sa snažil hľadať pomoc všade, kde sa dalo. Napriek mnohým úskaliam sa mu podarilo odraziť a dnes žije spokojný život, ktorý si spríjemňuje aktívnou výtvarnou tvorbou. Cesta dolu ho však poznačila a o životných krízach, ľuďoch a veciach, ktoré k nim prispeli hovorí niekedy až veľmi otvorene. Slová Viktora Šefčíka možno niekedy pôsobia kruto, no jeho obrazy sú plné jemnej krásy a nehy.

Na internete ma zaujalo, že sa o vás píše pomerne málo. Ani propagačný bulletin nemáte. Čím to je? Ste taký skromný?

- Čím to je? Hlavne tým, že sa venujem maľovaniu a nemám čas vybavovať takéto veci. Nemám ani dobrého manažéra, ale na tom sa pracuje.

Ako potom teda predávate svoje diela?

- Ťažko. (Smiech.) Ale ľudia ma poznajú. Každý rok spravím nejakú výstavu, niekoho to zaujme... Ale je to chabé. U nás nefunguje trh s umením a galérií je málo na to, koľko majú Košice obyvateľov. Všetci dobrí idú preč. Aj ja som išiel v 90-tych rokoch do New Yorku s pocitom, že čo už sa len dá tu v tomto zapadákove.

Ale vrátil ste sa a žijete tu.

- Vrátil som sa kvôli tomu, že je tu kľud na tvorbu a som preto spokojný.

Čiže nie ste sklamaný?

- Nie. Vrátil som sa vedome. Mám tu pokoj a tam som musel stále niekam chodiť, niekde sa ukazovať, a to ma veľmi skoro prestalo baviť.

Ste teda typický umelec, ktorý potrebuje pokoj pre tvorbu a stav, kedy nie je rušený vonkajšími vplyvmi...

- Potrebujem pokoj a peniaze. Ono keď viete, čo chcete robiť, môžete to robiť aj v Afganistane. Ľudia si vás stále nájdu, keď robíte dobré veci.

Vaša tvorba prechádzala viacerými štádiami. Čím všetkým ste si prešli?

- Na škole to bol socialistický realizmus, po prevrate zase nastal boom inštalácií a abstraktného umenia. Napríklad sme zabalili sochu Gottwalda, alebo sa robili pochody s nákladnými autami. Ale mňa takéto veci nebavia, neuspokojujú. Každý totiž môže robiť inštaláciu. Výtvarník akurát vytvára krajšie a výraznejšie. Skoro som si aj uvedomil, že každý tu niekoho len kopíruje. Presne viete, kto je koho strýko a kto prastrýko. Povedal som si, že budem robiť len to, čo ma baví a nebudem sa nijako pretvarovať. Výstav som ale nemal veľa, keďže som chlastal a drogoval, nič poriadne som nerobil. Teraz mám napríklad zdravotný problém s nohou, nemôžem chodiť, a tak maľujem kvety. Nemám však nejaký zvláštny vzťah k prírode. Je to skôr spomienka na socik. Bol strašne šedý, no u nás doma boli stále živé kvety a ich farba ma priťahovala. Aj pominuteľnosť. Keď ich necháte týždeň vo váze, tak zhnijú. Rovnako ako sa stratí krása ženy.

V tejto súvislosti ma zaujíma, či sa pozeráte na ženy ako estét tak trochu kritickejšie?

- Jasné, samozrejme.

A čo si tak všímate?

- To i ono. Čo treba. (Smiech.) Každá žena však v sebe má niečo iné krásne a vec maliara je škaredé zakryť a pekné vyzdvihnúť.

Ste teda umelec, ktorý chce ukazovať len krásne veci?

- Vrátil som sa ku klasickému umeniu, k závesnému obrazu. Škaredý by som si na stenu nikdy nedal. Na svete je dosť škaredých vecí. Vonku na uliciach, alebo aj v človeku. Obraz má preto rozdávať optimizmus.

Živíte sa výtvarným umením, čo nie je ľahké. Dá sa to?

- Žijem.

A to je zrejme pre vás veľký úspech, keďže ste mali mimoriadne pohnutý osud.

- Ešte stále mám. Okrem zdravotných problémov s nohou som sa rozviedol a dcéru prisúdili mne, takže sa starám o deväťročné dievčatko. Môj život je odrazu úplne o inom a pre takmer päťdesiatročného chlapa je to záťaž.

Čo je na tom pre vás najťažšie?

- Ono hlavne neviete, do čoho idete. Odrazu musíte riešiť, že také ponožky si nevezmem, lebo nepasujú ku nohaviciam... Už je to ale dobré, ťaháme to druhý rok a je to v pohode.

Je niečo, čo by ste možno na svojom živote v minulosti zmenili?

- To sa už nedá.

Už ste sa vyrovnali so všetkými pádmi a vrcholmi?

- To sa musíte.

Myslíte, že vám ku krízam dopomohlo aj to, že ste bol ako umelec citlivejší a pozeral ste na svet inak?

- Hlavne si každý človek hľadá, obrazne povedané, stratený raj. Chce sa mať dobre a je pravda, že umelec je trošku citlivejší a skôr sa ho veci dotknú. Buď to zmení, alebo skončí. Ja som robil všetko na sto percent, proste na doraz, takže keby som s tým neprestal, už by som dnes nežil. Na tej rovine sa už nedalo udržať.

Ale zvládol ste to a obrátil ste sa na vieru.

- Ono ja som napríklad študoval aj reštaurovanie. A keďže som sa pohyboval v tom prostredí, pracoval tam a videl všetku tú zvrátenosť, neznášal som farárov. Keď som niečo počul o Kristovi, bolo mi zle. Ale každý sa môže mýliť. Hlavne som vždy chcel byť nezávislý, slobodný a keďže je teraz evanjelická aj katolícka cirkev závislá na štáte, začal som hľadať slobodné cirkvi, ktoré sa financujú sami. Aj som jednu v Košiciach našiel, som v nej dvanásť rokov a som spokojný. Nikto mi nehovorí, čo mám robiť a ako mám robiť, božie slovo je pre mňa jediná autorita. Som rád, že nie som závislý na ľuďoch, hoci mi mnohí vyčítajú, že medzi nich nechodím a som namyslený. Ale oni mi nikdy nepomohli.

Čo vás vlastne primälo k tomu hľadať nejakú cirkev?

- Ja som nehľadal cirkev. Ja som hľadal pomoc. Bol som narkoman a alkoholik, každý týždeň som mal inú frajerku. Už ma absolútne nič nebavilo, bol som všetkého plný. V New Yorku som bol pol roka a nepáčilo sa mi. Hľadal som zmysel života, no pokoj v duši som nenašiel ani v Amerike, ani nikde inde.

Kde všade ste hľadal pomoc? Človek často ani dnes nevie, kde sa má obrátiť a skúša to všade možne...

- Ono ja hovorím, že ten kto hľadá, nájde. Najprv som začal u kamarátov, známych a u doktorov, potom u farárov. Myslel som si, že mi pomôžu, ale keď som s nimi chlastal a potom sme išli za kočkami, tak som pochopil svoj omyl. Potom som ale nejako intuitívne vycítil, že niečo vyššie musí existovať. Nejaká vyššia sila, či už to niekto volá Boh, alebo je to len nejaká energia. Tak som stále hľadal a našiel. Zrazu prišiel do duše kľud, niečo mi pomohlo riešiť moje problémy. Teraz riešim svoje veci tak, ako to hovorí biblia a zatiaľ sa mi to darí. A furt mám problémy. Človek je totiž tvrdohlavý, vždy si myslí, že je najmúdrejší a nechce nikoho počúvať.

Musíte ale byť silná osobnosť, keď ste sa dokázali odraziť od dna.

- Ja som hlavne chcel. Lebo bola kopa takých, ktorí zomreli. Ja som napríklad v decembri ležal na chirurgii a už mi chceli amputovať nohu. Že či s tým súhlasím. Povedal som, že nie, že ju potrebujem ešte aspoň ďalších tridsať rokov. Pustili ma deň pred sviatkami a bol som jediný, ktorý odišiel po svojich. Ľudia už nemajú vieru a doktor je pre nich autoritou, pričom ten to často berie ako na bežiacom páse. Nechcem ale samozrejme znevažovať prácu doktorov.

Neuvažovali ste, že keď v sebe máte takú silu, že by ste niekomu mohli ďalej pomáhať?

- No ja sa snažím. Najdôležitejšia je vždy zmena myslenia človeka. Snažím sa pracovať v cirkvi, aj keď nás chceli zakázať, lebo sme protipól oficiálnej. Ale to som už zažil aj v socializme, keď som patril k umeleckému undergroundu, že sme boli sledovaní eštebákmi. Každý systém niečo má, už sa ale nebojím ničoho. Každý, keď je pri moci, chce druhých udupať.

Nakoľko sa vaše problémy odrážajú vo vašich obrazoch?

- Myslím, že nijako. Snažím sa robiť vtedy, keď som v pohode a mám veci v poriadku. Keď je ťažko, nemaľujem.

Čo sa týka košických výtvarníkov, aké máte s nimi vzťahy?

- Niekedy som bol vodcom bohémov v Košiciach, no odkedy som sekol a zmenil svoj život, prestal som medzi nich chodiť. Pár ľudí za mnou síce prišlo, či som sa nezbláznil, ale inak nič. Keď niekam prídem a je tam nadymené, mne to už vadí. Stále sa riešia rovnaké problémy, a to ma už nezaujíma. Už žijem v inej dimenzii. Načo sa mám zaťažovať, keď už mám vlastné riešenia, ktoré oni odmietajú.

Väčšinou majú výtvarníci u seba veľa obrázkov od kolegov, u vás žiadne nevidieť.

- Mám od zatiaľ neznámej mladej maliarky Ester (od mojej dcérky) zopár koní a portrétov.

Prečo nemáte aj diela významných autorov?

- Mne sa nepáčia. Každý dobrý výtvarník či chce, či nechce, by svoje pocity mal prenášať do obrazov. Mám sa vari pozerať na obraz, ktorý vyzerá ako grcanina a dať si ho na stenu, lebo to namaľoval slávny svetoznámy autor? Tak to teda nie. V tomto som už slobodný, už otvorene poviem, že sa mi to nepáči. Vravia o mne, že som namyslený, no nech. Takéto reči ma už netrápia.

* * *

Profil:

n Narodil sa 17.8. 1960 v Košiciach

n Vyštudoval odbor grafika na Strednej umelecko-priemyselnej škole v rokoch 1975 1979

n V novembri 1989 bol spoluzakladateľom Občianskeho fóra Verejnosť proti násiliu v Košiciach

n V rokoch 1983 - 1989 bol študentom na VŠVU v Bratislave

n Následne pol roka strávil na Kréte, po roku 1992 pár mesiacov v New Yorku

n Pozornosť vzbudil jeho projekt maľovania portrétov známym osobnostiam kultúrno-spoločenského života

n V súčasnej dobe sa sústredí na trojicu projektov v súvislosti s víťazstvom Košíc ako Európskeho hlavného mesta kultúry 2013

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári