Košičanka Janka Lešková, študentka univerzity v Olomouci, strávila jeden školský rok na univerzite v Portugalsku

Muži na dievčatá pískajú a pokrikujú modrooké blondýnky si navyše aj fotia

Študenti slovenských vysokých škôl môžu počas štúdia využívať množstvo výhod. Asi najlákavejšou je program Erazmus, vďaka ktorému sa zapájajú do výmenných pobytov. Tak sa dostanú do rôznych krajín a škôl. Jednou z vysokoškoláčok, ktorá sa vyskúšala tvrdosť školských lavíc v zahraničí, je 20-ročná Košičanka Janka Lešková. Do Portugalska vycestovala nie kvôli plážam a moru, ale stráviť jeden rok štúdiom na jednej z najstarších univerzít v Európe - Universidade de Coimbra.

Janka navštevuje 3. ročník Univerzity Palackého v Olomouci. Vedomosti a skúsenosti z Českej republiky jej nestačili, preto sa rozhodla pozrieť sa ďalej. Prečo práve Portugalsko? "Študujem portugalskú a anglickú filológiu. Chcela som sa lepšie naučiť jazyk a spoznať na vlastné oči kultúru, ktorú študujem." Univerzita sídli v meste Coimbra, iba dve hodiny cesty od hlavného mesta Lisabon. Zvyknú ho nazývať aj kolískou vzdelania a tiež mu "prischla" prezývka najromantickejšie portugalské mesto. Hlavne kvôli tomu, že je opradené množstvom legiend a príbehov.

Každé ráno 200 schodov

V každom univerzitnom meste by mali byť aj internáty pre študentov. "Internáty však boli ďalej od mesta, tak som bývala v jednom maličkom penzióniku, v centre s ďalšími 10 - timi študentmi. Ja som mala vlastnú izbu a spoločnú kuchyňu." Komfort, o akom môžu naši študenti iba snívať. A nielen to. "Väčšina domácich študentov má vlastný notebook, auto a aj byt. A autá tam nie sú hocijaké. Každé tretie je Mini Cooper."

Coimbra by sa dala charakterizovať aj ako mesto kopcov a schodov. "Všade, kam som šla samé kopce a schody. Len do školy som to každé ráno mala 200 schodov, takže o fitko bolo postarané." Ako vo všetkých prímorských oblastiach, aj tu sa život začína až po desiatej večer. Popoludní siesta a do skorých ranných hodín zábava. Prekvapením však je, že v Coimbre by ste márne hľadali poriadnu krčmu. "Bola som prekvapená, že tam neexistuje niečo také ako krčma. Pivo mali len dvojdecové, bary mali väčšinou 2 x 2 metre a aj v tých človek musel stáť." Všetci navštevovali tzv. pastelarie. Sú to cukrárne, kde obyvatelia chodia na kávu, portské víno, či úžasné sladkosti.

Kto potrebuje niečo vybaviť, musí sa obrniť riadnou trpezlivosťou. Ako tvrdí Janka z vlastných skúseností, tento národ sa nikam neponáhľa a na všetko má čas. Niekedy si pripadala, akoby sa u nás vrátila o 15 rokov dozadu. Portugalci však dostali do vienka bohatú nádielku temperamentu. Ak sa u nich v obchode predbehnete, čakajte cirkus. Všetko obrátia hore nohami. "Ľudia sú tam viac brutálnejši, vedia si viac vychutnávať život." Na otázku, akí sú portugalskí muži, sa Janka usmeje. "Portugalský muž - nízky, tmavý, chlpatý, s krásnymi bielymi zubami. Títo muži sú strašne príťažliví, ale ako sa hovorí o ich temperamente - ako rýchlo zahoria, tak rýchlo aj zhasnú. Je úplne normálne, že všetci na dievčatá pískajú, pokrikujú a ak náhodou je dievča modrooká blondýnka, tak tú si aj fotia. Na takú farbu očí totiž nie sú zvyknutí."

Profesor vchádza prvý

Vyučovanie na vysokej škole je podstatne ľahšie ako u nás. Často sa tu učia to, čo musí mať Slovák zvládnuté už na strednej škole. Profesori majú k študentom iný prístup. "Všetko vysvetlia, poradia, doslova zaobchádzaju so študentmi ako na základnej škole. Nesnažia sa ich zhadzovať a robiť im napriek len preto, že sa zle vyspali. Z profesorov tam priam srší to, ako ich to bavi."

Janku pobavila hlavne reakcia pracovníčky školy, keď so spolužiačkami ešte na začiatku semestra hľadali knižnicu. Vysmiala ich, či sú normálne, nech si radšej kúpia plavky a idú na pláž k oceánu, kým je ešte horúco. Naši žiaci by tiež určite uvítali miestny začiatok vyučovania. V Coimbre totiž zásadne prvý krát zvoní až po deviatej. "Majú aj iné zvyky pred vyučovaním. Kým sa začne hodina, študentmi čakajú na profesora pred triedou. Nie ako u nás, kde sú vo vnútri. Je to určitý prejav úcty. Keď profesor príde, vchádza do dvier prvý a za ním všetci ostatní."

Navyše majú vysokoškoláci od 13.00 do 14.00 voľno na obed. V tom čase sa väčšinou schádzajú zahraniční študenti. Ako hovorí Janka, skoro vždy boli spolu, lebo o nejakých kamarátstvach s portugalskými spolužiakmi sa veľmi nedalo hovoriť. Každý rok im totiž príde 700 nových študentov z iných krajín. Preto sa dosť držia bokom. Hlavne dievčatá.

"Zarazilo ma hlavne oblečenie študentov. Vyzerali akoby ich pustili z filmu Harry Potter. Chlapci nosili čierne nohavice, čierne sako, bielu košeľu s čiernou kravatou, čierne topánky a dlhý čierny plášť. Dievčatá mali čierne sukne, čierne topánky, bielu košeľu, čiernu vestu, čiernu kravatu a ten istý plášť ako chlapci. Tento odev je na tejto univerzite zaužívaný už storočia." Našťastie, zahraničných študentov sa toto pravidlo nosenia školskej rovnošaty netýkalo. Mohli chodiť oblečení, ako chceli. Rovnošaty museli študenti nosiť počas každého ročného obdobia. Či bolo leto, či zima, chlapci i dievčatá nosili aj sako, aj plášť. "Nám to pripadalo zvláštne. Nie sme na to zvyknutí, no oni to brali ako úplnú samozrejmosť. Samozrejme, v rámci školského poriadku na tejto škole je ešte množstvo bodov, ktoré by mali študenti dodžiavať. Napríklad dievčatá by nemali nosiť do školy žiadne šperky, náušnice prstene, či iné ozdoby." Ale ako tvrdí Janka, žiadne tradície asi nezabránia ženám, aby sa parádili.

Samé zvyky

Slovenskí študenti, ktorí končia vysokú školu, majú určité zvyky. Napríklad písanie svojich mien s titulom na chodník pred školou, aby tam ostali ako spomienka na to, že ju navštevovali. V Portugalsku to však študenti poriadne roztočia. Začína to v máji a týždeň je v škole voľno. Oslavy v meste trvajú celý deň. Končiaci študenti piatych ročníkov sú rozdelení do fakúlt a každá má svoju farbu. V tejto si na oslavu všetci donesú klobúk a paličku.

"Študenti si tiež vyrábajú vlastné vozidlá. Z rôznych materiálov, napríklad z dreva. Na tomto voze sa potom vyvážajú celý deň a všetkým divákom a účastníkom rozdávajú z toho voza zadarmo nápoje, jedlo." Po takejto oslave to musí v meste vyzerať všelijako. Údajne sa tam vypije za ten týždeň neuveriteľné množstvo alkoholu. "Už len zúčastniť sa toho, bol veľký zážitok. Piataci boli ochotní nám nielen pózovať s klobúkom a paličkou, ale tieto svoje rekvizity nám aj požičali."

Táto slávnosť nie je pekná iba navonok, nesie veľmi zaujímavý názov Queima das Fitas, čo v našom jazyku znamená Pálenie stužiek. Na konci týždňa, keď sa vypije koľko sa vládze a oslavy sa končia, všetci piataci spália svoje stužky vo veľkej mise. Táto slávnosť by sa dala opísať ako úžasne zábavná. No nie všetky sú také zábavné a hlavne nie pre všetkých. V októbri u nich nastáva ďalšia slávnosť Festa de Latadas (slávnosť plechoviek). Je to určitá odbdoba našej imatrikulácie. "

Všetci sa na to tešia už mesiac vopred. Prváci sú navlečení do obrovských dupačiek a v ústach musia mať cumlíky. Každý prvák má svojho tútora z vyššieho ročníka. Takýto sprievod sa tiahne celým mestom až k rieke Mondego, kde sa títo prváci oficiálne krstia. Aby toho nemali málo, počas srievodu musí každý prvák svojho tútora na slovo poslúchať. Ak sa teda tútor rozhodne, aby prvák spieval, tomu chudákovi nič neostáva. A názov je odvodený z jednoduchého dôvodu. Každý prvák má o nohu priviazaný zväzok plechoviek." Nuž, Slovenský prvák si pri čítaní tohoto článku ešte rád zaspomína na svoju slávnostnú imatrikuláciu.

Slovinsko? Československo?

Reakcie na našu krajinu bývajú v Portugalsku rôzne. Jednou z vecí, ktorá Janku prekvapila, bolo to, že si Slovensko študenti ešte stále mýlia so Slovinskom alebo majú pocit, že stále patrí k Československu. Vrcholom je, keď si spomenú na film Hostel a majú pocit, že zrazu vedia, kde je Slovensko a ako to tu chodí. "Asi najlepší bol jeden Portugalec, keď sa opýtal, či je pravda, že všetci tu nosíme zbrane, lebo mu to vraj povedal kamarát."

Keďže je Portugalsko prímorskou krajinou, dá sa teda očakávať, že medzi najčastejšie jedlá budú patriť morské plody. Lebo na suchozemskom Slovensku nie je veľkým zvykom jesť krevety, či chobotnice. Okrem toho sú Portugalci veľkými milovníkmi fazule. "Kyslú kapustu, kyslé mlieko, knedľu, či tatársku omáčku tam nie je možné kúpiť. Ani to nepoznajú." Ako tvrdí Janka, nebola jedinou Slovenkou, ktorá mala z týchto jedál žalúdočné problémy, ktoré boli našťastie jedinými vážnejšími počas tohto pobytu.

Je ešte množstvo vecí, ktoré sú pre Portugalcov úplne bežné a Slováka zasa prekvapia. "Všetci veľa cestujú. Aj ja som s kamarátmi počas Veľkej Noci precestovala celý sever Španielska. Prekvapilo ma toho veľa aj v rámci školy. Veľmi často sme mali na univerzite sviatok - Deň srdca, Deň Portugalska, a tiež veľa iných cirkevných sviatkov. Čiže v škole samé voľno. Tiež v októbri aj v máji týždňové školské festivaly. Takže zase voľno..."

Keďže Janka veľmi dobre ovláda portugalský jazyk, nemala problém dohovoriť sa, či rozumieť svojim spolužiakom alebo profesorom. Ako sama hovorí, zo začiatku bol terčom posmechu len jej prízvuk. "Portugalsko je krásna krajina, ktorá určite stojí za návštevu. Je tam drahšie, ale zasa nie je to nejaký hrozný rozdiel oproti Slovensku. Niečo je dokonca aj lacnejšie. Je tam úžasný študentský život, človek môže veľa cestovať, zabávať sa, veľa sa toho naučí. Keď sa podarí, rada by som tam doštudovala." Dodáva na záver.

Michaela HAJDUKOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári