Na strome našli obeseného muža, v obchode nafetovaného zlodeja

Ani v 21.storoční nevymizlo zlo a násilie. Svet sa akoby rozdelil na tých, ktorí zákon porušujú a tých, ktorí ho chránia. Ako v tej hre, ktorú sme kedysi hrávali - na zlodejov a policajtov. Ibaže v hre bol počet na jednej i druhej strane približne rovnaký. V živote to tak nie je a tých policajtov je akosi málo. A práve medzeru, ktorá by zabezpečila ochranu jednotlivcov i firiem vždy, keď to potrebujú, zabezpečujú súkromné strážne a bezpečnostné služby, tzv. esbéesky. O tom, ako fungujú a akú úlohu v spoločnosti plnia, sme sa porozprávali s majiteľom jednej z nich Ing. Jaroslavom Demským a vedúcim výjazdovej skupiny Romanom Lojom.

Po revolúci sa mnohí Slováci pustili do podnikania a z tohto nadšenia vzniklo množstvo rôznych firiem. Medzi nimi nechýbali ani strážne a bezpečnostné služby. Lenže mnohé ako vznikli, tak aj zanikli... "Je to pravda. Väčšina SBS-iek, ktoré vnikli približne v tom čase ako naša, aj zabudli, že podnikali. Začínali sme v 90-tych rokoch a teda SBS-ka, ktorá má 17 rokov, je skutočnou raritou," hovorí J. Demský.

Založiť SBS-ku nie je to isté, ako si otvoriť v kočikárni potraviny. Keď už niečo funguje toľké roky, ponúka sa otázka, odkiaľ prišiel ten nápad. "Boli sme piati kamaráti a všetci sme pracovali v štátnych podnikoch. Ako mnohí iní v tých časoch, aj my sme cítili, že to nie je to, čo by nás po profesnej stránke bavilo a napĺňalo po celý život. Chceli sme podnikať. Kedže sme boli karatisti a karate nie je o útoku ale o obrane, rozhodli sme sa pomáhať a chrániť. Založili sme SBS-ku."

Pri rozprávaní to vyzerá ľahko a jednoducho. Ale ako to väčšinou býva, aj tu je zrejme skutočnosť iná, lebo podnikanie v tejto oblasti je náročné a zodpovedné. "Chránime zdravie i majetky, ale ceny našich služieb nie sú zďaleka zaplatené tak, akoby mali byť. Je všeobecne známe, že po otvorení pracovného trhu Slováci odchádzajú do zahraničia, kde za rovnaké a možno aj väčšie peniaze vykonávajú menej náročnú prácu."

Mnohých možno láka tento druh práce a možno aj dobrodružstvo. No nie každý, kto je schopný teoreticky, vyhovuje aj prakticky. "Teoreticky u nás môže pracovať každý, kto mal 19 rokov. Prakticky musí prejsť školením a spraviť skúšky, aby získal preukaz odbornej spôsobilosti. Mal by mať zbrojný preukaz, ale ten sa dáva osobám nad 21 rokov. Samozrejme, je rozdiel, či pracuje ako strážca objektu, stráži v náročnejšom teréne alebo je členom zásahovej jednotky. Tu už platia iné pravidlá a vyžadujú sa iné schopnosti."

Napríklad u člena zásahovej jednotky je zbrojný preukaz podmienkou. Záujemca musí byť držiteľom vodičského preukazu najmenej tri roky. Uniformy policajtov a ochrankárov si môžu laici často pliesť. "Pletú si hlavne kompetencie. Našou úlohou je v prvom rade chrániť. My nedávame pokuty, neútočíme, nezatýkame... Chránime ľudí, aby im nebolo ublížené a chránime ich majetok či už fyzicky alebo dodávkou systémov, ktoré túto ochranu pomáhajú zabezpečiť. Každý sa môže rozhodnúť, či chce do objektu strážnika, kamerový systém, namontovať infraplot, či potrebuje jednorazovú ochranu osoby..."

Hovorí sa, že kto nezažije, ten nepochopí. Ťažko si laikovi predstaviť prácu člena výjazdovej skupiny. Možno sa mu vybaví nejaká scéna z akčného filmu, ale prax je vždy iná. "Celá naša práca je o adrenalíne. Nikdy nevieme, do čoho ideme a čo nás čaká. No ideme stále naplno. Dostaneme hlásenie či povel k výjazdu a musíme sa ponáhľať. Najhoršie je, že na cestách nemáme žiadne výnimky. Ponáhľame sa zachraňovať majetok našich klientov, neraz aj ich zdravie a životy, no nesmieme ísť rýchlejšie, ako povoľujú predpisy, ani použiť maják," poťažkal si šéf "výjazdovky" R. Loj.

V zahraničí jestvuje výnimka, u nás nie. Musia to teda riešiť, ako sa dá. "Najhoršie je, keď musíme stáť niekde v zápche. Niekedy ideme obchádzkami, ktoré už poznáme, inokedy naši chlapci riskujú, že prídu o vodičák. Ľudia si možno myslia, keď vidia auto nejakej bezpečnostnej služby hnať sa ulicami, že sa hrajú, alebo len tak frajerujú. Pravda je, že my tak konáme, len keď je niekto alebo niečo v ohrození. My si vieme vychutnať čaro pomalej jazdy a ak nemusíme, užívame si pokoj." Občas sa stáva, že idú zbytočne. "Mali sme hlásenia o narušení objektu, napojeného na náš systém a ktorý monitorujeme dvadsaťštyri hodín denne. No keď sme prišli ´na miesto činu´, vysvitlo, že sa domáci zabudli odkódovať alebo sa odkódovali zle. Stalo sa aj to, že pozabudli, že sú chránení," smeje sa Roman.

Neraz si táto práca vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti. "Nedávno sme natrafili na partiu mladých, ktorí si z benzínovej pumpy urobili samoobsluhu bez platenia. Nabrali si bagety a všetko, čo im zachutilo, potom s úsmevom odkráčali preč. Predavač nás zavolal v šoku hneď potom, čo odišli. My sme ich našli vo vedľajšej uličke a odovzdali ich policajtom. Povedali nám, že ich dobre poznajú a že sú to ´známe firmy´, ktoré sa takto zabávajú."

Žiaľ, život prináša aj tragédie. Takou bola aj chvíľa, keď hliadka natrafila v objekte istej vysokej školy na obeseného študenta."Ešte aj ten strom, na ktorom visel, mal tvar šibenice. Kto vie, či si ho podľa toho ten chlapec vybral, alebo ho ten strom k takému strašnému činu inšpiroval. Keď sme ho zbadali, jeden kolega ho rýchlo dvihol na plecia a druhý odväzoval špagát, ale už bolo neskoro." Ak je treba, robia aj detektívnu prácu. A vraj pomerne často."V jednej firme boli vysoké náklady za naftu. Nejako podozrivo rýchlo sa míňala. Niekoľko týždňov sme sledovali celý vozový park a môžem prezradiť, že to prinieslo ovocie. Dôvod sme vypátrali a bolo po zbytočných nákladoch."

Aj pri takejto práci nie je núdza o kuriózne prípady. Napríklad taký, keď chcela žena postrašiť manžela, ktorý ju týral. Napadlo jej, že sa obklopí ochrankou. "Museli sme jej vysvetliť, že v tom naša úloha nespočíva. My by sme zasiahli len v prípade, že by jej chcel v našej prítomnosti ublížiť. Nedávno naša hliadka natrafila na chlapíka, ktorý sa bez šiat prechádzal pred budovu Technickej univerzity. Samozrejme, zastavili sme ho s tým, či mu netreba pomôcť. Čudoval sa, že prečo a že vraj netreba. Potom nám volala jeho žena a vynadala nám, prečo sme mu nepomohli, keď jej chudák manžel prišiel o šaty a musel ísť nahý. Bolo nám všetkým jasné, že o tie šaty prišiel na nejakej avantúre a doma porozprával peknú rozprávočku..."

Tiež sa stalo, že utekali k objektu na Furči, ktorý bol narušený. Išlo o obchod a keď tam dorazili, vo výklade si všimli obrovskú dieru. "Vedľa stál chlapík, ktorý sa okamžite k svojmu činu priznal. Aj jeho sme ho odovzdali polícii a na otázku, prečo to urobil, keď vie, čo ho čaká, odpovedal, že chce ísť naspäť do basy, lebo tu ´vonku´ nemá kam ísť a nikto ho nechce. Bol z basy len na prepúšťaciu správu a nemal ani občiansky a už sa nevedel dočkať, kedy bude späť." Nedávno im zas naproti po Hlavnej ulici bežal chlapec. Zjavne pred niekým utekal. Všetko nasvedčovalo tomu, že mu chce niekto ublížiť. "Zadržali sme ho, že mu pomôžeme. Vysvitlo však, že ho naháňal majiteľ obchodu a ten chlapec bol zlodej. V batohu mal kopu nakradnutých hudobných nosičov."

Niektorí páchatelia si vymýšľajú spôsoby lúpeže, ako by ich odkopírovali z lacnej detektívky. "Strážime obchod, v ktorom si majiteľ nedal namontovať kamery. Do toho objektu bol nainštalovaný bankomat ovládaný z ulice. Náš operátor dostal signál, že sa s bankomatom niečo deje. Chlapci vyrazili a skontrolovali bankomat i obchod. Bol zamknutý, zvonku bola kladka. Navonok bolo všetko v poriadku. Keby mal majiteľ v interiéri kameru, videli by sme aj to, čo sa dialo vo vnútri. Zlodeji sa tam dostali tak, že odstránili zámok aj kladku, namontovali nový zámok a niekto ich zvonka znova zamkol novou kladkou. Preto to z ulice vyzeralo v poriadku. Zlodeji sa zatiaľ vo vnútri snažili dostať do bankomatu. Hoci bol víkend, obchod zatvorený a mali na to dosť času, neuspeli. Úplne ho však zničili. Keďže nepochodili, pri odchode si aspoň nakradli veci z obchodu..."

Tie kamery by boli majiteľovi obchodu iste pomohli. Ľudia v objekte, v ktorom sú kamery nainštalované, ani netušia, kto ich kde sleduje. "Pri najmenšom podozrivom pohybe sme tam. A nemusia to byť len kamery. Dnes existuje množstvo spôsobov, ako sa chrániť. Infraploty, čidlá, ochrana na sklá a výklady proti rozbitiu. Máme jeden výklad, kam chodievame ako na klavír. Aj osemkrát do roka ho niekto rozbije..."

Pomocou čidiel možno zistiť, či je objekt naozaj prázdny. Nie vždy tomu tak je, aj keď z ulice to tak vyzerá. "Zasahovali sme v potravinách, kde bol rozbitý výklad. Zvonku sa zdalo, že v objekte nikto nie je a v takom prípade nesmieme vojsť dnu, ak tam nie je prítomný majiteľ alebo polícia. Lenže nášmu operačnému hlásilo, že sa v objekte niekto nachádza. Boli tam namontované spomínané čidlá a tie sa nemýlia. Vošli sme dnu a prehľadávali doslova centimeter po centimetri. Páchateľa sme našli vo vnútri v sklade zakliesneného za vzduchotechnikou a totálne nafetovaného. Bol problém sa k nemu dostať, lebo nespolupracoval a ešte nám nadával a vyhrážal sa, že nás všetkých pozabíja..."

Niekedy po akcii sa s kolegami aj pozabávajú. Napríklad vtedy, keď natrafia na nejakého "nelogického zlodeja". "Takým bol muž, ktorý chcel cez malé okienko vyvliecť veľký trezor. Lenže sú aj nelogickí klienti. To sú tí, ktorí nechajú cez noc v kase peniaze alebo v nezabezpečenom výklade drahý tovar, ktorý sa zlodejom priamo ponúka. Pritom by stačila fólia na sklo..."

Práca v zásahovej jednotke je maximálne tímová. Je nevyhnutné kolegom veriť ako samému sebe. "To je pravda, lebo nikdy nevieme, do čoho ideme. A pravdou je aj to, že kto robí túto prácu iba pre peniaze, nevydrží. Takí sa hneď vyselektujú. V každom z nás musí byť v prvom rade snaha chrániť tých, ktorí to potrebujú," dodal na záver R. Loj.

Jarmila REPOVSKÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári