Spomienky košickej gymnazistky Moniky Kočiovej na jeden školský rok, strávený v mexickom meste Veracruz
Dievčatá museli vyplazovať jazyk, chlapci ukazovali modré ponožky
Už niekoľko rokov majú slovenskí študenti možnosť absolvovať jeden školský rok v zahraničí. Záujem je hlavne o Európu a v rámci nej najmä o Veľkú Britániu, no niektorí mladí zamierili až za Atlantickí oceán. Jednou z Košičaniek, ktorá vďaka organizácii Rotary Club dostala možnosť vyskúšať školský systém v Amerike, je aj Monika Kociová, študentka Španielskeho bilingválneho gymnázia v Parku mládeže. Kým jej spolužiaci drali lavice 4. ročníka, ona si na rok odskočila do Mexika, kde študovala na gymnáziu Colegio Villa Rica v meste Veracruz. Po návrate sa o svoje zážitky ochotne podelila.
Kým si mohla Monika začať baliť kufre, musela absolvovať náročné výberové konanie, pozostávajúce hlavne z testov v slovenčine a dvoch cudzích jazykoch - anglického a španielského. Lebo záujemcov z Košíc bolo veľa, no voľných miest iba päť. Keď bolo jasné, že jedno z nich získa práve Monika, musela si vybrať krajinu. V ponuke bolo aj Čile či Bermudské ostrovy, no ona si ako prvú v poradí zvolila Argentínu, potom Mexiko a Brazíliu. Hoci väčšina by možno volila USA, Monika po jej návšteve až tak netúžila. Už tam raz bola a údajne ju vôbec nenadchla. Skôr ju lákala latinská Amerika.
Keď bolo v apríli 2007 isté, že novým domovom Moniky sa stane Mexiko (Argentína ponuku na výmenu študentov nedala) a mesto Veracruz na jeho východnom pobreží, Košičanku čakalo množstvo papierovačiek A tiež prvé mailové i telefonické kontakty s budúcou rodinou, v ktorej mala bývať. S prípravou na cestu jej na diaľku pomáhal "mexický brat" Bichara, ktorý v jej rodine býval predošlý školský rok a navštevoval Gymnázium na Šrobárovej ulici. Bol z mesta Torreón, ležiacom vo vnútrozemí Mexika a keď mala Monika za sebou niekoľko niekoľkých týždňov pobytu, absolvoval s ňou viacero výletov.
"Cestu z Košíc ´do sveta´ som absolvovala po trase Praha - Paríž - Mexico City - VeraCruz," spomína Monika na približne 26 hodinový presun. Samozrejme, s prestávkami na prestup, z ktorých jednu nestrávila iba posedávaním v termináli a čakaním na odlet. "V Mexico City vysvitlo, že ani jeden môj kufor z Paríža nedoletel. Musela som povypisovať množstvo papierov, takže prípoj do Veracruz som stihla len tak-tak. Na letisku v cieli cesty ma čakalo asi 40 ľudí. Moja budúca rodina, ich príbuzní, zástupca Rotary Clubu i ďalší. Bolo to milé. V rukách mali ružové ceduľky a na nich moje meno."
Ako prvú si Monika v Mexiku uvedomila vysokú vlhkosť. A to aj napriek tomu, že priletela v noci. Hoci nebola naobliekaná, veď vedela, že letí do trópov, i tak bola po chvíli mokrá. Jej organizmus si na zmenu klímy zvykal ešte niekoľko dní. "Moja prvá rodina, keďže som počas pobytu vystriedala tri, mala päť členov. Otec bol riaditeľom univerzitnej knižnice, pracoval aj pre UNESCO a väčšinu času trávil lietaním po svete. Hoci manželka bola v knižnici jeho zástupkyňa, popri práci jej ostával čas aj na rodinu. Mali dvoch synov, ktorí študovali na univerzitách a tiež som ich veľa nevidela. Piatou bola 17-ročná dcéra Iris, ktorá so mnou strávila iba týždeň. Potom odcestovala na podobný výmenný študijný pobyt do Belgicka."
Po týždni aklimatizácie a spoznávania nových pomerov, v čom Monike pomáhala práve Iris, ju čakala prvá cesta do školy. Bolo to klasické gymnázium, nazývané colegio. Keďže sú v Mexiku medzi vrstvami veľké spoločenské rozdiely, aby nedochádzalo ku "kastovaniu" študentov podľa oblečenia, všetci nosia školské uniformy. Chlapci dlhé svetlomodré nohavice, bledomodré košele, dievčatá svetlomodré blúzky i sukne a tmavomodré podkolienky. Samozrejme, každý študent mal viacero sérií, aby mohol byť každý deň v čistom oblečení.
"Bolo to hrozné," zhodnotila Monika mexickú školskú uniformu. "V tých horúčavách by som oveľa radšej prijala nejaké vzdušnejšie strihy aj materiály. Navyše, dievčatá mali zakázaný výrazný make up,veľké náušnice aj piercingy na viditeľných miestach. Dokonca ani na jazyku, ktorý museli kvôli kontrole vyplazovať. Ja nosím piercing na nose, takže som si ho musela dať dolu. " Chlapci na tom čo sa týka vizuálnej disciplíny tiež neboli najlepšie. Každé ráno ich pred vstupom do školy kontrolovali, či sú správne nakrátko ostrihaní a dôkladne oholení. Doholiť sa mohli ešte pred vyučovaním, ale kto sa musel ísť dať ostrihať, šiel domov a mal neospravedlnenú hodinu, možno dve. Chlapcom tiež každé ráno pred vyučovaním kontrolovali farbu ponožiek. Prípustné boli iba tmavomodré, čierne nosiť nesmeli.
Systém mexického štúdia je vernou kópiou amerického. Okrem toho, že študenti sedia v lavici po jednom, je charakteristický rozdelením predmetov na povinné a nepovinné. Monika mala medzi povinnými napríklad svetovú literatúru (v anglickom jazyku), ekológiu, psychológiu či filozofiu a z nepovinných si vybrala humanitný okruh. Teda komunikáciu, ekonómiu, štatistiku, sociológiu, antropológiu... "Školský rok bol rozdelený na čosi ako polročné semestre a tie tiež na dve časti. Počas nich sa neskúšalo, ale na konci každej ´štvrtiny´ sme z každého predmetu písali testy. Samozrejme, nie na známky, ale percentá, ako je to bežné aj na mnohých našich školách. Výsledné hodnotenie študenta zohľadňovalo aj jeho prípravu na hodinu, aktivitu na vyučovaní, domáce úlohy, projekty."
Maximum bolo 100 percent a aby študent mohol postúpiť do ďalšieho semestra, musel mať priemer z testov všetkých predmetov aspoň 60 percent. Ak ich nedosiahol, neprepadol, iba musel testy opakovať. Tu treba zdôrazniť, že Monika urobila Slovensku, Košiciam a hlavne svojej škole dobrú reklamu. Z 500 mladých Európanov, ktorí boli v Mexiku na výmennom študijnom pobyte, mala po prvom štvrťroku najlepšie výsledky - priemer 95 percent. Tvrdí, že mala dobré základy, študijné návyky i motiváciu. Stranu jej vraj stačilo raz prečítať a už ju vedela. Druhý štvrťrok i druhý semester už výsledkovo taký excelentný nebol. A ani nemohol. Monika od konca októbra do januára a podstate aj v ďalších mesiacoch veľa cestovala a spoznávala krajinu. No aj keď jej na učenie už toľko času nezostalo, výsledkovo stále patrila k lepšiemu priemeru.(V máji sa jej dokonca podarilo vyhrať súťaž v španielčine, organizovanú práve Rotary klubom, kde sa spomedzi 50 výmenných študentov z celého sveta umiestnila na prvom mieste. Hlavnou výhrou bola dvojtýždňová cesta po koloniálnych mestách, ktoré sa nachádzajú v strednej časti Mexika. )
Hoci sú študenti rozdelení do tried, keďže sa v rámci spoločných predmetov miešajú, mnohí sa navzájom poznajú. Napriek tomu medzi nimi nefungujú také priateľstvá, ako je to zvykom u nás. Chlapci síce držia spolu a dievčatá tiež, no väčšinou rozdelení podľa spoločenského zaradenia, teda majetku. "Zaujímavé bolo, že naše mexické spolužiačky sa s nami Európankami vôbec nebavili. Dokonca ani európski chlapci ich nezaujímali. Mexičania boli k Európankam trochu iní. Pomáhali nám a boli otvorenejší."
Ak by mala Monika zhodnotiť klady a zápory mexického stredného školstva, páčila sa jej možnosť výberu predmetov. Teda voľbu takých, ktorých orientácia bola študentovi prospešná aj pri výbere ďalšieho štúdia. "Tento systém podporoval kreativitu i formovanie vlastného názoru. Výučba bola založená na audiovizuálnej technike, aby si študent vedel učivo čo najlepšie predstaviť. Tam, kde to nebolo potrebné, nešli profesori až tak do hĺbky a viac sa sústredili na informácie, ktoré sa dali využiť v praxi."
Čo by však mohlo podľa Moniky navždy ostať "za oceánom" a nekaziť slovenské školstvo, boli stredoškolské rovnošaty a prehnané ranné kontroly. "Až príliš veľký dôraz sa kládol na povrchné hodnoty a bazírovalo sa na nepodstatných veciach. Chýbal mi aj väčší rešpekt študentov pred profesormi. Pravda, ani mnohí z nich svoju profesiu nebrali ako poslanie. Svoje si odučili a viac ich nezaujímalo. Ale ešte stále to nebola typická Amerika, ako ju poznáme z niektorých filmov..."
Za kuriozitu Monika označila pracovnú náplň prefekta, ktorý chodil po chodbách školy a cez presklenné steny kontroloval situáciu v triedach. Tento inšpektor si všímal nielen prácu pedagógov, ale aj študentov. Či náhodou nespia, či nevyrušujú alebo sú správne ustrojení. Už aj zle našitý odznak na uniforme bol vážnym priestupkom. To bolo to prehnané bazírovanie na maličkostiach, ktoré Monika považovala za zbytočné...
Ako sme už spomenuli, počas 11-mesačného pobytu vystriedala Monika tri rodiny. K tej druhej sa presťahovala vo februári 2008, k tretej v júni. V prvom prípade bol jej "otcom" majiteľ ranča, na ktorom choval dobytok a pestoval biopotraviny. Kým on sa zdržiaval väčšinou tam, zvyšok rodiny býval v meste. Teda manželka - vyštudovaná zubárka a dve dcéry. Jedna 15-ročná, druhá 19-ročná. Práve tá staršia mala v pláne od septembra študovať v Európe. Tretiu rodinu tvorila iba mama s troma synmi. Ona mala sieť obchodov s autosúčiastkami, najstarší 20-ročný syn jej pomáhal, prostredný 18-ročný študoval v USA a tretí bol spolužiakom Moniky. V tejto rodine Košičanka svoj pobyt v Mexiku ukončila. V polovici júla nasadla na lietadlo a vrátila sa do Európy.
Na tomto mieste spomienky košickej gymnazistky prerušíme. O týždeň sa dozviete, kam všade sa na potulkách Mexikom dostala, ako na ňu zapôsobilo Las Vegas i čo spôsobilo, že ju takmer zatkli.
Róbert BEJDA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
