umenie, nové projekty pri stretnutiach s nimi nerieši. Prežíva jedno z najspokojnejších období vo svojom živote, ktorý v nemalej miere obohacuje i najmladšia, dvadsaťročná dcérka Danka. Napriek tomu, že k nej bol osud menej štedrý a zaradil ju medzi znevýhodnené deti, má schopnosť robiť ľudí vo svojom okolí lepšími. Aspoň takto to cíti Dušan Kaprálik.
V predstavení Limonádový Joe, kvôli ktorému ste prišli do Košíc, zastávate dve funkcie. Ste herec, ale zároveň aj pomocný režisér. Netrpíte možno trošku až istou schizofréniou? V podstate musíte režírovať aj sám seba...
- Ono, keď som bol mladší a s takýmto niečím som ešte len začínal, tak som trpel takýmto nedostatkom. Ale teraz, ako starší, už nie. Jednoducho seba vypustím. Na to mám druhých, aby mi povedali, čo robím zle.
Ste vraj veľmi otvorený človek a bez zábran hovoríte hercom všetko, čo sa vám nepáči. Bolo to takto vždy, alebo ste k tomu dospeli nejako postupne časom?
- Každý herec má tendenciu trošku kritizovať kolegov. Keď vidí, nemá veľké zábrany povedať, že to a to bolo zlé. Pokiaľ je to mienené dobre, tak je to v úplnom poriadku. Ak je to ale myslené ako podraz, to už v poriadku nie je. Pod vplyvom toho, že pôsobím ako pedagóg, je mi prirodzené byť otvorený.
V divadle na Poetickej scéne sme s Jankom Kronerom, Jožom Vajdom a Jarom Filipom mali taký systém práce, že sme si skrátka medzi sebou vždy všetko otvorene povedali. Netrpeli sme komplexami, že čo mi máš ty radiť a prečo. Mne to nejako ostalo a ľudia si už na to zvykli.
Predpokladám, že vám je to vlastné aj v bežnom civilnom živote. Takto si však človek väčšinou veľmi ľahko vytvorí nepriateľov. Ako je to s vami?
- S tými nepriateľmi je to pravda. Ale viete, to je tak. Z ľudí, ktorým na vás naozaj záleží, z tých si nepriateľov neurobíte, lebo vás poznajú a berú vás takého, aký ste. Ale ľudia, ktorí sú ješitní, bojazliví, zakomplexovaní a zlí, tí na to môžu reagovať negatívne a potom robia zle mne. Beriem to však ako súčasť života. Bohužiaľ, nemôžem vyhovieť všetkým, to sa nedá. Ani sám sebe nevyhoviem.(Smiech.) Tak ako môžem všetkým?
Ste aj herecký pedagóg. Čo máte na tejto práci najradšej? Akí sú dnes podľa vás študenti? Spĺňajú vaše očakávania, alebo si viete predstaviť aj lepších?
- Nechcem nikoho uraziť. V dnešnej dobe sú ale mladí iní. Tlačí sa mi na jazyk, že by som si vedel predstaviť aj lepších. Oni sú však len takí, aká je doba a aké je všetko okolo. Aj medzi nimi sa nájdu tí, ktorí majú ozajstný záujem, a tí poctivo makajú. Ale tí, ktorí len snívajú o herectve a cez všetko prechádzajú s ľahkým srdcom, nebudú mať výsledky. Bol som zvyknutý, že som mal ročníky, v ktorých veľa ľudí naozaj makalo a dodnes sú veľmi dobrí. Teraz sú zo štrnástich snaživí dvaja - traja, a to je málo. Len dúfam, že sa ešte pred maturitami naľakajú, chytia sa zodpovednosti a začnú pracovať.
Vy ste boli aký študent? Zodpovedný?
- Veľmi zodpovedný. V ročníku bol so mnou Jožko Bednárik, Dušan Jamrich, Vlado Bartoň aj Zuzka Cigánová. My sme v škole aj spávali, skúšali, vymýšľali... Nás to strašne bavilo.
Spomínate radšej na pána Hubu ako profesora, alebo na pána Zachara?
- Na obidvoch. Každý bol iný. Pán profesor Zachar nás naučil k prístupu ku umeniu cez drobnosť, skromnosť, rozkrytie, rozohranie, uvoľnenie sa. Cez krásu, vzťah, dotyk rúk a pohľad očí. No a Huba... Ten nás zase naučil dívať sa na celú svoju prácu troška s odstupom, troška s humorom, hlavne nie príliš vážne, a pritom tvrdo pracovať. Huba nás nechal robiť samých. Keď videl, aká sme my banda, tak len zatelefonoval - Decká robte sami, betónujem garáž. A takto to išlo niekedy aj tri týždne po sebe.
A vy ste nevyužili príležitosť a neflákali sa?
- Neflákali. Po čase nás prišiel skontrolovať. Povedal, čo si o tom myslí a z toho sme sa veľa naučili. Potom však zase betónoval. (Smiech.) Na konci štúdia povedal, chlapci no ale veď vy furt robíte sami, ja s vami musím urobiť aj nejakú réžiu. Vybrali sme hru s dvoma postavami, nepísalo sa kde sa odohráva, on vyšiel na javisko, zamyslel sa a povedal. Hm, aká len bude scéna? Bude tu klavír. Ešte neviem načo, ale bude.
Takže máte na štúdium pekné spomienky.
- Joj, naozaj veľmi pekné.
Prečo ste teda nechceli, aby vaše deti nasledovali váš príklad a dali sa tiež na umelecké chodníčky?
- Ja totiž poznám aj krásy, aj odvrátenú stránku tejto profesie. Vydržať v tejto práci, to chce pevné nervy a veľmi silné zamilovanie sa. Ten, kto len sníva o úspechu a o tom pozlátku, narazí hneď pri prvej kritike, ktorá je záporná. Zraní ho a v mladom veku sa nedá odhadnúť, či bude, alebo nebude mať dosť sily zvládnuť ju. Preto som deti nútil vyštudovať normálne gymnáziá, matematické, aby mali široký obzor. Robil som to s tým, že keď ich to neopustí, nebudem im viac brániť.
Keď sa všetci spolu doma stretnete, ste sebe navzájom ešte kritikmi, alebo je práca u vás v rozhovoroch tabu?
- V poslednej dobe už doma o práci nehovoríme. Asi je to taká nevyhnutná úchylka, že práca ostáva za dverami. Z nás to už nikto nehodnotí. Pochválime sa, keď je niečo výnimočné, ale to pochválenie je už také neanalytické, skôr zdvorilostné typu - videl som ťa, bolo to pekné. Viac to nerozoberáme.
Máte vydarené deti, najmladšiu Danku považujete za svoje slniečko. Znevýhodnené deti dávajú životu rodičov nový rozmer. Čím najviac obohatila vašu existenciu?
- Mnohými vecami. Viete, keď idem s Dankou do hocijakej spoločnosti a dívam sa na ňu, ako sa rozpráva s ľuďmi, hneď viem, aký daný človek je. Či dobrý, alebo nie. Ona sa nedá oklamať. Má v sebe akýsi senzor, zlo spozná okamžite. Keď príde k človeku, pohladí ho po vlasoch a objíme ho, viem, že ten človek je dobrý. Keď príde k rozosmiatej pani, ktorá je navonok milučká a ona začne ustupovať nabok, viem, že to je len pretvárka. Ako to zistí, netuším. Poznanie ľudí a prostredia je u nej úžasné, občas by sa zišlo aj nám ostatným.
Naučili ste sa rozumieť jej svetu?
- Pokúšam sa o to. Rodinu Danka potrebuje na to, aby mala pevné zázemie a akési zakotvenie v tomto svete. Ona si ale žije a vytvára svoj vlastný svet kombinovaný z rozprávok. Pritom vie rozlíšiť, že prechádza z reality do fantázie a naopak. Ale žije si vo vymyslenom svete. Nezáleží na tom, či jej je práve dobre, alebo zle. V sekunde sa zvrtne a už je z nej princezná, už žije inde. Vo vymyslenom svete funguje úplne reálne a po chvíli sa bez problémov vráti naspäť k nám. Takto to strieda. Nedá sa to presne vysvetliť, treba to vidieť a spoznať.
Priblížte trošičku jej osobnosť...
- Je to veľmi dobrý a pracovitý človek s neuveriteľnou pamäťou. Nikto z celej našej rodiny nemá takú pamäť, ako ona. Boli sme sa raz napríklad pozrieť, kde chodila do jasličiek. Syn Ondrík si spomenul akurát na to, ktorá materská škola to je, ona si presne vybavila, v ktorej postieľke spalo ktoré dievčatko.
Takže sa od nej veľa učíte.
- Hlavne pokore k životu. Pochopil som, že nemusí byť len tak primárne jednoduchý, aby mohol byť krásny.
A aké životné obdobie teraz momentálne prežívate? Pôsobíte spokojne a vyrovnane.
- Naozaj som teraz veľmi spokojný. Prežívam šťastné obdobie, v podstate sa všetko darí a roboty mám veľa. Teraz momentálne by som s nikým nemenil.
Andrea NITKULINCOVÁ
Citát: "Pochopil som, že život nemusí byť primárne jednoduchý, aby mohol byť krásny."
Profil:
n narodil sa 20. 2. 1948 v Martine
n po maturite na Strednej všeobecnovzdelávacej škole vyštudoval herectvo na VŠMU v Bratislave
n svoj herecký talent uplatňoval vo viacerých divadlách - Krajové divadlo, neskôr Divadlo Andreja Bagara v Nitre, DSNP v Martine, v bratislavskom SND a dodnes (už 35 rokov) pôsobí na Novej scéne v Bratislave
n na divadelných doskách začínal vážnymi postavami, postupne však do stvárňovania typov a charakterov vnášal komické črty a karikatúru
n zahral si aj v mnohých filmoch, venuje sa dabingu
n okrem herectva sa venuje aj réžii a pedagogickej činnosti
n má štyri deti, dcéra Zuzana a syn Martin sú úspešnými hercami, syn Ondrej študuje réžiu a najmladšia Danka je rodinným slniečkom
Autor: Radšej nevysvetľovať
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
