Otcovia mesta bojovali za plynové osvetlenie Košíc trinásť rokov. Posledná petrolejka zhasla v septembri 1888

Mešťanosta Török nehodu koča neprežil

Technické novinky sa v Košiciach 19. storočia uplatňovali zdĺhavo, aj keď by boli prínosom pre mesto a jeho obyvateľov, ktorým by zlepšili kvalitu života, urýchlili uplatnenie nových postupov v remeselnej výrobe a celkovo pozdvihli úroveň mesta. Kým sa zaviedol v Košiciach vodovod a kanalizácia, trvalo to vyše desať rokov a ináč to nebolo ani s plynom a elektrinou. Košice ako centrum východného Slovenska by už potrebovali v polovici 19. storočia plynové verejné osvetlenie. V celom Uhorsku ho mali štyri najväčšie mestá, na našom území iba Bratislava. Rad bol na Košiciach. Po prvýkrát nastolil mešťanosta potrebu zriadenia plynárne v meste v roku 1855 na rokovaní mestskej rady. Nebol úspešný.

Zdroje osvetlenia pred plynovým

Záujem medzi poslancami bol malý, nehovoriac o občanoch. Verejné osvetlenie lampami s knôtom a ochranným sklom im vyhovovalo. Od 16. storočia ho zabezpečoval mestský magistrát a financovalo sa zvyčajne zo spoločnej mestskej pokladnice. Tak to fungovalo v Košiciach, kde bola aj funkcia zapaľovača mestského osvetlenia. V ostatných väčších mestách sa rozšírilo v 18. storočí a v menších aj neskôr. Ešte pretrvávalo svietenie kahancami a sviečkami v prenosných zasklených lampášoch. Na rozdiel od stredovekých už nemali drevenú, ale kovovú konštrukciu. Kto na to mal, v dome svietil olejovými lampami, najmä bohatší mešťania a šľachta, aj voskovými sviečkami.

Sviečkárstvo malo v dobe používania sviečok konjunktúru. Spočiatku vyrábali sviečky mäsiari, ktorí pracovali s lojom. Takáto výroba sa niekde udržala až do 19. storočia. V 16. storočí sa sviečkárstvo vyvinulo ako samostatné remeslo a vznikali sviečkárske dielne. Najviac - až sedem - ich bolo v Košiciach a v Bratislave (v roku 1828). Po zavedení petrolejového osvetlenia a elektriny už vznikli malé podniky a klasickú výrobu sviečok udržiavali medovnikári, pretože pracovali s medom a voskom. V Košiciach vyrábala sviečky spolu s mydlom jedna továreň bratov Pocsatkovcov a V. Friedmanna. V roku 1910 to bola popredná továreň na Slovensku a vyrobila za rok 135 tisíc metrických centrov tovaru v hodnote vyše 800 tisíc korún. Zo sviečok to boli lojové, parafínové, stearínové. Okrem domáceho trhu zásobovali nimi aj obchody v Nemecku a Rakúsku. Tam, aj v iných západoeurópskych krajinách už nesvietili svietiplynom, ale mali elektrické verejné osvetlenie, pritom sviečok nebolo nikdy dosť.

Spomenuli sme, že prvé rokovanie o možnosti zriadenia plynárne v Košiciach bolo na mestskej rade v roku 1855. Vtedy bol mešťanostom Ján Kloczko, právnik a skúsený verejný činiteľ, aj v hospodárskej sfére, za čo získal titul cisárskeho a kráľovského radcu. Predtým, než predložil rade svoj návrh, rokoval s rakúskou účastinárskou spoločnosťou, ktorá bola ochotná zriadiť v Košiciach plynáreň. Rada návrh zamietla, rovnako aj ďalšie Kloczkove návrhy a argumentácie až do konca jeho funkčného obdobia, do roku 1860. V tom pokračoval aj jeho nástupca Alexander Török. Bol však mešťanostom iba dva roky (1861 - 1863). Zomrel po dopravnej nehode, keď sa vracal z inšpekcie na Bankove na úradnom dopravnom prostriedku. Ním bol v tej dobe koč a nehody, spôsobené ním alebo vozom s konským pohonom boli aj v meste dosť časté a končili sa v nemocnici. Aj Török neuspel pre malý záujem mestských radných i občanov.

Podpísali zmluvu

Konečne sa začiatkom roku 1865 dostala táto záležitosť na rokovanie rady pod predsedníctvom mešťanostu Františka Rimanóczyho, ktorý bol Törökovým nástupcom od roku 1863. Ako poslanec parlamentu, ktorého zvolili voliči v košickom volebnom obvode, presviedčal ich aj iných občanov o potrebnosti plynárne. Rokoval o nej s tou istou firmou, ako po prvýkrát mešťanosta Kloczko pred ôsmimi rokmi a s podnikateľom Riedingom z Augsburgu pripravil návrh na zmluvu. Rada mesta zmluvu po viacerých úpravách schválila 3. februára 1865. Zase sa potvrdilo, že v Košiciach sa takéto projekty realizovali zdĺhavo. Trvalo ďalšie tri roky, kým bol návrh zmluvy schválený. Teraz boli na príčine okrem zmien určovania miesta námietky kráľovskej miestodržiteľskej rady voči viacerým ustanoveniam. Nakoniec zmluvu schválila a po nej aj mestské zastupiteľstvo 27. augusta 1868. O deň neskôr ju podpísal aj R. A. Riedinger. Tento dátum figuruje ako oficiálny dátum založenia plynárne v Košiciach - pred 140 rokmi.

Drevo nahradili uhlím

Zmluva bola uzavretá na tridsať rokov, pričom mesto malo po šestnástich rokoch právo plynáreň kúpiť. Podnikateľ mal však právo predať ju aj inej fyzickej alebo právnickej osobe. Zmluva, ktorá bola uzavretá na dodávku plynu, montáž jeho vedenia a iných zariadení, určovala komponenty, z ktorých sa mal plyn vyrábať, všetky potrebné súčasti vedenia, zariadenia, druh lámp, až po ceny plynu.

Za jeden rok bola plynáreň postavená, aj dokončená montáž verejného osvetlenia, čo bolo 31. decembra 1869, takže od 1. januára mohlo svietiť 220 lámp. Vtedy odovzdali do užívania pouličné osvetlenie. Ako to už býva s každou novinkou - a táto bola naozaj novinkou v pravom slova zmysle - odberateľov bolo spočiatku skromne a nielen spomedzi súkromných malých výrobcov, ale aj priemyselných podnikov. Medzi prvými väčšími odberateľmi bola tabaková továreň. Budova radnice sa rozhodla pre jej osvetlenie plynovými lampami až po deviatich mesiacoch od začiatku prevádzky plynárne. Plynáreň mala v roku 1870 dve nádrže po štyristo kubických metrov a ďalšie zariadenie s výkonnosťou dvestotisíc kubíkov ročne. Ešte v tom roku založil R. A. Riedinger Košickú spoločnosť plynového osvetľovania, úč. spol. s piatimi účastinármi a s ním na čele tejto spoločnosti sa stal Košičan J. Müller.

Ako sme uviedli, zmluva podrobne určovala všetko, čo súviselo aj s prevádzkou plynárne. Podľa nej mesto malo pre výrobu plynu dodávať drevo. Keby sa výrobca spoliehal na dodávky od mesta, plyn by asi nevyrobil. Boli nepravidelné, takže museli prejsť na inú surovinu, na kamenné uhlie z Karvinej a iných českých baní. Preprava uhlia zdražila výrobu plynu, čo s cenou za uhlie do budúcnosti podstatne zvýšilo náklady na celú prevádzku. Keď sa malo zaviesť plynové osvetlenie železničnej stanice, Riedinger sa zľakol, že náklady enormne stúpnu a preto ako hlavný akcionár odkúpil všetky účastiny a podnik zmenil názov na Augsburské plynárenské spoločenstvo. Ako sa ukázalo, rozhodol sa správne, ale najmä pre výber riaditeľa spoločnosti, Ing. Clasa, odborníka a dobrého manažéra. Pod jeho vedením sa rozšírilo osvetlenie ulíc, kde sa dovtedy používalo petrolejové, zvýšil sa počet odberateľov aj počet lámp v meste na 350, znížila cena, čo sa vyplatilo. Dokladom toho bolo také zvýšenie odberu, že podnik musel postaviť ďalšiu nádrž.

Košice boli druhým mestom na Slovensku, kde sa svietilo plynom necelých dvadsať rokov, keď sa už inde v zahraničí začal plyn nahrádzať elektrinou. Mestské zastupiteľstvo na svojom zasadnutí 27. apríla 1888 odsúhlasilo zrušenie verejného osvetľovania petrolejovými lampami v Košiciach s platnosťou od 15. septembra 1888. Odvtedy uplynulo 120 rokov a odvtedy sa mesto začalo starať aj o kontrolu intenzity plynového osvetlenia, zdravotnej nezávadnosti plynu a po piatich rokoch sa v Košiciach začal používať plyn v priemysle.

SOŇA MAKAROVÁ

Autor: Uvedú variáciu na Macbetha

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári