Rátať treba s vrtochmi pacienta aj s možnosťou, že v noci zomrie
Podľa neoficiálnych odhadov pracuje v zahraničí vyše 250 tisíc Slovákov. Najviac v Česku, no slušne je osídlené aj Nemecko, Anglicko či Írsko. Veľkému záujmu sa teší tiež Rakúsko, hlavne vďaka Slovenkám, ktoré tam pracujú ako ošetrovateľky či opatrovateľky dôchodcov. Jednou z Košičaniek, ktorá sa týmto chlebíkom živí už niekoľko rokov, je 37-ročná pani Iveta. Po ubezpečení, že jej identina ostane utajená, súhlasila prezradiť niektoré pozitívne i negatívne stránky tejto práce.
Než sa Iveta rozhodla opustiť slovenský pracovný trh, bola ženou v domácnosti a vychovávala dve deti. Po rozvode sa musela zamestnať, no s kvalifikáciou gymnazistky boli jej možnosti veľmi obmedzené. Vyskúšala niekoľko zamestnaní, no kedže šlo skôr o zdieranie, ako prácu, nikde sa dlho neohriala. Ako-tak sa jej darilo prežiť aspoň vďaka tomu, že si našla druha, ktorý jej podľa možnosti pomáhal. Sama však tušila, že sa musí postaviť na vlastné nohy.
"Keď som si uvedomila, že na Slovensku sa k slušne zaplatenej práci nedostanem, dala som sa nahovoriť na prácu vonku," spomína Iveta na rok 2000. "Na podnet mojej známej som šla do Švajčiarska opatrovať deti. Moje vlastné mali vtedy 9 a 10 rokov a staral sa mi o ne môj druh. Vo Švajčiarku som vydržala asi pol roka a skončila som. Šlo o albánsku komunitu a tá ich kultúra mi nevyhovovala."
Popri hľadaní si zamestnania cez slovenský úrad práce sa Iveta dopočula o možnosti vycestovať do Rakúska, kde sa Slovenky "na čierno" uplatňovali ako opatrovateľky dôchodcov. Na naše pomery šlo o slušne platenú prácu, ktorá by bola pre nezamestnanú matku dvoch detí celkom dobrým východiskom z núdze. No také ľahké, ako si to možno zo začiatku predstavovala, to však rozhodne nebolo. A to nielen preto, že nevedela ani slovo po nemecky, no časom pochopila, že dôležité pre výkone tejto profesie sú hlavne medziľudské vzťahy.
"Po prvý krát som vycestovala do Rakúska na jar v roku 2002. Mala som robiť spoločníčku staršej žene, no keďže som s ňou nedokázala komunikovať, po troch dňoch som sa vrátila. O dva mesiace sa mi naskytla ďalšia práca. Starala som sa o pacientku, ktorá trpela Alzhaimerovou chorobou. Keďže znalosť nemeckého jazyka až taká dôležitá nebola, skôr šlo o varenie a 24-hodinovú starostlivosť, spokojná som bola ja i jej príbuzní. Žiaľ, strávila som tam iba dvakrát tri týždne. Keď som mala pricestovať na ďalší ´turnus´, zavolali mi, že už netreba. Stará pani zomrela...
Po tejto prvej skúsenosti strávila Iveta istý čas doma. Keďže si žiadne trvalé zamestnanie, ktoré by spĺňalo jej platové predstavy nenašla, stále uvažovala o návrate do Rakúska. Aby sa do budúcnosti aspoň trochu rekvalifikovala, v Košiciach absolvovala trojmesačný kurz, na konci ktorého získala osvedčenie o vzdelaní opatrovateľky. Mimochodom, k nemu neskôr pribudli i ďalšie, ktoré získala v Rakúsku.
"Po krátkom 10-dňovom záskoku za kolegyňu, keď som sa starala o staršiu učiteľku ruštiny, prišla v roku 2003 ponuka na trvalejší pracovný pomer. Bolo to v meste San Florian, neďaleko Linczu, kde som sa mala starať o 80-ročnú ženu. Bola to mobilná pacientka a moja práca spočívala v celodennej starostlivosti o ňu. Nebolo to však nič mimoriadne náročné." Ani z tejto práce sa však Košičanka dlho netešila. Keď bola doma na striedačku s inou Slovenkou, zavolali jej, aby na ďalší turnus necestovala. Vysvetlenie bolo také, že sú drahé. Do Rakúska sa totiž začali tlačiť Ukrajinky a Rumunky, ktoré boli túto prácu ochotné robiť za polovicu mzdy, akú dostávali Slovenky. Tie vtedy zarábali 52 euro na deň.
Iveta teda opäť ostala doma a pracovala iba brigádnicky. Zarábala veľmi slabo, napríklad za celodenný predaj vajíčok dostala iba 200 Sk. Záchranou sa ukázala spolupráca s istou Rakúšankou, ktorá sa opatrovaniu dôchodcov venuje už dlhé roky. Zamestnávala hlavne krajanky, no od roku 2003 sa "na čierno" rozhodla "zastrešovať" aj Slovenky. Iveta bola medzi nimi a dodnes si to pochvaľuje.
"V marci 2004 som dostal na výber. Dvoch pacientov v Linczi alebo jedného niekde na vidieku. Chcela som ostať v meste, tak som vzala tých dvoch. Boli to starší manželia, ich dcéra bola ošetrovateľka a všetko, čo bolo potrebné mi ukázala. Všetko bolo v poriadku, až na plat. Kým za jedného pacienta sa platilo 50 euro, za dvoch iba 60. Zdalo sa mi to málo, lebo vyžadovali takmer rovnakú starostlivosť. Takže sme sa rozišli..." Na Slovensko sa Iveta nevrátila. Rozhodla sa vyskúšať druhú ponuku, už spomínaného pacienta z okolia Linczu.
"Bol to veľmi príjemný 85-ročný muž, bývalý bytový architekt. Mal veľký dom, ale aj rakovinu pečene v poslednom štádiu. Aj preto mohol fajčiť a piť alkohol. Bol mobilný a užíval veľa liekov. Bola som tam spokojná, lebo som si s tým človekom veľmi dobre rozumela. A to aj napriek tomu, že som ešte stále nevedela plynulo po nemecky. On to akceptoval a nikdy som nemala pocit, že moju prítomnosť zneužíva. Pritom som bola ochotná vstávať k nemu kedykoľvek to potreboval. Spomínam si, že som mu raz k nejakému jedlu vyrobila kytičku z pažítky, tanier som ozdobila paradajkami, kukuricou, bazalkou. Keď to zbadal, začal mi z vďaky bozkať ruky. Povedal, že to nezje, lebo je mu ľúto zjesť niečo také krásne. Skutočne sme si veľmi rozumeli, bola to taká súhra duší..." Žiaľ, ani tento pracovný pomer dlho nevydržal. V poslednú noc turnusu, keď sa mala Iveta na druhý deň vystriedať s kolegyňou, starý pán zomrel. "Ja som ho našla mŕtveho ako prvá," spomína s nostalgickým povzdychom.
Po tejto skúsenosti vystriedala Košičanka ďalšie štyri "štácie". V prvom prípade šlo o záskok za kolegyňu u pacienta s "parkinsonom", ktorý neskôr zomrel. Druhá bola pacientka, ktorú však bolo treba opatrovať iba dva týždne. Tretie pôsobisko musela Iveta opustiť kvôli svojim nečakaným zdravotným problémom a vo štvrtom prípade šlo opäť iba o záskok. Až vlani začiatkom roka si opäť našla niečo trvalejšie.
"Išlo o tzv. sedliacky dvor, kde na samote žili starší manželia so slobodným 53-ročným synom. Starala som sa o dôchodkyňu, ktorá bola silná osteoporogička, trpela lámavosťou kostí a bola po operácii kolien. Okrem toho, že som na ňu dohliadala a keď bolo treba, pichala jej injekcie, som sa starala aj o domácnosť. Ale vyhovovalo mi to, lebo ja sa práce nebojím. Bolo tam cítiť, že chýba ženská ruka, preto som si robotu hľadala aj sama. A keď som ju urobila, našla som si ďalšiu. Domáci to vedeli oceniť, hlavne babka bola nadšená. Problémom sa napokon ukázala jej 57-ročná dcéra, ktorá statok občas navštívila. Začala ma považovať za akúsi konkurentku a vo všetkom hľadala nejaké chyby. No neskončila som tam paradoxne kvôli nej, ale preto, že moja agentúra s touto rodinou ukončila zmluvu.
Ostatný Silvester už Iveta strávila v rodine, v ktorej sa so svojou "dvojičkou" strieda dodnes. Starajú sa o staršiu pacientku, ktorá má okrem iných diagnóz aj pokročilé štádium Parkinsonovej choroby. Jej mobilita je obmedzená a môže požívať iba tekutú stravu. "Som tam veľmi spokojná, lebo ona i jej príbuzní sú úžasní ľudia, s ktorými si rozumiem."
Z uvedeného je jasné, že práca opatrovateľky v Rakúsku nie je žiadna prechádzka ružovou záhradou. Má svoje pozitívne stránky, ale viac tých negatívnych. V prvom rade veľa závisí od toho, do akej rodiny sa opatrovateľka dostane. A to nielen čo sa týka pacienta, ale hlavne jeho príbuzenstva. Lebo práve to, ako sa mala Iveta možnosť niekoľkokrát presvedčiť, jej dokázalo prácu znechutiť a pobyt strpčiť. Na pohode nepridáva ani fakt, že pacient môže kedykoľvek zomrieť. Starať sa o niekoho s vedomím, že sa nemusí dožiť rána, prípadne ho nájsť mŕtveho, môže s labilnými povahami poriadne zamávať. Pri tejto práci tiež treba rátať nielen s prípadnými vrtochmi pacienta, ale byť pripravený vstávať k nemu v noci aj niekoľkokrát, mať guráž mu vymeniť špinavú plienku či vyumývať intímne miesta.
"Vysporiadať sa občas treba aj so závisťou a ohováraním zo strany ostatných kolegýň. Ja som si s niektorými, s ktorými som sa striedala, rozumela, s inými nie," tvrdí Iveta. "K negatívam tejto práce môžem jednoznačne zaradiť aj odlúčenie od mojich detí. Lebo kým mnohé moje kolegyne majú doma manželov, ja už roky nechávam synov samých. Počas prvých odlúčení som pretelefonovala veľa peňazí. Esemeska mi nestačila, potrebovala som ich počuť." Jedným dychom však Iveta dodáva, že ani mnohé vydaté kolegyne na tom nie sú lepšie. Nechať doma manžela samého, hoci s deťmi, nemusí vždy skončiť šťastne. Z počutia vie o takých prípadoch, keď si "slamení vdovci" našli priateľky a v rozhovoroch na internete dokonca uviedli, že ich manželky pracujú "vonku" ako opatrovateľky. Rozvody v takých manželstvách nie sú žiadnou zvláštnosťou.
Tento rok navyše nastala pre Slovenky, pracujúce v Rakúsku "na čierno", zmena. Tamojšia vláda podľahla tlaku Európskej únie, ktorá po nej žiadala vysporiadať sa s nelegálnou prácou opatrovateliek "z východu". Niekoľkokrát odkladaná povinnosť oficiálne sa zaregistrovať v agentúre alebo si založiť živnosť vstúpila do platnosti 1. júla 2008. Z odhadovaných 50 tisíc Sloveniek sa väčšina rozhodla riskovať a nevybrala si ani jednu z možností. Mnohé očakávajú, že po blížiacich sa voľbách nová rakúska vláda "zákon o registrácii" cudziniek zruší, prípadne upraví. Ich legislatíva totiž zasiahla aj slovenskú, hlavne čo sa týka zdravotného poistenia.
"Ja som si založila živnosť," prezradila Iveta. "V Rakúsku si platím zdravotné, dôchodkové i sociálne poistenie, akurát neplatím dane. Tie by som odvádzala iba v prípade ročného zárobku vyše 10 tisíc euro. Pod túto sumu sa zmestím aj preto, lebo vláda pre nás určila dennú tarifu 50 euro. Pravda, niektoré z nás zarábajú aj viac, iné menej." Na margo platu Iveta dodáva, že nie je čo závidieť. Za prevažne dvojtýždňový turnus síce zarobí v prepočte 21 tisíc korún, no druhých 14 dní v mesiaci nemá žiadny príjem. Naopak, zaplatiť si musí cestu domov a späť.
Takmer každý večer sa presúva vlakom z Košíc do Bratislavy niekoľko desiatok "rakúskych" opatrovateliek. Z iných miest rovnako, medzi nimi aj muži. "Skladba ´mojich´ kolegýň je rôzna. Sú medzi nami také, ako ja, ale aj vysokoškolsky vzdelané ženy. Viem napríklad o veterinárnej lekárke či bývalej riaditeľke múzea." Sú aj prípady slovenských dôchodkýň, ktorým ich vitalita umožnila dať sa na túto prácu. Doma berú dôchodok a vonku si celkom dobre privyrobia. Ak sa dostanú k pacientovi, ktorý nevyžaduje až takú starostlivosť a s jeho príbuznými sa dá vychádzať, spokojné sú obe strany. A to aj za cenu prípadného nižšieho zárobku.
"Myslím si, že v Rakúsku o nás bude stále záujem," tvrdí Iveta. "Dôchodcov vo vyššom veku je tam veľmi veľa a nie každý má príbuzného, ktorý by sa o neho v prípade potreby staral. Domáce opatrovateľky pre nás nie sú konkurenciou. Potiahnu osem hodín, prípadne dvanástky, ale celodennú starostlivosť odmietajú. Nie sú totiž ochotné opustiť svoje rodiny len preto, aby sa na dva či tri týždne nasťahovali k pacientovi. Aj rakúske školy so študijnými odbormi - ošetrovateľka - opatrovateľky, bijú na poplach, lebo počet záujemcov im z roka na rok klesá. Pritom Rakúšan berie za 8 či 12 hodín toľko, čo my za 24, rsp. nonstop tri týždne." Väčšou konkurenciou sa javia byť Rumunky a Ukrajinky. Kazia ceny, lebo uspokoja sa aj 30 eurami, mnohé robia a doslova otročia aj za 20. Namiesto dvoj či trojtýždňových turnusov robia v kuse aj pol roka. Stále sa im to však oplatí.
"Ja sa chcem tejto práci venovať dlhodobo. Už som sa v tom naučila chodiť a ani jazyk mi nerobí problémy. Ak odpracujem 15 rokov, budem mať nárok aj na časť dôchodku," dodala Iveta na záver.
Róbert BEJDA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
