Korzár logo Korzár Košice
Utorok, 1. december, 2020 | Meniny má EdmundKrížovkyKrížovky

SPISOVATEĽA MILANA ZELINKU PREBUDIL RODNÝ VÝCHOD

"Vrátil som sa, mal som pocit dlhu"Po rokoch, kedy sa mu ani len nesnívalo, že by mohol písať, sa literárne prebudil až na východnom Slovensku. O

"Vrátil som sa, mal som pocit dlhu"

Po rokoch, kedy sa mu ani len nesnívalo, že by mohol písať, sa literárne prebudil až na východnom Slovensku. O ľuďoch tam neprišiel písať, ale normálne žiť. Natrafil na zaujímavých ľudí a výborných rozprávačov. Keď sa z Cíferu priženil do Papína, mal pocit, že je v rozprávke. Z roviny sa ocitol medzi nádhernými kopcami, lesmi a riekami. Na tých najodľahlejších lúkach mal pocit, že je najbližšie k celému univerzu. Tam zažil fantastické poetické pocity. Milan Zelinka sa po nežnej revolúcii literárne odmlčal na dlhých trinásť rokov. V útlom románe Teta Anula sa, ako sám vraví, síce nedokázal vysporiadať so spoločenskými zmenami, ale splatil ním pocit prozaického dlhu voči svojim rodákom. Knihou si zaistil miesto medzi siedmimi finalistami 3.ročníka Ceny Anosoft litera.

Skryť Vypnúť reklamu

Boli ste mechanikom telefónných ústrední. Vravíte, že ste o písaní v mladosti nikdy neuvažovali. Aký bol váš vzťah k umeniu?

- Na vojenčine v Znojme mi raz rotný povedal:Vy ste dobrodruh. Svojim spôsobom mal pravdu. Po skončení základnej školy som sa nechal jej riaditeľom nahovoriť na Geologickú priemyslovku do Spišskej Novej Vsi. Vraj budeme len klopkať kladivkami po nerastoch a chodiť po prírode...Po týždni, kedy som zistil aké je to ťažké a najlepšia známka bola štvorka,som stál späť pred otcom s lodnými kuframi. Povedal, že to, čo bude so mnou ďalej necháva už na mňa. Chodil som potom na Gymnázium do Trnavy a popri tom na hodiny spevu. Zmaturoval som ale z fyziky. Ja som akosi uveril, že mám talent na spev. Z rozhlasu som stále počúval Bohuša Hanáka ako spieva pieseň Tuláka. Takisto Fraňa Hlastiu, ktorý spieval Rigoletta. Vtedy som si hovoril, že keď zaspievam aspoň jediný raz Rigoletta a dám do toho všetko, môžem už umrieť.(smiech) V priebehu dvoch rokov štúdia spevu na bratislavskom Konzervatóriu som ale svoj barytón nedokázal dostať do rezonančných dutín. Odišiel som. Ale ja som bol už predtým zbalamútený ochotníckym divadlom. Hrávali sme v Cíferi, kam som sa ako 9-ročný presťahoval zo Senca.

Skryť Vypnúť reklamu

A k literatúre?

- Veľmi veľa som čítal. Ako chlapca ma uchvátili dobrodružné knihy. Potom, na východnom Slovensku, keď som mal potrebu literárne sa vyjadriť, som čítal Tolstého, básnikov, ruských klasikov, Hemingwaya, Folkmera, Steinbecka, Updika, francúzskych symbolistov a mnoho iných. Kraj, do ktorého som prišiel ako "pristáš" na mňa zapôsobil takým spôsobom, že som začal písať. Najprv krátke lyrické poviedky o prírode. Neskôr, v roku 1968, rozprávky pre dospelých.

Vaša debutová zbierka poviedok Dych, vnikla v roku 1972. Po nej prišlo ešte desať ďalších kníh a potom nastalo ticho. Čo sa stalo?

- Po revolúcii som zostal zaskočený novou skutočnosťou. Ja som s tým nepočítal. Neveril som, že sa môže niečo zmeniť. Stále som si myslel, že dubčekovský model socializmu je refomovateľný a životaschopný. Život, ktorý prišiel potom bol naraz hektický. Tak často boli veľké zmeny, menili sa vlády a vôbec všetko sa menilo a bolo v kvase a pohybe. Ja som sa nedokázal tejto skutočnosti prozaicky zmocniť. Potreboval som niečo ustálenejšie. Niečo pevnejšie posadené. Samotná robota bola naraz náročnejšia. Viac nás zaťažovali a mne už neostávali sily. Celých trinásť rokov som nenapísal ani riadku prózy. Neveril som, že by som mohol ešte niečo napísať. To vám podlomí sebadôveru. Ja som si už neveril. Ale naraz sa to podarilo. Mal som napísané len krátke prózy. Také dvojstranové. Som bežec na krátke trate a dlhé veci mi nesedia. Hovorím si:Z toho nemôže byť kniha. Chýbala mi kontinuita. Potom mi hovorí Stanislav Rakús:Vieš, čo Milan? Skombinuj tie kratulinké s tými dlhšími. Skúsil som a vyšlo to. V roku 2005 mi vyšla kniha Príbehy z Karpát. Vrátil som sa v nej do minulosti, ale je tam aj odraz nových skutočností na tom "valaľe." Situácie, keď tu ľudia nemajú robotu, čo ma veľmi žerie. To je v tých príbehoch.

Skryť Vypnúť reklamu

Dostali ste sa s ňou vtedy medzi finalistov súťaže Anasoft litera. Čo to pre vás znamenalo?

- Veľkú česť, zadosťučinenie a povzbudenie.

Bol to nový impulz?

- Áno. Bol som už na dôchodku. Dovtedy som nikdy nepísal o západnom Slovensku. Moji rodáci mi už hovorili, že všetko píšem len o východniaroch. Pýtali sa, kedy už napíšem niečo aj o nich. Rozmýšľal som o tom.

To bol dôvod, prečo ste napísali Tetu Anulu?

- Ako malý som sa nikdy nezaujímal o konkrétnych ľudí v Igrame. Boli súčasťou môjho života. Po Príbehoch z Karpát mi ale zomrela matka. Mal som obrovské zdravotné problémy a nemohol som kvôli bolestiam cestovať na pohreb. Potom mi to rodina vyčítala. Niektorí zjavne, iní mlčky. Ja ako hudobník to veľmi cítim. Tie pauzy... Vtedy som otvoril jednu knihu od Ladislava Ťažkého. Hneď v prvej kapitole stálo: Neúčasť na matkinom pohrebe sa nedá ničím ospravedlniť. A ja som začal mať obrovský pocit viny. Chcel som ju odčiniť. Tak Teta Anula je možno aj o tom, že som sa chcel vykúpiť z toho pocitu, že som nemohol byť na pohrebe vlastnej matky.

Knihu ste zasadili do rodného Igramu. Aký bol prozický návrat tam po toľkých rokoch odlúčenia?

- Iste, fyzický kontakt som stratil, no v duchu to vo mne driemalo. Aby som sa nejakým spôsobom priblížil k rodnému kraju, počúval som piesne Mikuláša Schneidra Trnavského. To ako zhudobnil básne Krasku, Vajanského, Podjavorinskej...Keby som bol básnikom a niekto by takto zhudobnil moje básne, poklonil by som sa mu po zem. Tak som pochopil génia loci toho kraja. Nemal som ale odvahu tvorivo sa konfrontovať s prózami Vincenta Šikulu a Ivana Habaja. Hovoril som si: No, čo ešte ja môžem povedať o západnom Slovensku? No, potom som si povedal, že ak sa so svojou knihou dokázal konfrontovať so svojim strýkom Bystrík Šikula, mohol by som to predsa len skúsiť.

Ako vám išlo písanie?

- Bolo to pre mňa zakliate. Nemal som kľúč. Nemal som spôsob akým by som, všetko, čo najplnohodnotnejšie a najpravdivejšie vyjadril. Poradil mi až východniar, profesor Jozef Hvižč. Z Príbehov z Karpát sa mu páčila poviedka Taľafatkár, ktorá je z prostredia západného Slovenska. Povedal, že toto je produktívny spôsob písania. Bol to pre mňa záchytný bod. Teta Anula je vlastne memoárový román. Bolo to ale všetko nesmierne zložité.

Príbeh hlavnej hrdinky, ktorej predlohou, ako ste spomínali, bola sestra vašej mamy akosi odbočuje od vašich doterajších kníh. Boli humornejšie. Zachytili ste skutočný príbeh?

- Áno. No, v niektorých kapitolách som ho dotvoril, v druhých zmenil a v iných som si úplne vymýšľal. Teta Anula nie je literatúra faktu, ani beletrizovaná autobiografia. Je to príbeh mojej tety. Ženy so zjatreným svedomím. Celý život trpela, lebo si nedokázala odpustiť jednu vec. Ako jediná z Igramu sa pri odsune Židov verejne zastala svojej kamarátky, talentovanej tanečnice Editky Kublovej. Nedokázala ale zabrániť, že ju odviezli do koncentráku. Nikdy v živote si to ako kresťanka neodpustila a do smrti tým trpela. Žila sama. Nevydala sa. Svoj život zasvätila Bohu.

Kritici vám v Príbehoch z Karpát vyčítali, že ste nepoužívali nárečie, ale ste z neho vytvárali akési novotvary. V Tete Anule ho používate v plnej miere. Prestali ste tu z neho mať strach?

- Nárečia, tak ako ho geniálne používa Milka Zimková, som sa bál. Na východ som sa len prisťahoval. Spoznal som ho, rozumel mu. Ale písať v nárečí som sa neodvážil. Keď som začal písať Tetu Anulu, po troch kapitolách som zistil, že píšem v našom nárečí. Ľudia sa mi v ňom totiž po celý čas prihovárali. Naraz som dostal strach. Hovoril som si, čo na to povedia čitatelia? Budú rozumieť? Už veľa nechýbalo, aby som sa vzdal. Nakoniec som našiel odvahu. Rukopis som dal prečítať iným. Povedali: Kľudne. Môžeš. Pýtal som, či to nebude vadiť? Odpovedali: Nie, práve naopak.

Je tento román vašim prozaickým vrcholom?

- Myslím, že nie. Potom som napísal ďalší. Pomenoval som ho Volanie osudu. Znova som sa v ňom vrátil na východné Slovensko. Chcel som sa vysporiadať sám so sebou. Urobiť ním také zúčtovanie. To, že som si Tetou Anulou akýmsi spôsobom odčinil synovskú vinu mi ale úplne stačí k môjmu osobnému šťastiu. Stačí mi to.

* * *

Predtým som bol veľmi vážny človek...

Milan Zelinka o sebe hovorí, že v mladosti bral všetko "smrteľne vážne." Zmyslu pre humor ho vraj naučili až východniari. Ich nadhľad, láskavý humor a rozvážnosť prijal za svoj osobný princíp. V ťažkých situáciách sa radí ich "Neboj še, chlope. Dajako bulo, dajako budze." Aj keď ich spoznával ako človek, ktorý sa tam len prisťahoval, nesmierne obdivoval ich silu vysporiadať sa neraz z ťažkými osudmi s humorom. Tvrdí, že jeho pohľad na nich bol vždy iný ako ostatných spisovateľov, rodákov z toho kraja. Osvojil si ale ich filozofiu, že bez humoru by sa všetko nedalo zniesť. Tvrdí, že to funguje. Priznáva, že ale nie vždy. Po 39 rokoch keď ako opravár telefónnych ústrední má v nohách celý kraj a súčasťou jeho života sú východniari tvrdí: "Neverím, že by som bol inde šťastnejší."

* * *

Milan Zelinka(1942)

n Prozaik,básnik a esejista

n Napísal Dych, Smädné srdce, Slamienky z Makova, Mechanici, Kvety ako drobný sneh, Povesť o strýkovi Kenderešovi, Havraní dvor, Krajina, Príbehy z Karpát.

n Žije a tvorí v Humennom a Papíne

n v tomto roku získal prestížnu cenu v súťaži Anasoft Litera, ktorá sa udeľuje za pôvodnú tvorbu

FOTO N/spravodajstvo/zelinka/zelinka OK

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. METROPOLIS prináša mestské bývanie vo vysokom štandarde
  2. Slovensko spoznalo najlepšie farmy minulého roka
  3. ARÓNIA najsilnejšia prírodná prevencia proti respiračným vírusom
  4. Máte problémy s trávením? Známy gastroenterológ radí ako na ne
  5. Ako inovácie menia naše návyky? Čo už dnes môžete robiť inak
  6. Nástrahy online vyučovania, o ktorých sa nehovorí
  7. Vianočné vydanie magazínu SME Ženy
  8. Slovenské „šampanské“, za ktorým sa skrýva príbeh lásky
  9. Zdravé varenie: zábava pre celú rodinu
  10. Venujte na Vianoce darček plný informácií
  1. Detský čaj COOP Jednoty získal unikátne medzinárodné ocenenie
  2. FMMR svojím výskumom reaguje na aktuálne živé témy
  3. Slovenské „šampanské“, za ktorým sa skrýva príbeh lásky
  4. Vianočné vydanie magazínu SME Ženy
  5. Novinka medzi prefabrikátmi
  6. Virtuálne prechádzky ako pomoc turistom pri orientácií
  7. 3D virtuálne prechádzky pozdĺž maďarsko-slovenských hraníc
  8. METROPOLIS prináša mestské bývanie vo vysokom štandarde
  9. The future of M&A in Europe
  10. Prvé zamestnanie: 3 veci, na ktoré by ste nemali zabudnúť
  1. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 34 740
  2. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári 15 454
  3. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 15 423
  4. Aká je chémia vôní 11 177
  5. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 9 300
  6. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 8 771
  7. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 650
  8. Bývanie v meste predlžuje život 8 256
  9. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 7 712
  10. Čo ovplyvňuje chuť kačacieho mäsa? Tieto dve veci 5 850
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Haščáka dobehla Gorila, šéfa Penty obvinili z korupcie

V sídle finančnej skupiny zasahovali desiatky policajtov.

Jaroslav Haščák v sprievode kukláčov pred Digital parkom.
Stĺpček šéfredaktorky Beaty Balogovej

Haščák sa Gorily nezbavil, dnes už to potvrdzuje aj NAKA

Bolo by skôr prekvapivé, ak by Božie mlyny nezachytili Pentu.

Beata Balogová, šefredaktorka denníka SME

Koronavírus na Slovensku: Sulík stopol nákup testov, školáci sa do škôl zatiaľ nevrátia (minúta po minúte)

PCR testy na Slovensku odhalili už takmer 106-tisíc nakazených. Pandémia Covid-19 si doteraz vyžiadala 868 obetí.

Richard Sulík (SaS).
Zadržaný Jaroslav Haščák.

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop