vysvetliť, čo to vlastne tie zemiakové brigády boli a prečo na ne majú ich rodičia toľko dobrých spomienok, hoci zadarmo dreli na cuzdom poli každý rok... My sme sa niekoľkých známych Košičanov opýtali, ako si na tieto brigády spomnajú oni...

Košický dídžej Tibor Apa Egry každý ročník na strednej škole začínal na družstevnom poli

Z nakradnutých zemiakov si večer robili placky

Známy košický dídžej Tibor Apa Egry si na zemiakové bridágy spomína veľmi rád. "Každý ročník na strednej škole sme začínali na poli. Chodil som na stavebnú priemyslovku a vždy v polovičke septembra sme všetci povinne šli na zemiakovú brigádu," prezradil.

Hoci to bola povinná brigáda, za ktorú študenti v konečnom dôsledku nič nedostali, lebo peniaze, ktoré zarobili, si nechala škola, má Apa na tieto časy len príjemné spomienky. "Tam sa dialo všetko - srandy, gitarové večery, erotika. Hehe. Pamätám si, že nás každé ráno budili o šiestej, dostali sme nejaké raňajky a už sme šli autobusmi na pole. Chlapci, aj dievčatá - to bolo na tom celom najzaujímavejšie... No a potom sme tam boli približne do štvrtej popoludní. Každý dostal na starosť nejaký úsek, počkal, kým príde traktor, vyorie zemiaky a už ich začal zbierať do vedra. Potom ich bolo treba dávať rovno do vriec alebo nosiť do veľkých zberných nádob. Tam sa iekedy vošlo aj desať ´metrákov´..."

Pracovali teda od rána až do večera bez ohľadu na to, aké bolo počasie. "Neraz to bolo veľmi príjemné, keď bolo vonku pekne. Veď aj v septembri ešte môžu byť teplé dni a aj sme si pár krát dali dole tričká a trochu sa opálili. Isteže - horšie to bolo, keď bolo škaredé počasie. Lebo škola mala podpísanú zmluvu a tá sa musela dodržať, aj keď bolo chladno alebo pršalo. Vtedy sme sa spolu zohrievali, ako sa dalo. Každý mal vo vrecku ´ploskačku´ - vtedy stála tuším 17 korún. No a keď už nebolo na ploskačku, tak na zahriatie a dobrú náladu muselo stačiť aj jablčné víno ´očipuči´, ktoré stálo len 5 korún."

Študenti boli počas brigád ubytovaní kde-tade. "Raz to bolo niekde v priestoroch družstva, inokedy zase na štadióne... Len škoda, že nás vždy dali chlapcov oddelene od dievčat. Nechápem prečo. Hehe. Pamätám si však aj na to, že na brigádach sme vždy mali výbornú stravu. Varili nám totiž ženy z družstiev, ktoré boli naučené variť družstevníkom poriadne výdatné jedlá a fakt sme si na tom vždy pochutnali. Buď sme so sebou na pole dostali nejaký suchý obed a potom sme sa najedli na večeru alebo prišli s jedlom za nami a my sme na poli jedli z vojenských ´ešusov´... Navyše sme si každý večer potajomky robili zemiakové placky zo zemiakov, ktoré sme si počas dňa nakradli."

Po večeroch však nie len piekli placky, ale si aj užívali zábavu. "Robili sme diskotéky - používali sme podomácky vyrobenú aparatúru, takže zvuk to malo príšerný. Z domu sme si priniesli kazety. Vtedy frčali Suzie Quatro, Smokie, Slade, Led Zeppelin... No a bola to aj dobrá pôda na vznik ´zemiakových´ lások. Občas to dopadlo tak, že už z vlaku v Spišskej Novej Vsi, kam sme chodievali, vystupovali páriky, pri ktorých bolo jasné, že majú pred sebou ´týždňovku´, ako sme tomu hovorili," dodal s úsmevom.

kid

František Balún na peniaze za prácu nepomyslel

Za traktorom chodil s motykou

Poslanec Mestského zastupiťeľstva a sólista opery Štátneho divadla v Košiciach František Balún spomína na zemiakové brigády s nostalgickým úsmevom. "Nachodil som sa na zemiaky neúrekom, pretože brigády ma zastihli už na základnej škole. Pre mňa bol zber zemiakov prirodzenou súčasťou života, keďže sme doma pestovali vlastné a bol som na robotu zvyknutý."

Na "komperku" chodil aj počas strednej školy, ale so spolužiakmi nemali to šťastie, aby ich družstevníci niekam ubytovali a aby si tak spojili nutné s príjemným. Museli na pole dochádzať každé ráno a ak nebol k dispozícii autobus, vozili ich na nákladiakoch. "Boli sme tam natlačení ako haringy, ale viete, ako to chodí, mladým je všeto dobré."

Niektorí študenti brali prácu na poli vážne, iní sa po ňom motali z donútenia. Akí boli jeho spolužiaci? "Veru, boli aj takí aj onakí. Niektorých sme museli popoháňať, aby nás ostatných nezdržiavali. Niektorí ešte vykopávali zemiaky motykou, ak nestačil vyorávač, takí boli poctiví." A kam patril on? "No, k tým druhým. Bol som naučený z domu, že nič nemá vyjsť navnivoč, bolo by mi ľúto nechať niečo na poli uhniť."

V čase mladosti F. Balúna sa študentom za zemiakové brigády neplatilo, jedinou odmenou bol čaj a na obed kus chleba so salámou. "My sme na peniaze ani nemysleli. Dnes sa tomu hovorí, že sme boli uvedomelí. Zdalo sa nám prirodzené, že ak je práca, treba ju urobiť. Pre niektorých bolo odmenou, že si môžu odniesť domov pár zemiakov, ale ja som nemusel, lebo, ako som vravel, mali sme dosť svojich." Pomáhal pri zbere aj profesorský zbor? "Tak, to som v živote nevidel, že by sa niekedy zohli po zemiaky," smeje sa. "Možno sa báli, aby im to neublížilo."

Nie každý chodil na zemiakové brigády od základnej školy a nie každý mal alebo má vlastné zemiakové pole či záhradu. Neprejedli sa mu "bandurky" za tie roky? "Oj, nie. Mám zemiaky stále veľmi rád. Nemusia byť so žiadnou prílohou, len trochu pomastené, možno s trochou cibuľky..."

jr

Danica Caisová si zber zemiakov pod Tatrami vyskúšala už takmer ako hotový lekár

Zohrievali sa čajom s rumom

Psychiatričke a sexuologičke Danici Caisovej ostali na zemiakovú brigádu len príjemné spomienky. "Aj keď musím povedať, že vtedy, keď sme na ňu šli, tak som bola poriadne nazlostená. Bolo to počas vysokej školy, kedy sme už boli piataci na medicíne. Mali sme pocit, že sme už takmer hotoví doktori a zrazu nás škola akoby za trest poslala do poľa zbierať zemiaky," prezradila. "Navyše to bolo niekedy na prelome októbra a novembra a šli sme do Veľkej Lomnice pod Tatrami, kde bola poriadna zima. Urodili sa tam len také maličké zemiačiky, ktoré bolo treba v zemi doslova hľadať. Aj samotní družstevníci hovorili, že oni sami by kvôli takej mizernej úrode na pole ani nešli..."

Prvé dni teda študenti poriadne frflali nie len na slabú úrodu ale aj na riadnu zimu. "Na tretí deň sme však našli miestnu krčmu, do ktorej sme si odskakovali na čaj s rumom, aby sme sa aspoň ako tak zohriali. Inak by sa to naozaj na tom poli nedalo vydržať. Po rokoch som na tú zimu a aj na to, ako sa nám nechcelo každé ráno na pole, už zabudla a ostali mi len príjemné spomienky. Ja som napríklad počas štúdií bývala doma, takže som nevedela, čo to je bývať na internáte. No a práve na tejto brigáde som mala pocit slobody, mohli sme sa do rána rozprávať... Pamätám si, že sme každý večer hrali šachy, lebo jeden asistent z medicíny, ktorý tam s nami bol, bol vášnivý šachista. On hral sám proti piatim medikom a aj tak vždy vyhral..."

Zemiakové brigády bol vždy aj dobrou živnou pôdou pre nové lásky... "Ja som to na vlastnej koži nezažila, ale viem, že na tej našej brigáde sa dali dohromady tri páry. Neviem, ako sú na tom ďalšie dva, ale o jednom viem, že sú ešte stále spolu," dodala.

kid

Jaroslav Žigala bol pri zbere "šedivý priemer"

V prvý deň sa opili

Tréner slovenskej nohejbalovej reprezentácie Jaroslav Žigala by zemiakovú brigádu odporúčal každému študentovi. "Keby sa dalo, okamžite by som na ňu išiel aj teraz. Myslím to vážne. Kvôli tým zážitkom, ktoré inde nezažijete. Zemiakovú brigádu doporučujem každému, aj vojenčinu, pravda len trojmesačnú, akú som mal ja. Takéto akcie mi vôbec neuškodili, iba prospeli."

Bývalý výborný nohejbalista, tak ako väčšina športovcov, pred záchranou úrody radšej uprednostňoval úľavy z titulu tréningovej zaneprázdnenosti. "Takže, zažil som vlastne iba jedinú zemiakovú brigádu. Ako prvák na dopravnej priemyslovke. Potom som už na zemiaky nechodil, lebo sa začala stavať telocvičňa DPMK a ja som tam namiesto zemiakov vykopával základy..."

Dodnes ľutuje, pretože tá jediná "komperka" vraj stála za to. "Spomínam si na ňu veľmi dobre, pretože sme sa tam hneď v prvý večer opili, a profesori nás načapali. Mal som iba 15 rokov, a to viete, dal som si pohárik, a hneď bola ´hoja ďunďa´. Bývali sme na Domaši, a mali sme tam jedného miestneho, ktorý nás učil, ako sa v robote príliš nepretrhnúť. Bol náš inštruktor i zásobovač, lebo nám nosil pálenôčku k chatkám, aby sme sa večer nenudili. Našťastie, keď nás profesori načapali, obišlo sa to iba so zdvihnutým prstom a pohrozením: No-no-no! Aby sa to viac neopakovalo." Prirodzene, symbolická výstraha nepadla na úrodnú pôdu, a druhý deň mal podobnú koncovku. "S tým rozdielom, že sme sa už nenechali načapať."

No treba povedať, že aj robota šla prvákom od ruky. "Aj sme si užili, aj sa porobilo. Pravda, každé ráno sme sa modlili, aby pršalo, lebo vtedy sa na pole nešlo. No keď zasvietilo slnko, nezastavili sme sa. Závideli sme jeden druhému, keď niekomu vyoralo menej zemiakov ako mne, lebo to bola naozaj makačka. Ale naučili sme aj ako zemiaky naspäť zakopať, aby ich nebolo vidno. Na techniku si už nespomínam, ale viem, že to pomáhalo, lebo profesorský dozor na to neprišiel. Pamätám sa, že motivácia, kto naplní najviac vriec, nejaká bola, ale mne to žily netrhalo," priznáva nohejbalový tréner, že v zbere krumpľov bol "šedivý priemer".

mat

Branislav Koniar hundral na rýchly traktor

Dobýjali dievčenské izby

Riaditeľ pretekov košického maratónu Branislav Koniar nemal nikdy tendenciu ulievať sa zo zemiakových brigád, aj keď počas tréningu na futbalovom trávniku, kde kedysi so športom začínal, sa nadrel podstatne menej ako na nedoziernom zemiakovom poli. "Zopár brigád som absolvoval, na strednej i vysokej škole, pamätám sa, že sme chodievali bojovať trebárs do Bardejovských kúpeľov, alebo na Spiš, ale na nič výnimočné z nich si nespomínam. Asi preto, že je to už dosť dávno, alebo že sa tam nič výnimočné nestalo. Pravda, boli sme mladí ľudia, a pri takej príležitosti, keď sme sa ocitli mimo školy a domova, boli sme ako odtrhnutí z reťaze."

B. Koniar videl pozitívum zemiakových brigád najmä v tom, že boli akousi spojovacou miazgou kolektívu. "Najmä po večeroch, keď sme sa schádzali, aby sme trošku vyhodnotili uplynulý deň..." Niekomu to však nestačilo, a keďže chlapcov a dievčatá zväčša delilo na ubytovni iba nejaké poschodie a málo ostražitý pedagogický dozor, niektorí horliví "aktivisti" pokračovali v "utužovaní kolektívu" aj v noci. "Prekonať nejako to poschodie nebol problém, a keď to nešlo po schodoch, tak sa našli iné cestičky ako dobyť dievčenskú izbu. Takáto rétorika v prípade trojnásobného otca asi nie je správna, ale vtedy sme takí boli."

Na druhý deň bola aspoň väšia chuť do roboty. "Musím sa však priznať, že na poli som sa nikdy nehrnul príliš dopredu. Hundral som, ako každý, keď bola príliš vysoká norma, alebo veľmi rýchly traktor, ale ani som nechcel, aby to pri mne zastalo. Pravda, najradšej som mal také chvíľky, keď som mohol obrátiť vedro naopak a trochu si na ňom posedieť. A keď sme to už mali za sebou, a domov som sa vracal s batohom plným zemiakov. Profesori sa vracali z brigád s plnými vrecami, a študenti takým štýlom, kto koľko unesie."

mat

Autor: Začal sa organový festival

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári