Čínsky kuchár pochopil, že nemá soliť,

až keď mu solničku vysypal do výlevky a spláchol

Sumár jeho účastí na vrcholných európskych a svetových podujatich pod hlavičkou IFBB (Medzinárodnej federácie bodybuildingu) sa už nezmestí na stránku formátu A4. Začína sa rokom 1991, keď viedol federálnu juniorskú reprezentáciu na kulturistických majstrovstvách sveta v Lisabone. A ani zďaleka sa ešte nekončí...

Od roku 1995 nechýbal MVDr.PhD Milan Čížek na žiadnom európskom či svetovom šampionáte dospelých, ba ani na Svetových hrách, akejsi olympiáde neolympijských športov. Od roku 2005 koučuje i našu ženskú reprezentáciu na medzinárodných súťažiach vo fitness, a pred dvoma rokmi získal honor šéftrénera slovenskej reprezentácie pre všetky odvetvia bodybuildingu. Štyridsaťdeväťročný Košičan vychoval niekoľkých, aj viacnásobných majstrov sveta. Len zriedkavo sa jeho zverenci vracajú domov zo šampionátov bez cenných kovov. Alexander Sási, Hana Štepánková, Jaroslav Horváth, Igor Kočiš, Štefan Havlík, Andrej Mozolani, Peter Bella, Natália Revajová-Lenártová, Katarína Verbovská. To je výpočet majstrov sveta v kulturistike a fitness, ktorí prešli jeho rukami v oddieloch Pro Body a Veterinary Bodybuilding Club Košice.

Ale začnime niekde inde, a o čosi skôr, keď Milan Čížek ešte ani len netušil, akým smerom sa bude uberať jeho športová kariéra. V žiackom veku túžil byť hokejistom, ako mnohí z jeho rovesníkov. Ale dlho na ľade nezostal. Získala si ho cestná cyklistika, a v kedysi úspešnom oddieli VSŽ zažil ešte aj éru takých osobností, ako bol napríklad Ľudovít Pavela. "Cyklistika je však šport, ktorý si vyžaduje spoločné tréningy, a keď som začal chodiť na vysokú školu, kvôli vyučovaniu som sa ich často nemohol zúčastniť. Vyskúšal som si aj iné športy, či by som ich nemohol robiť, až ma napokon upútala kulturistika. Nebolo to finančne náročné športové odvetvie, a pre mňa bolo šťastím, že v kulturistickom oddieli VSS, sídliacom v sade generála Petrova, bol trénerom Alexander Bačinský, ktorý zároveň viedol aj československú reprezentáciu. Mojou inšpiráciou bolo niečo v tomto športe dokázať. A dnes neľutujem, že som sa na to dal, aj keď neviem posúdiť, či v inom športe by som toho nedokázal viac. Pravda, informácií o svetovej kulturistike v tých časoch veľa nebolo, vychádzal časopis ´Tréner´, kde na posledných troch či štyroch stránkach boli aj články o kulturistike..."

Nemožno však povedať, že šport, v ktorom nepadajú góly, a nelámu sa rekordy, ale kde sa dáva na obdiv "iba" ľudská muskulatúra, bol v Košiciach iba na periférii záujmu. "Záujemcov o kulturistiku bolo dosť. Dvakrát do roka, na jar a na jeseň, sa robil nábor do nášho oddielu. Z viacerých chlapcov, pretože ženské fitness vtedy ešte neexistovalo, sa vykľuli naozaj úspešní borci. Československá kulturistika už mala svoje meno aj na medzinárodnej úrovni. Spomínam si, že raz sa na majstrovstvách republiky v jednej kategórii stretli štyria majstri Európy. Taký Jastrzebszky, trojnásobný európsky šampión nebol ani raz domácim majstrom. Titul získal až vtedy, keď Jablonický, Holič, či niektorí jeho ďalší súperi vynechali sezónu..."

To sa už aj Milan Čížek mohol pýšiť prvými trénerskými úspechmi. "Keď som pri jednom z náborov do nášho oddielu asistoval trénerom, spýtali sa ma, či by som ich, popri pretekaní, nechcel aj trénovať. O niekoľko mesiacov sme sa so svojimi zverencami postarali o unikát. Všetci traja, Alexander Sási, Miroslav Revaj a René Gušev, juniorskí reprezentanti, sa v troch kategóriách stali majstrami Československa. Unikát bol v tom, že všetci traja šampióni boli z jedného oddielu, čo sa nikdy v histórii nestalo."

Odozva nenechala na seba dlho čakať. Po tomto úspechu výkonný výbor federálneho zväzu v Prahe menoval do funkcie trénera juniorskej reprezentácie Košičana Čížeka. O ďalší stupienok vyššie, do funkcie trénera mužskej reprezentácie, ho posunuli dva juniorské tituly majstra sveta, ktoré vybojoval pre česko-slovenské farby Alexander Sási. "Získať v tých časoch zlato v juniorskej kategórii na majstrovstvách sveta bolo čosi výnimočné."

Po tie zlaté medaily si boli v Lisabone a Káhire, v končinách, o ktorých sa našincovi za železnou oponou mohlo iba snívať. "S cyklistami som bol za socíku maximálne v NDR, Poľsku, či Sovietskom zväze... Iba raz, ako kvázi divák, som cestoval do západonemeckého Essenu, na kulturistické majstrovstvá Európy."

Za sedemnásť rokov, ako kouč reprezentácie, toho precestoval neúrekom. Majstrovstvá sveta boli už v Ammane, Rangúne, Bombaji, Káhire, Šanghaji, v kórejskom Džedžu, ba aj na ostrove Guam v Atlantickom oceáne. Iba ženám papaláši z IFBB akosi odopierajú cestovateľské chúťky. Už päťkrát bol ich svetový šampionát vo fitness v Santa Susane, prímorskom letovisku neďaleko Barcelony. "Jeho starosta má totiž podpísaný kontrakt na desať rokov so svetovou federáciou. Má o ten šport záujem, a samozrejme, má z toho aj nejaký biznis. Aj ja som si myslel, že dievčatá sú o cestovanie a zážitky z exotických krajín ukrátené, ale oni sú rady, že majú šampionát na jednom mieste, kde vedia čo ich čaká. V Santa Susane je všetko na top úrovni, dobrý hotel, strava, hala je blízko, a v nej sú priestranné šatne. Majú tam podmienky, ktoré by inde možno nenašli. Koniec-koncov, ani chlapci toho veľa nevidia, keď idú na nejaký šampionát. Letisko, hotel, hala... Najmä na majstrovstvách Európy. Iba keď letíme niekde ďalej, tak si po súťaži zvykneme spraviť aj nejaký výlet."

No nie vždy je z toho očakávaný zážitok. Ako v myanmarskom Rangúne. Až do nedele, keď sa končili súťaže, bolo všetko v poriadku. Aj so stravou, ktorá bola v hoteli prispôsobená požiadavkám kulturistov. Lenže v pondelok, keď si už každý mohol povoliť opasok, boli borci naštartovaní zošrotovať čokoľvek. "Aj maslo, ktoré sa podávalo tak, že plávalo vo vode... Neviem, či to bolo práve príčinou potiaží väčšiny členov našej výpravy, ale útrapy sa začali vtedy, keď sme už sedeli v lietadle do Singapuru, ktorý sme si chceli pozrieť. Okrem Pištu Havlíka, nášho sponzora a mňa, všetkých ostatných chytili problémy hnačkového charakteru. Chlapci mali vysoké teploty, cez 39 stupňov, a vyzerali ako vyorané myši. Preto som ich ja, ako veterinár, po príchode do Singapuru, začal liečiť. Všetky dostupné lieky sa však minuli účinkom, ale našťastie, náš sponzor, humánny lekár, spomenul naše problémy pred jedným predajcom, u ktorého nakupoval nejaké elektrické prístroje. Ten nám poradil, aby sme vyskúšali jeden akupunktúrny prístroj, ktorý je vraj práve na zastavenie hnačky. Aplikovali sme ho na Igorovi Kočišovi. Keď mu miestny šaman, ako som ho nazval, stimuloval na ruke jeden bod, tak mu najskôr prišlo tak zle, že nám tam skoro skolaboval, ale čuduj sa svete, hnačka sa v tom momente zastavila. Tak sme z toho dostali aj ostatných. Zadarmo, lebo náš sponzor nakúpil u toho šamana zariadenie za niekoľko tisíc dolárov."

So stravou sú občas problémy, najmä tam, kde o zvyklostiach kulturistov nemajú ani poňatia. "Samozrejme, že jedlá vôbec nesolíme. Ale jeden kuchár v čínskom hoteli bez soli vôbec nevedel variť. Darmo som sa mu snažil po anglicky vysvetliť, aby soľ nepoužíval, pochopil to až vtedy, keď som mu solničku vzal z ruky, soľ vysypal do výlevky, a spláchol."

Poznávanie rôznych svetových kultúr prináša so sebou aj deprimujúcejšie zážitky ako je hnačková epidémia. "Tie mám najmä z Indie. Nikde inde som sa s takou chudobou, ako je tam, nestretol. My sme bývali v päťhviezdičkovom hoteli, doslova v blahobyte, a všade naokolo sme videli od hladu umierajúcich ľudí. Ľudí, ktorí sa narodia, aj umrú, priamo na ulici. Cestou na letisko, o druhej v noci, sme videli spať vonku na zemi spústu takých chudákov. Deťom pred hotelom sme potajomky vynášali jedlo v kelímkoch a sáčkoch, lebo nám ich bolo ľúto. Keď som počul, že pred nami, počas stolnotenisových majstrovstiev sveta, mali Švédi veľké problémy so stravou, že boli na infúziách, tak sme sa doma nabalili tonami ryžových chlebíčkov a vody. Ale v hoteli bolo všetko pripravené perfektne, aj strava, tak sme to potom pri odchode, pri jednom podjazde, všetko rozdali bezdomovcom."

Nie je žiadnym tajomstvom, že každý kulturista by amatérske zlato rád pretavil na nejaké profi doláre, ktoré sú v hre na najprestížnejšom podujatí sveta, chýrnej Olympii. Predpoklady presadiť sa v neľútostnom kolotoči profesionálnej kulturistiky má podľa trénera Čížeka aj zopár jeho zverencov. "Určite je to Žilinčan Andrej Mozolani, ale aj Igor Kočiš, štvornásobný majster sveta IFBB. Mohol by to dokázať v časovom horizonte troch až štyroch rokov. Pre toho, kto je majstrom sveta, nie je problém dostať sa do profi kolotoča. O licenciu profesionálneho pretekára môžu požiadať aj kontinentálni šampióni. Problém je v tom, že profík si už musí sám zabezpečiť kompletný servis. Nedostáva výživové doplnky, čo vôbec nie je lacná položka, nemá hradenú cestu na preteky, ani pobyt. Nie každý si to môže dovoliť."

Cenný titul Mr. Olympia, či vôbec účasť na takom podujatí, visí pre mnohých kvalitných borcov zo starého kontinentu príliš vysoko. "Z mojich zverencov ju absolvoval jediný - Štefan Havlík. Na Olympiu sa totiž treba kvalifikovať. ´Stačí´ sa umiestniť na jednom z prvých troch miest na niektorom z vypísaných podujatí Grand Prix. Ale je tam veľmi tvrdá konkurencia, pretože v hre sú vysoké finančné odmeny. A aj keď prví piati z Olympie majú automaticky zabezpečenú účasť i na ďalšom ročníku, tí najlepší pretekári si preto nenechajú ujsť ani súťaže Grand Prix."

Pre víťaza Olympie je vypísaná odmena 200-tisíc dolárov. Špecifikom tejto súťaže je, že borci bojujú v jedinej kategórii, bez rozdielu hmotností. "Ale to vôbec neznamená, že presadiť sa nemôže aj menší, útlejší borec. Dôkazom je napríklad Dexter Jackson, pretekár, ktorého obdivujem. Vyhrať Olympiu sa mu však ešte nepodarilo, šesťkrát bol v Las Vegas druhý. Z Európanov som predpovedal úspešnú budúcnosť napríklad Nemcovi Wolfovi, ktorý na majstrovstvách sveta v Šanghaji vyhral najťažšiu kategóriu. Pomyslel som si - z toho chlapa môže byť top profesionálny pretekár. A na Olympii skončil piaty..."

V liahni majstrov sveta, Veterinary Bodybuilding Club Košice, nie je núdza ani o nežné pohlavie. "Dievčat máme dosť, aj keď musím povedať, že práca s nimi je ťažšia, pretože okrem tréningov majú aj kopu iných záujmov. Najmä v mladšom veku. Ale keď sa do toho vážne pustia, je na nich spoľahnutie. Dievčatá k nám chodia jednoznačne preto, že chcú mať krajšiu postavu. Baby po dvadsiatke však už vedia čo chcú, že chcú v tom športe aj niečo dokázať. Zlom nastáva, keď sa vydajú a majú deti. Natália Revajová-Lenártová je však príkladom, že sa to dá zvládnuť. Necelý rok po pôrode bola druhá na majstrovstvách sveta. Pravda, ona trénovala aj keď bola tehotná..."

Udrela jeseň, neklamné to znamenie, že sa blížia ďalšie majstrovstvá sveta. Ženy sa tešia, že sa opäť zvítajú so starou známou, Santa Susanou, a muži sa vydajú znovu za exotikou, tentoraz do Bahrajnu. Latka, ktorú Slováci na oboch podujatiach nasadili, leží vysoko. Návrat bez zlata by bol asi neúspech. Aj keď Milan Čížek o ňom radšej nehovorí. "Uvidíme, nejaká medaila by však určite mala byť..."

Bohuš MATIA

Autor: Uvedú variáciu na Macbetha

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári