ktorých scény a výroky doslova zľudoveli. Vo "vrecku" má Oscara, priazeň fanúšikov bez rozdielu veku i obdiv kritikov. Napriek tomu sa nevyvyšuje, vyhľadáva ľudí s veľkou dávkou pokory a so spolupracovníkmi udržiava priateľské vzťahy. Je vďačný za náhody, ktoré mu urobili život zaujímavejším a tvrdí, že všetko, v čom nie je humor, ho zákonite nudí. Košice navštívil v pondelok v rámci Dní českej kultúry, keď sa v Cinefile zúčastnil besedy pred premietaním filmu Obsluhoval jsem anglického krále.
Často prehlasujete, že ste sa vlastne umeniu točiť filmy naučili. To by však znamenalo, že ak by sa niekto priemerne snažil a študoval rôzne filmárske postupy, dosiahol by podobné úspechy...
- O umení by som v mojom prípade nehovoril. Je to profesia. Mal som jednoducho šťastie na dobrého učiteľa Otakara Vávru. Umenie nechajme stranou, nech ho robia iní. Ja skrátka robím filmy ako najlepšie viem, pretože som sa naučil, ako sa to robiť má.
Nie je to ale z vašej strany taká trošku až falošná skromnosť?
- Skromnosť ani tak nie. Ja len vidím, že to, čomu sa dnes hovorí umenie, sa odohráva niekde úplne inde, kam ja nechcem zájsť. Robím veci, ktoré sú pre ľudí. Skôr by som to celé nazval umeleckým remeslom.
Keď si tak všetko zrekapitulujete a vrátite sa k svojim začiatkom, boli ťažké? Alebo vám všetko išlo ako po masle?
- Ťažké veru ani náhodou. Mal som šťastie, že som dostal dobrý základ od rodičov a mal som aj dobrú školu. Bola to zároveň aj doba, v ktorej vlastne všetko nahrávalo začiatočníkom. Predo mnou mi totiž Miloš Forman, Věra Chytilová a Honza Němec prešľapali cestičku. Oni začínali a mali úspech a vďaka nim vlastne padla dôvera aj smerom ku mne.
Keď spomínate pani Věru Chytilovú, ona nám v rámci rozhovoru spomenula, že má s oceneniami v podstate len oštaru, lebo z nich nemá kto utierať prach. Ako ste na tom vy?
- Ako každý, aj ja som rád, keď ma niekto ocení. Aj keď si občas dovolím zapochybovať, či je to spravodlivé. Viem totiž o filmoch, ktoré sú dobré a nič nedostanú a o filmároch, ktorí sú ešte lepší a obídu naprázdno. Vo veľkej miere je to celé vec náhody, ale som rád, že tú priazeň mám. Že by som ale ceny oprašoval, tak to teda nie.
Ako režisér sa údajne nikdy úplne neviete zbaviť veľkej vnútornej úzkosti. Zodpovednosť vám to nedovolí. Kedy vlastne táto úzkosť opadáva? Keď sa skončí práca na niektorom z filmov, alebo keď zvnútra zavriete dvere bytu?
- Ono v taký čas sa úzkosť okamžite premení na zlé svedomie. Človek nikdy nie je taký dokonalý, aby všetko robil výhradne dobre. To jednoducho nejde. Takže ja len postupne zistím, že som niekde prestrelil, alebo že niečo mohlo byť urobené lepšie, prípadne že niektorý nápad prišiel veľmi neskoro. Takže úzkosť, ktorá je na začiatku a behom natáčania sa v jeho závere premieňa na pocit veľkej nedokonalosti a zlé svedomie.
Pôsobí to, akoby ste sa od práce nedokázali ani na chvíľku odpútať. Považujete sám seba za workoholika?
- Určite nie. Ja som skôr, neviem ani ako sa to povie - "lazyholik".
Tak to snáď nie.
- Ale áno. Ja neuveriteľne rád leňoším.
A čo robíte najradšej, keď leňošíte?
- Nič. Čumím do stropu a odháňam myšlienky.
Je o vás známe, že si hercov nevyberáte podľa mena a známej tváre, ale podľa zraniteľnosti, ktorú v sebe majú. Je to ešte v dnešnej dobe ale vôbec možné, nájsť u hercov niečo také krehké?
- Našťastie určite áno. Pán Labuda, Huba či Lasica to v sebe majú. Ono táto spomenutá skutočnosť neznamená, že preferujem neznámych hercov. Robil som napríklad s pánom Hrušínským, s Abrhámom... Nemám len rád ľudí, z ktorých cítim určitý egocentrizmus a ješitnosť. A to je žiaľ prípad niektorých vynikajúcich hercov. Ono to sebavedomie často veľmi pomáha, zväčšuje silu osobnosti, ale povedal by som, že je to na úkor určitej pokory. A ja mám rád, keď je z herca cítiť pokoru a úctu k ostatným ľuďom okolo seba. Keď sa človek cíti byť súčasťou okolia, aj keď je sebelepší. Sú herci, ktorí na toto nemajú cit a tým sa ja vyhýbam.
Pri práci sa snažíte zachovávať si profesionálny odstup, alebo nadväzujete s hercami priateľské vzťahy?
- Priateľský vzťah mi pri spolupráci veľmi pomáha. Jediná vec, v ktorej nepočúvam môjho učiteľa Vávru, je práve toto. On totiž tvrdil, že človek si má ľudí držať od tela a nemá sa s nikým kamarátiť, lebo kamaráti sa na vás vykašlú. Asi mal zlú skúsenosť. Ono to tak býva, keď si zle vyberiete. Ale ja mám to šťastie, že som si vždy dokázal vybrať ľudí, ktorí moje priateľstvo nezneužili a to mi pri práci veľmi pomáha. Podporuje to to, čo sa vo vzťahu herca a režiséra vyžaduje, a tým je vzájomná dôvera.
Máte teda veľké šťastie, že ste obklopený len ústretovými priateľskými spolupracovníkmi...
- Toto šťastie som ja našťastie naozaj vždy mal, už od prvého filmu. Asi na to mám nos. Nemám rád konflikty a vyhýbam sa im, čo je v tejto profesii dosť ťažké, ale zatiaľ sa mi to darí.
Pôsobíte naozaj ako veľmi pokojný človek... (prerušenie)
- Mám skrátka dobrý imidž.
Trošku však doňho nezapadá udalosť, keď ste pred pár rokmi na festivale v Karlových Varoch kvôli sporu o predlohu Bohumila Hrabala Obsluhoval jsem anglického krále zmlátili palicou českého producenta Jiřího Sirotka. Veľmi to k vám nepasuje...
- To je v poriadku, muselo to tak byť. Jednoducho som mal príležitosť to urobiť, tak som ju využil. Nebolo to spontánne, ja som sa na to pripravil. Rozhodol som sa na to popoludní a večer som to urobil.
Prekvapujete takto ľudí vo svojom okolí častejšie?
- Ani nie. Som mierny človek a nepamätám si, že by som takúto vylomeninu urobil ešte niekedy inokedy.
Ale predpokladám, že ste z toho mali dobrý pocit.
- To veru áno a veľa ľudí mi to závidelo.
Dobrý pocit vám však určite prináša aj hranie, inak by ste úlohy odmietali a venovali by ste sa výhradne len réžii...
- Nie som herec. Presnejšie, nie som herec z profesie, len herec amatér. Herec zo záľuby. Dostal som sa k tomu úplnou náhodou a je príjemné, keď mi občas nejaký kamarát nejakú tú rolu ponúkne. Pekné je, že zodpovednosť, ktorú mám ako režisér, ako herec nemám. Je to pre mňa preto naozaj len veľmi dobre platený relax.
Keďže ste sa k herectvu dostali náhodou, keď do filmu Obžalovaný hľadali plachého obhajcu, zaujímalo by ma, či vo vašom živote zohrala náhoda viackrát takú veľkú a pozitívnu úlohu.
- Veľakrát. V živote som mal veľa šťastných náhod.
Je jednou z nich aj skutočnosť, že je vaše meno nerozlučiteľne spájané s Bohumilom Hrabalom?
- Presne tak, to bola tiež jedna z takýchto úžasných náhod.
Na ňom je vám vraj veľmi sympatické, že si nič nenamýšľal, nesúdil a opisoval ľudí, akí naozaj sú. Čo ešte ste si na ňom celý život vážili?
- Mal zmysel pre humor a nebol moralizátor. Na rozdiel od iných intelektuálov nebol ani nafúkaný. Vedel o všetkých chybách človeka a predsa ho mal rád. Veľmi dobre vedel, čo sú ľudia zač a napriek tomu ich neodpísal. To chcelo veľkú statočnosť.
Darí sa aj vám pozerať sa na ľudí podobným spôsobom, nesúdiť a nevyvyšovať sa? Predsa len vo vašej branži nemôže byť vždy jednoduché zachovať si vždy triezvosť a nadhľad....
- Snažím sa byť normálny. Samozrejme, že mi robí dobre, keď ma niekto za film pochváli. Ale viem, aké je to protivné, keď je niekto nafúkaný. Niektorí ľudia to ale majú v sebe. Ja sa len snažím, aby to na mne nebolo vidieť. (Úsmev.)
Na čo z vašej "dielne" sa diváci najbližšie môžu tešiť?
- Netešte sa na nič, ja sa tiež neteším. Robím teraz divadlo a čo bude ďalej, to sa uvidí.
Čiže vy si nedávate veľké ciele a nedokončujete film s tým, že už v hlave nosíte ďalší...
- Veru nie. Nemal som nikdy žiadne takéto ambície. Všetky filmy, len s malou výnimkou, som robil na zakázku. Ponúkli mi ich a ja som si zvážil, či na to stačím. Vlastne sa ani nepamätám na prípad, že by som sa sám od seba pre niečo rozhodol.
Kritici vás obdivujú aj za nedramatický prejav a klaunský humor, ktorý vkladáte do všetkých svojich diel. Sprevádza vás už od detstva?
- Určite. Prišiel som na to, že čo nemá humor, to je vždy trošku pokrytecké a robí to zo seba viac, ako v skutočnosti je. V čom nie je humor, to ma nudí.
Sledujete občas kritickým okom diela kolegov?
- Nie. Ja si to oko šetrím. Pozerám naozaj len veľmi málo filmov, z českých tak maximálne dva - tri za rok. Niektoré ma zaujímajú hlavne kvôli menu autora a keď už vidím ukážky, o čom to je, viac vidieť nepotrebujem. Jediný autor, ktorý vo mne stále budí záujem, je Woody Allen. To je môj súčasný miláčik.
V týchto dňoch bulvár veľmi pretriasa váš súkromný život, ktorý nemôžeme v rámci aktuálnosti rozhovoru nespomenúť. Vraj vám manželka nasadila parohy. Verím, že je ťažké sa k takýmto problémom vyjadrovať, ale poprosila by som vás aspoň o stručný postoj ku vášim rodinným problémom.
- Naozaj sa k tomu nechcem nijako vyjadrovať, nehnevajte sa.
* * *
Profil:
n narodil sa v roku 1938
n v roku 1962 absolvoval na pražskej FAMU odbor filmová réžia u Otakara Vávru
n medzi jeho najväčšie úspechy patrí Oscar, ktorého získal v roku 1967 za filmový prepis novely Ostře sledované vlaky a Zlatý medveď za film Skřivánci na niti
n prevažná časť jeho tvorby je inšpirovaná tvorbou Bohumila Hrabala
n na svojom konte má ako režisér nespočetné množstvo obľúbených filmov, ako Rozmarné léto, Postřižiny, Slavnosti sněženek, Vesničko má středisková, ako herec si zahral napríklad vo filmoch Medvídek, Všichni moji blízcí, Utekajme, už ide či Obecná škola
FOTO: ROSA
00-spravodajstvoJiří ROSA/Menzl 0 ROSA
Svetoznámy režisér
Označenie umelec nemá rád, živí sa vraj umeleckým remeslom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
