma asi mal tak veľmi rád, že si bez súdnosti myslel, že som dobrá herečka. Mal skrátka ružové okuliare. A mne sa zase tak trochu nekriticky chcelo. Na druhej strane ale zase preto, že viem, že to neviem, ale mám to rada, sa napríklad nehanbím predohrávať hercom.

Keby prišla opäť nejaká lákavá ponuka, nemusela by už byť samozrejme "cez posteľ", tak by ste do toho išli?

- Určite by som nevzala normálnu úlohu. Ale niečo ako blázna, nejakú šialenú nepravdepodobnú ženštinu, to možno áno. Mne herectvo kĺže z chvíľok, keď je to akoby až úplne výborné, hneď naspäť do úplného trápna. Je to taká rýchla amplitúda, že aj behom jedného slova som schopná urobiť chybu. Preto si myslím, že práve tým, že je to celé také rozhárané, by sa to dalo zúročiť v postave neuveriteľnej, šialenej a zrúdnej.

Je ale dobré, že si to sama uvedomujete. Je predsa tiež darom vedieť, že ste to zahrali zle. Nemá každý takú veľkú sebareflexiu...

- Som naozaj rada, že si niektoré svoje chyby uvedomujem. Naozaj ale iba niektoré. Je to podobné, ako so športom. Skúšala som hrať golf a presne tak to bolo. Jednak som hovorila loptičke gulička, jamke diera a palici pálka, takže ma všetci išli zabiť. A jednak som vedela, ako majú moje pohyby vyzerať, ale telo to jednoducho neurobilo. Mozog sa mohol zblázniť a nič.

Film "Kuličky" je vaším autorským filmovým debutom. Mali ste strach, ako to celé dopadne? Je to predsa len oveľa komplexnejšia práca, akou ste sa zaoberali doteraz.

- V tú noc, keď mi to producent Čestmír Kopecký ponúkol, som prežívala pocity porovnateľné s tým, ako keď vás požiada o ruku muž, na ktorého by ste si ani vo sne netrúfli. Bolo mi neuveriteľne zle a bolo to psycho. Skrátka strašné stavy. Obrovská eufória a hrozné očakávanie, nadšenie a chuť sa do toho pustiť. Dokonca som si o Čestmírovi začala myslieť, že nie je normálny, aj keď som dvanásť rokov predtým verila, že je. Potom som si len jednoducho povedala, že je to asi úplne bežný jav takých tých trochu prevratnejších zlomov v živote a že sa z toho zase nezbláznim.

Predpokladám, že táto práca musela ovplyvniť aj váš súkromný život. Ako ste napríklad v čase najväčšieho pracovného náporu zvládali domácnosť?

- Súkromný život mi to teda narušilo neuveriteľným spôsobom. Dokonca môj syn Dominik hovoril Čestmírovi: Viem, že podľa teba musí umelec trpieť, ale čo deti umelca? Ono začiatok všetkého bol v tom, že som mala drsné krízové obdobie, odišla som od manžela, bývala v azylovom byte a mala na krku dve deti. Naozaj som len prežívala zo dňa na deň. Myslela som akurát na to, ako deň prežiť, dať deti spať, vydýchnuť a zase nabrať silu. Nemala som šancu pozerať sa do budúcna a v tých dňoch, aby som sa z toho celkom nezbláznila, som po večeroch začala písať "Kuličky". Ako nejakú takú udičku, ktorú hodíte do neznáma a neviete, čo s tým bude. Keď som sa neskôr dozvedela, že to budeme aj natáčať, bývala som už normálne a mala som život zase v poriadku. Tak som len vyvalila oči a divila sa, že práve vec urobená v najťažšej životnej situácii sa okotila.

Samotný film je o manipulácii žien s mužmi. Prečo ste neurobili titul o manipulácii mužov so ženami, keďže sme ženy a mali by sme držať spolu?

- Myslím, že som nás ženy nezradila a hlavné a pekné tajomstvá, čo a ako s mužmi robíme, som neprezradila. Pretože je nad slnko jasnejšie, že my nimi musíme manipulovať, aby boli šťastní. Inak to nejde. To mi povedal aj odborník na vzťahy, že to sa vlastne nenazýva manipulácia, ale facilitácia, čo v preklade vlastne znamená zametanie cestičky k sebe. Je to vraj v úplnom poriadku, robíme to dobre a nikdy im nemáme prezrádzať, ako to robíme, lebo by sme to celé zničili. Film je na druhej strane len o sebeckej manipulácii k vlastnému prospechu a v tom si myslím, že sme my ženy oveľa vynaliezavejšie a racionálnejšie. Mužskú manipuláciu som ale neurobila preto, lebo sa jej chcem venovať až teraz, aby to bolo fér.

Čiže je to vaším najbližším plánom?

- Presne tak. Akurát, že to asi nebude o manipulácii, lebo by to bol určite veľmi primitívny film. Muži totiž naozaj nie sú veľmi rafinovaní a na film o domácom násilí si netrúfam. Takže to asi bude skôr film o tom, prečo muži nie sú schopní zmeniť svet. Teraz je to celé v štádiu zrodu, nemá to ešte príbeh, len epizódy a nápady.

"Kuličky" ste tvorili v najťažších chvíľach, napriek tomu je v nich výrazne prítomný humor. Ako ste ho v tej dobe ešte dokázali v sebe nájsť?

- Myslím, že to bola jedna z vecí, ktorých keby som sa nedržala, tak by som asi naozaj umrela. Je to naozaj obrovská pomoc, keď sa humor objaví a vy sa ho chytíte. Hovorí sa, že je to pre zúfalcov asi tá najlepšia záchrana. Človek môže buď plakať, alebo sa smiať a na mňa to platilo ukážkovo. Humor do mňa implementovali kamaráti a ja som im za to vďačná.

Profil:

je česká scenáristka, dramaturgička a režisérka. Vyštudovala scenáristiku a dramaturgiu na FAMU

režírovala autorské a spoluautorské dokumenty v produkcii Českej televízie,

výnimočne externe spolupracuje s TV Nova

príležitostne sa venuje moderovaniu, bola speváčkou punkrockovej kapely "Zbytky charismatu", kde spieval a hral na gitaru aj režisér Petr Zelenka, s ktorým mala približne päťročný vzťah

je autorkou námetu a spoluautorkou scenára obľúbeného filmu "Samotáři"

v snímke "Knoflíkáři" si okrem dramaturgie a pomocnej réžie vyskúšala aj herectvo

jej autorským debutom je film "Kuličky", kde sa zhostila autorstva námetu, scenára aj réžie

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári