elementárnych zásad novinárskej etiky", keďže napríklad "vynadať komukoľvek do špín je všeličo iné, len nie žurnalistika". A, čo je zvlášť poburujúce, tento človek si ešte dovolí "bohorovne kázať o vulgarizmoch" v prípade Harabina.

Komu česť, tomu česť

No toto??. Niežeby o niečo išlo, postreh je komplexne mimo misu. Avšak otázka expresívneho slovníka a mravnej kompetencie k jeho použitiu (voči komu a kedy), je veľmi dobrá. Nie je totiž vôbec jedno, komu "vynadáme". A otvoriť tento "problém" je aj vynikajúca príležitosť vyrovnať staré dlhy. Teda doplniť portrét mladého umelca, lepší ako od James Joycea... Myslíme, samozrejme, portrét premiéra Roberta Fica.

Legitímny je iste aj názor, že Robert Fico nie je špina. (Vo vedľajšej izbe sa zrútila skriňa a u suseda padol luster). Ten, kto ho zastáva, by ho však mal aj niečím podložiť. Presne tak, ako si vyžaduje názor opačný. Pretože prijať premisu, že verejné činy a správanie verejných ľudí nenesú sémantické dôsledky, by znamenalo zaprieť kultúru, v ktorej sme vyrástli a v ktorej je bežné spresňovať abstraktné predstavy akosi metaforicky. Alebo sa niekto nazdáva, že nazvať napr. päťnásobného vraha netvorom sa nepatrí? Otázka stojí tak: Ak je niekto nositeľom zvieracích či iných vlastností, čo sa dá preukázať, je nekultúrne, neetické (alebo čo) to presne pomenovať? Zvlášť tí, ktorí hovoria o "hyenách", či "prostitútkach", by nemali namietať. Že?

Krédo kariérneho boľševika

Takže Fico. Autora týchto riadkov vytočiť je zložité, až, až na jednu drobnosť. To ak niekto povie, že pred rokom 1989 pohol prstom, napr. vykonal jeden úkon, ktorý bol predpísaný štátom (napr. účasť na voľbách). Väčšia urážka neexistuje. A zrazu prichádza jeden kariérny boľševik, ktorý je dnes tým, čím je, a požíva veľkú autoritu, len preto, lebo spojil svoju budúcnosť s režimom, a temne pustí do éteru toto: "Novinári, zoberte si, čo robili do roku 1989 najväčší pravičiari študovali marxizmus-lenizmus".

Prekročme to, že komu by asi titul "najväčšieho pravičiara" pasoval v slovenských médiách najlepšie... Fico však perfídnym a vrcholne bezcharakterným, lebo lživým spôsobom, útočí na dôveryhodnosť a autoritu celého stavu. Môžete dvihnúť obočie, že odkiaľ taká citlivosť, veď ten, kto vstupuje do verejného priestoru, berie na seba ódium, že ho môže denunciovať každý chumaj, či priamo volený ľudom, alebo menovaný akademickým senátom (napr. univerzity v B. Bystrici). V poriadku. Tu však nejde o jednu profesiu ani osobu. Robert Fico, chronicky bez argumentov, šliape do cti a dôstojnosti iných programovo.

Majetok, provízie, zlodeji

Len malý monitor. "Dzurinda a Mikloš "(...) sa dnes tvária ako ortodoxní pravičiari, hoci (...) svoje pravicové presvedčenie si iba vymysleli, aby vedeli odôvodniť svoje bohatstvo". Netreba ani výklad, kam tým básnik mieri, on to vysvetľuje priamo: "Títo ľudia okamžite, ako sa dostali k veľkému majetku, zmenili aj svoje názory" (Fico). Tak. Ak je niekto pravičiar, tak len preto, lebo si chráni majetok. Rozumiete, voliči?

Kriminalizácia bez akéhokoľvek podkladu je brutálny útok na etickú podstatu protivníkov. Prichádza na slovenskú scénu vedno s Ficom a Smerom. Návrh KDH na nákup podzvukových stíhačiek (2000) zhodnotil vtedajší líder opozície ako "jednoznačnú snahu získať provízie z tohto zbytočného obchodu". Bez najmenšieho dôkazu spochybnil morálku inej strany. A, aby ste vedeli, "predaj SPP bol absolútne najväčšie zlodejstvo, aké sa kedy udialo na Slovensku". Tak. Nie arizácia, nie znárodnenie, nie "menová reforma" (1953), ale predaj SPP je najväčšie zlodejstvo. To, že kto je potom najväčší zlodej, už vyplynie z výroku samo... Obraz politického súpera, ktorý nie je ten, čo má iný názor na dane, dôchodky (a pod.), ale ten, ktorý prišiel do politiky kradnúť (na rozdiel od Smeru, ktorému ide o blaho ľudu), je čistý príspevok Fica slovenskej politickej kultúre.

Pracovná metóda

Motív nečestnosti, korupčnosti iných zasadzuje slovenský premiér až do paranoických súvislostí. V pozadí neprijatia Smeru do PES napr. boli "nadnárodné spoločnosti, monopoly, ktoré majú obrovské obavy z toho, že dôjde k dodatočnému zdaňovaniu". Takže vedzte: Rassmusen, Swoboda a spol. museli byť kúpení. Iba tak je možné, že nechceli Smer (2006), takú sociálnu stranu. Fico prišiel aj na to, prečo guvernér Šramko bránil správcovské spoločnosti: "Pri všetkej úcte k tejto funkcii, zodpovedal za rozdeľovanie licencií (...)". A, ako dodal druhým dychom (teda nie v inom čase, v inom rozhovore!): "Ja som slobodný človek v tom, že nie som podplatený ani zdravotnými poisťovňami, ani DSS-kami, ja som nevzal žiadny úplatok ani pri prideľovaní licencií". Tak. Už viete, prečo Šramko bránil DSS? Eugen Jurzyca (INEKO), čo je teda celkom umiernený človek, ocenil túto "argumentáciu" vetou, že Fico "vedie diskusie gottwaldovským spôsobom".

Je to však ešte horšie, Fico pľuje aj na hroby. Jánovi Langošovi venoval rok po smrti túto tichú spomienku: "Nech je mu zem ľahká, ja som mu neveril ani pol slova, určite sa manipulovalo so zväzkami ŠtB". Takto vzal komunista do úst česť a povesť človeka, ktorému v živote nedokázali jeden podvod, jednu lož.

No. Na ďalších desať príkladov niet miesta. Ak platilo (a platí), že lož je pracovnou metódou Vladimíra Mečiara, tak pracovnou metódou Roberta Fica je perfídny útok na mravnú integritu ľudí, s ktorými má akýsi konflikt. Môže byť teoretický spor, či človek, ktorý tak činí či z duše, či z marketingu, ale pravidelne a dlho, je špina, hovado, eventuálne hajzel. Spor však nemôže byť o to, či je povolené nazvať túto metódu a jej nositeľa takým jazykom, aby mu rozumeli napr. aj voliči Smeru, prípadne aj učitelia na katedrách žurnalistiky.

Vulgarita

Špina nie je ani vulgárne slovo, iba expresívny opis charakteru. Avšak, len pre ostrosť obrazu: V New York Times, ktoré sa pýšia najprísnejším etickým kódexom na svete, mal výraz "fuck" premiéru v roku 1997, keď sa vyskytol v prepisoch z vyšetrovacieho výboru aféry Clinton-Lewinská. Použil ho Clinton (Lewinská nemohla rozprávať), čo nie je detail, ale symbolická šípka k poznaniu, že zosurovenie a vulgarizácia verejného diškurzu je ovocie(aj, najmä) vyhrotenia politického zápasu. Druhou trendovou príčinou, prečo denníky prestávajú byť akýmsi salónom džentlmenov, je nástup internetu, ktorý prepísal nielen priestor verejnej debaty, ale i normy. Ak zadáte do vyhľadávača požiadavku "hovno", vyhodí vám tisíce záznamov, pričom seriózne denníky majú nad blogosférou (ktorá sa monitoruje kratšie) už veľkú prevahu...

Nikto nemôže chcieť od slovenských intelektuálov, aby rozumeli procesom, čo sa vo svete dejú. My však musíme trvať na tom, že slušnosť a forma sú síce vysoko, ale nemajú absolutórium. Pravdivý a verný opis skutočnosti si zaslúži prednosť. A povedzme si ešte niečo. Keď povie Harabin Lipšicovi, že "hajzel", je to nadávka. Keby povedal "hajzel" Lipšic Harabinovi, tak je to, predovšetkým, vystihnutie jeho ľudskej podstaty. Pravda. A potom sa môžeme, azda, baviť o forme. Nenechajme si vnútiť hru, že všetci sme rovnakí, minulosť a ľudské kvality požívajú lexikálnu imunitu a každý, napr. aj celoživotný komunista, má prirodzený nárok na slušné zaobchádzanie. To by najprv musel sám ísť príkladom. Ak je pravdou, že napr. "v ústach Rudolfa Zajaca slová ako idiot a kretén už zdevalvovali", čo tvrdí brilantný analytik, tak otázka znie, že či je to vina Zajaca, že toľko idiotov a kreténov pobehuje na politickej scéne?

Na čo sú noviny?

Tým nie je povedané, že komentáre majú byť vulgárne. Ani to, že pri privatizácii SPP sa nekradlo, ani to, že novinári hovoria len pravdu, ani to, že Fico je Gottwald, ani to, že Clinton podporuje Obamu, ani to, že autor volí SDKÚ, ba ani to, že všetci vysokoškolskí učitelia žurnalistiky sú hlupáci. Všetky tieto interpretácie sa totiž v slovenskej verejnej diskusii vyskytnú. Povedané bolo iba toľko, že ten, kto "gottwaldovským spôsobom" sa snaží znížiť autoritu iných útokom na ich morálnu či odbornú integritu, je bezcharakterný človek, teda špina. A noviny sú na to, aby tejto skutočnosti zjednali publicitu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári