Prvý vlak s parnou lokomotívou a dvoma vozňami prišiel do Košíc pred 148 rokmi a trať na úseku Košice - Obišovce dali do prevádzky v roku 1870

V pare z rušňa videli dielo pekla

V auguste a septembri si pripomíname viaceré výročia zo začiatkov železničnej dopravy, súvisiacich s Košicami. Pred 148 rokmi - 14. augusta 1860 - sa oficiálne začala pravidelná železničná premávka z Košíc do Budapešti. Prvý vlak s parnou lokomotívou a dvoma vozňami prišiel do Košíc ešte predtým, 5. júla 1860 po trati, vybudovanej Potiskou železnicou. Prvého septembra 1870 dali do prevádzky trať na úseku Košice - Obišovce s odbočkou na Prešov. Za dôležitý považujeme príchod prvého parného vlaku na územie Slovenska v bývalom Uhorsku pred rovnými dvesto rokmi - 20. augusta 1848 z Viedne do Bratislavy.

Hrozila izolácia v doprave

Začiatky modernizácie dopravy v Uhorsku spadajú do tridsiatych a štyridsiatych rokov 19. storočia, hoci zostala celkove na feudálnej úrovni. Otázky budovania železníc boli nastolené na rokovania stavovských snemov pomerne veľmi skoro, ale až v štyridsiatych rokoch vznikajú prvé úseky uhorskej železničnej siete. Uhorsko zaostávalo v tomto za Rakúskom aj preto, lebo proti stavbe železníc sa vyskytovali rôzne námietky týkajúce sa napr. policajnej bezpečnosti, geologických pomerov, aj sporov medzi materiálne rôzne zainteresovanými stranami. Doprava tovaru po cestách - aj do prístavov na parolodný transport - ho zdražovala a to pociťovali aj tunajší statkári, obchodujúci s pšenicou. Poľská šľachta ju mohla predávať podstatne lacnejšie, keď ju prepravovala po tzv. Ferdinandovej severnej železnici, ktorej časť viedla popri slovensko-moravskej hranici. Cestná doprava, spájajúca vtedajšie územie Slovenska s ostatnými časťami štátu viedla po hradských v údoliach riek. Chýbal im pevný podklad, stále mosty, aj odvodňovacie priekopy. Výstavba ciest sa urýchlila až po roku 1848, keď sa zvýšil príliv peňazí do štátneho rozpočtu zo všeobecnej daňovej povinnosti. Vtedy už začína nastupovať železničná doprava, aj keď oneskorene, aby sa zabránilo hroziacej komunikačnej izolácii Uhorska. V roku 1836 prijal uhorský snem prvý uhorský železničný zákon pod názvom "O súkromných podnikoch, rozvíjajúcich blaho a obchod krajiny". Podľa neho sa malo vybudovať dvanásť železničných tratí, z nich na území Slovenska z Trnavy do Košíc, z Košíc do Krakova, z Pešti do Haliče a do Viedne. Plány zostali na papieri, lebo na ich realizáciu nebol potrebný kapitál.

V roku 1838 sa 17 podnikateľov rozhodlo, že sa pustia do výstavby konskej železnice. Založili Prešporsko-trnavskú železničnú spoločnosť a o dva roky bol otvorený úsek Bratislava - Svätý Jur. Celú trať z Bratislavy do Trnavy dostavali v roku 1846. Bola to prvá konská železnica v Uhorsku.

Pohľad do histórie

Vedenie kolies po koľajniciach je veľmi starý vynález. Poznali ho v Mezopotámii v treťom tisícročí pred n. l. V Európe využívali drevené koľajnice na stavbách koľajových ciest v banských oblastiach v 14. storočí. Prvé železné koľajnice dal vyhotoviť v roku 1767 Wiliam Reynolds a britský inžinier John Birkinshaw vyrobil valcované koľajnice z kujného železa, ktorých tvar bol prispôsobený profilu kolies, čím sa uľahčil ich pohyb.

Kto by bol predpokladal, že vynálezom parného stroja sa naštartuje priemyselná revolúcia v Anglicku a odtiaľ sa vydá na cestu do európskych krajín, do celého sveta a že spôsobí prevratné zmeny aj v doprave. Tento vynález patrí medzi najvýznamnejšie. James Watt po roku 1781, keď použil mechanizmus kľuky a ojnice, sa parný stroj uplatnil v mnohých priemyselných odvetviach, no najmä v doprave. Angličan Richard Trevitick v roku 1803 zostrojil parný rušeň a bratia Stephensonovci ho zdokonalili. Prvýkrát ho vypravili v Anglicku s osobným vlakom 25. septembra 1825. V októbri 1829 sa pri Londýne uskutočnili preteky lokomotív a vyhrala ich Stephensonova lokomotíva "the Rocket". Parný rušeň po niektorých úpravách dostal svoju základnú podobu a na celej čiare to vyhral v doprave. Parná lokomotíva vyvolávala u ľudí zaostalých krajín strach zo sily pary a paru vychádzajúcu z rušňa považovali za dielo pekla. Toho, kto by si do vozňa ťahaného silou pekla sadol, by postihol boží trest - tvrdili aj obyvatelia mesta Modra. Tam plánovala postaviť železničnú trať zo Svätého Jura spomenutá Prešporsko-trnavská železničná spoločnosť. Mestskí radní rozhodli, že trať musí ísť mimo mesta, aj keď bude zo začiatku konské (neskoršie ju plánovali prestavať na parnú).

Bol najvyšší čas

Na dobehnutie zameškaného bol najvyšší čas aj v Košiciach. Nemohli predsa dopravovať tovar tak, ako v 12. storočí - na vozoch s koňmi, pltiach, člnoch, lodiach aj na krátke vzdialenosti. Od 16. storočia u nás fungovala poštová konská doprava až do otvorenia železničných tratí s vlakovou poštou. Ľudia cestovali dostavníkmi - v roku 1829 z Košíc do Prešova pravidelnou osobnou a zásielkovou dopravou krytými rýchlovozmi s policajnou ochranou proti zbojníkom, až do roku 1870. Rýchlovozy premávali z Košíc aj do Budapešti cez Miškolc a do Užhorodu cez Sečovce, Michalovce a Sobrance.

Košice sa po Rakúsko-uhorskom vyrovnaní začali hospodársky vzmáhať. Manufaktúry sa menili na priemyselné podniky, aj keď spočiatku na menšie, verejná doprava a spoje nadobúdali významnejšiu úlohu a hoci oneskorene, ale predsa sa Košice zapojili do dopravnej železničnej siete. Bol najvyšší čas.

Za to, že spoločnosť Potiská železnica ako prvá zapojila Košice do dopravnej železničnej siete, mesto jej bezplatne poskytlo pozemok na vybudovanie železničnej stanice. Košice sa začali postupne zapájať do železničnej dopravy do ostatných častí Slovenska po vybudovaní jednotlivých úsekov tratí Košicko-bohumínskej železnice. Boli určené ako jej východzie stanice. V roku 1886 sa začali prípravné práce na úseku Košice - Obišovce s odbočkou na Prešov. Otvorili ho 1. septembra 1870. Spoločnosť Severovýchodnej železnice začala budovať trať Košice - Myšľa - Ruskov - Slanec v júli 1869, čím sa Košice stali uzlovým bodom pre tri železničné spoločnosti. Pretože boli tri a stanica jedna, nastal problém, či bude slúžiť všetkým, alebo si musia dve spoločnosti postaviť každá svoju. Mesto Košice múdro zasiahlo a po rokovaní s ministerstvom dopravy padlo rozhodnutie o zlúčení osobnej dopravy na jednej košickej železničnej stanici.

Do konca 19. storočia pribudla ďalšia trať: Košicko - turnianska železnica. Darmo boli Košice železničným uzlom, chýbal im významnejší priemysel a preto sa v dopravnej politike uprednostňovali iné uhorské mestá. Aj preto sa nepodarilo dosiahnuť preloženie riaditeľstva železníc z Miškovca do Košíc. O čo sa mesto usilovalo. Čo sa podarilo, to bolo víťazstvo nad Spišskou Novou Vsou v uchádzaní sa o zriadenie prevádzkového riaditeľstva Košicko - bohumínskej železnice. O dva roky už bola odovzdaná do prevádzky nová budova paláca riaditeľstva východnej dráhy na mieste zbúraných kasární Františka Jozefa na pozemku, ktorým prispelo mesto Košice železnici.

Modernizácia

Vráťme sa k prvému parnému vaku z Viedne do Bratislavy. Vtedy dali do prevádzky aj prvú telegrafnú linku v Uhorsku. I napriek tomu sa ešte takmer 10 rokov používal tzv. optický telegraf. V praxi predstavoval signalizáciu zástavkami a košovými návestidlami od jedného strážneho domku k druhému, od stanice k stanici. Elektrické zvončekové vedenie so zvončekovými prístrojmi začali používať až v 70. rokoch na Košicko-bohumínskej železnici. V r. 1872 vydali prvý jednotný návestný predpis pre celé Uhorsko. Postupne prechádzali od ručného prehadzovania výhybiek k ústrednému diaľkovému ovládaniu ťahadlami a drôtovodmi. Prvé zabezpečovacie zariadenie s elektrickým záverom výmen vybudovali v Galante v r. 1886 a prvú hradlovú sústavu koncom 19. storočia. Traťový telefón sa stal nevyhnutnosťou od 80. rokov. Potom prišiel rad aj na rušne a rýchliky. Pre zaujímavosť: r. 1848 dosahoval osobný vlak s ôsmimi vozidlami s hmotnosťou 60 ton rýchlosť 40 km za hodinu, roku 1896 s 18 vozňami s hmotnosťou 300 ton 60 kilometrovú rýchlosť. Dnes sú parné rušne muzeálnymi exponátmi, a ak má niekto šťastie previesť sa na lesnej železničke s funiacou lokomotívou považuje to za kus romantiky.

Vybrali sme z policajných záznamov o podvodníkoch, zlodejoch, falšovateľoch i samovrahoch spred 87 rokov

Z nešťastnej lásky skočila do Mlynského potoka

Policajné hlásenia - v prvej ČSR sa volali raporty - sú svedectvom doby o podvodníkoch, zlodejoch, falšovateľoch i samovrahoch. V Košiciach ich bolo dosť a na tunajšom súde pojednávali aj prípady, ktoré sa stali mimo Košíc. Niektorí si mohli peňažný trest odpykať vo väzení - najčastejšie to boli priekupníci potravín a alkoholu. Dlho sa spomínal medzi Košičanmi prípad muža, ktorý nestihol zaplatiť pokutu, lebo zomrel. Jeho vdova sa prihlásila, že namiesto neho síce nezaplatí ako dedička, ale pôjde si pokutu odsedieť. Jej rozhodnutie tak prekvapilo mužov zákona, až jej odpustili trest s odôvodnením, že erár ušetrí za jej pobyt vo väzení, aj na stravovaní.

Žena na čele bandy

Skupina zlodejov postupne vykrádala byt a sklad v suteréne domu istého plukovníka na Komenského ulici. Zlodeji boli úradníkmi štátnych orgánov a spolupáchateľom bol človek, ktorý mal celý plukovníkov majetok strážiť so zbraňou. Na čele zlodejskej bandy bola žena, úradníčka mestského úradu, jej manžel a rotmajster, ktorému plukovník dôveroval. Kradli nábytok, najmä štýlový, starožitnosti, umelecké predmety, šatstvo, bielizeň a suma presahovala dva milióny korún, čo bolo v tom čase veľmi veľa. Všetky ukradnuté veci popredali v Košiciach, aj v iných mestách, v čom im pomáhali priekupníci.

Ďalší prípad je z obce Jastrab pri Lipanoch. Jej obyvatelia sa dohodli, že je zbytočné platiť dane a tie, ktoré už zaplatili do obecnej pokladnice, si vezmú od richtára späť. Asi sto mužov a žien obkľúčilo richtárov dom a niekoľkí vtrhli dnu. Richtárovi sa vyhrážali zabitím, ak im ihneď nedá peniaze. Richtárovi neostávalo iné, iba vydať rozguráženým občanom dvanásťtisíc korún. Začali si ich deliť, čo sa neobišlo bez hádok ani bitky, až kým neprišli žandári, po ktorých dal poslať richtár. Zistili, že vodcom lúpežníkov bol istý Ján Molnár a ten si od každého občana strhol ako poplatok za nápad a za unúvanie jednu korunu. Žandári u neho našli päťtisíc korún, teda poriadne gazdov okradol. Odôvodnil to tým, že nemal drobné, aby každému vydal. Gazdovia - lúpežníci vyhlásili, že to, čo urobili, bolo iba zo špásu, podľa toho, čo čítali v novinách. Chceli iba vyskúšať, či je to tak aj naozaj. Súd v Košiciach každému za špás vymeral odmenu vo forme pokuty v trojciferných číslach.

Za podpis väzenie

Po vzniku ČSR odchádzali východniari za prácou do USA tak, ako aj za monarchie, ibaže podľa nových predpisov. Jedným z nich bola dokončená vojenská prezenčná služba u mužov. Štyria Myslavčania sa chystali na plavbu do Ameriky a traja tento predpis spĺňali. Štvrtý z nich, narodený v roku 1901 mal pred vojenčinou a úrady mu odmietli vydať povolenie. Nechal si richtárom vystaviť potvrdenie o tom, že sa narodil v roku 1902 a na základe toho požiadal notársky úrad v Malej Ide o povolenie na cestu do USA. Ľahkomyselný úradník notariátu za úplatu sfalšoval podpis svojho nadriadeného a mladý Myslavčan odcestoval najprv do Čiech, kde mu v ústrednej evidencii dali potrebné doklady a potom z Hamburgu odplával na lodi do Pensylvánie. Zostal tam natrvalo. Lenže úradník notárskeho úradu musel na tri mesiace "odcestovať" do košickej väznice a navyše bol na jeden rok pozbavený občianskych práv.

Policajné razie

V letných mesiacoch bola v košických kaviarňach, reštauráciách a hostincoch predĺžená policajné hodina, ak sa v meste konali väčšie kultúrne alebo športové podujatia. V ostatných mesiacoch bola policajná (zatváracia) hodina do desiatej večer, preto kontrolovali všetky spomenuté podniky. Okrem toho fungovala mravnostná polícia, ktorá mala právo predviesť na policajné riaditeľstvo všetky ženy, ktoré sa po desiatej večer bez vážneho dôvodu pohybovali po meste. Za dva mesiace (august - september 1921) urobili päť razií a predviedli 181 žien. Z nich dal policajný lekár odviezť do nemocnice 32. Po prvej razii v máji až 80.

Verejný pranier

Pred pokutou a väzením neušli ani "predavači" kvetov. Boli to príležitostní predavači, ktorí sa živili krádežami a predajom ukradnutých vecí. Kvety kradli zo záhonov v mestskom parku pri železničnej stanici, vtedy Sokolskom sade, a na Hlavnej ulici v Košiciach. Predávali ich na trhu. Takýchto zlodejov - predavačov okrem trestného stíhania postavil magistrát na verejný pranier - uverejnením ich mien v regionálnych novinách. Rovnako pranieroval aj vandalov a špekulantov.

Skočila do Mlynského potoka

Podľa rozprávania košických seniorov sa niektorí viackrát ročne rozhodli skoncovať so životom - najmä sklamaní v láske - skokom do Mlynského potoka. Bolo to najčastejšie v mieste Masarykovej ulice, kde bol nad potokom most (dnes je namiesto neho komunikácia). V prvý jarný deň roku 1922 do Mlynského potoka, vtedy za budovou elektrárne v Muzeálnej ulici, skočila dvadsaťročná Mária Oroszová z New Yorku. Bola na návšteve u príbuzných v Esterházyho ulici. Strážnik skočil do vody, vytiahol ju na breh a umelým dýchaním priviedol k životu. Americká Slovenka sa chcela utopiť z nešťastnej lásky, lebo ten, do ktorého sa zaľúbila a kvôli ktorému prišla do Košíc, si už našiel inú.

Do Mlynského potoka skákali aj v tridsiatych a štyridsiatych rokoch minulého storočia. V mieste pri brehu pod mostom Masarykovej ulice sa zachytili čiapky, šály aj iné kusy oblečenia, nie však samovrahov, ale odvial ich tam vietor, o ktorý v Košiciach nikdy nebola núdza. Polícia vždy po takýchto nálezoch musela pátrať, či nepatria utopeným.

Zaznamenaný bol aj pokus o samovraždu manželky štátneho úradníka, ktorá mu za jeden neskorý príchod domov na obed pripravila každodenné trápenie. Vyhrážala sa mu, že ak nepríde na obed načas, obesí sa. Pripravila mu drastické divadlo vždy, keď počula, že vchádza do bytu (bývali v podnájme, lebo v meste bola bytová kríza). Postavila sa na kuchynskú stoličku pod lampu, zavesenú na strope na háčiku a naň zavesila šnúru so slučkou. Tú držala v rukách. Chcela tak manžela vystrašiť. Raz si pri otváraní dverí naozaj dala slučku na krk a nešťastnou náhodou sa stolička pod ňou začala hýbať, až sa prevrátila. Keby manžel vošiel do kuchyne neskoršie, mohla tomuto morbídnemu divadlu podľahnúť.

Kuriózny bol prípad, keď sa Jánovi Váradymu, ktorý si v Čermeli nakradol za tony siahovice dreva a chcel si ich odviezť domov na terajšiu Komenského ulicu. V blate sa voz zošmykol a zastavil sa na kmeni stromu. Koňa nechal so synom nižšie a s vozom nevedel pohnúť. Odpílil strom a ten spadol na práve prichádzajúceho syna s koňom.

Strom v záhrade, v ktorej bol priviazaný na reťazi baranček, odpílil zlodej, lebo nevedel z neho odviazať barančeka, o ktorého mal záujem, aby ho predal. Dnes by odpílili strom kvôli reťazi do zberne.

Časy sa zmenili a na príbehoch, často naivných, ale skutočných, sa môžeme dnes pobaviť.

Stranu pripravila SOŇA MAKAROVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári