Je rád, že jeho tri kaprovité deti robia dobré meno jeho menu

Herec a režisér Dušan Kaprálik má na svojom konte množstvo televíznych, filmových, dabingových ale hlavne divadelných postáv, najčastejšie si však - aj vďaka svojmu územčistému vzhľadu - vyslúžil tragikomické úlohy. Pred pár rokmi sa začal venovať aj réžii, v ktorej zaznamenal tiež mnoho úspechov. Za svoj úspech ale považuje aj svoje štyri deti, pričom tri z nich - Zuzana, Martin a Ondrej ďalej robia v herectve dobré meno svojmu priezvisku. Do Košíc pricestoval D. Kaprálik spolu s kolegami z Novej scény, aby v rámci Festivalu divadiel strednej Európy ponúkli na javisku na Hlavnej ulici Košičanom muzikálové predstavenie Limonádový Joe. Počas zvukovej skúšky pred začiatkom predstavenia si našiel čas aj na rozhovor.

Je síce pravda, že predstava nastúpiť do autobusu a stráviť v ňom niekoľko hodín cestou naprieč Slovenskom sa mu neveľmi pozdávala, ale nakoniec bol rád, že sa s kolegami do Košíc vybral. "Predsa len - nemám tak často možnosť predstaviť sa aj tunajším divákom a pre každého herca je vítaná zmena, ak má možnosť hrať pred iným publikom. No a nakoniec - čo by som sa sťažoval, veď cestovanie po zájazdoch patrí k mojej profesii."

Pre divadlo vraj urobí čokoľvek... "Už som hral s natiahnutými šľachami, v 40 stupňovej horúčke... Verím tomu, že aj keby som si čosi dolámal, tak by som vyšiel na javisko hoc aj celý zasadrovaný. Nechcem však tvrdiť, že je to obeta. To rozhodne nie - to nie je to pravé slovo. Pretože ako môžem hovoriť o tom, že sa divadlu obetujem, keď mám túto prácu rád? Nezdá sa mi vhodné tvrdiť, že sa obetujem, keď idem na javisko s radosťou.... Koniec koncov, herectvo si ma pýta samé. Už je to raz tak, veď s divadlom som šťastne ženatý už viac ako 40 rokov!"

Tak ako sa mení manželstvo, aj počas rokov v divadle sa zmenil vzťah D. Kaprálika k herectvu. "Keď som bol mladý, tak som sa veľmi snažil naštudovať si všetko teoreticky. Čítal som rôzne knihy, články, dokonca aj kritiky. Hehe. Tie si dnes už absolútne nevšímam, lebo mi nepripadajú smerodajné. Dnes keď si aj nejakú prečítam, tak sa na tom skôr pobavím. Keby sa tí kritici aspoň netvárili, že sa snažia o objektívne kritiky, tak by som im to ešte ako tak uveril..."

Zlákala ho réžia

Hoci D. Kaprálika väčšina verejnosti pozná hlavne ako herca, má za sebou aj bohaté režisérske skúsenosti. "Réžia ma zlákala. A mal som k tomu vlastne dosť jednoduchý dôvod. Ja som tenký a chudý a taký typ herca nemá veľa príležitostí zahrať si nejakú zaujímavú postavu. No a režisér má vlastne možnosť zahrať si všetko, čo len chce. Hehe. No ale vážnejšie - veľmi ma baví proces tvorby predstavenia. Keď z mŕtvej litery v scenári vychádzajú živí ľudia, postavy. Keď si človek začne predstavovať situácie, vymýšľa, čo ako vyriešiť. Práca s hercami je úžasná, nikdy dopredu neviete, ako to celé dopadne. A zo šušťavého papiera vzniká čosi, čo prináša smiech, slzy, emócie..."

Veľmi dobre teda vie, čo ho láka na réžii. Ale čo bolo to, čo ho prvotne pritiahlo k herectvu? "Ani sám neviem presne povedať, čo to bolo. Zrejme nemôžem hovoriť o jednej veci, ktorá by rozhodla, skôr to bola taká nejaká súhra okolností. V prvom rade za všetko môže moja učiteľka slovenčiny, ktorá ma od prvej triedy vždy posielala na recitačné súťaže. Vyhral som pár krát Hviezdoslavov Kubín, potom som na škole začal hrať v amatérskom divadielku, potom ma Ivan Letko stiahol do martinského divadla. Vlastne on bol môj prvý režisér, robili sme spolu na jednej rozprávočke."

A hoci ho herectvo vábilo stále viac a viac, nemyslel si, že by sa mu mohol venovať aj profesionálne. Lákala ho totiž matematika a fyzika. "Dal som si prihlášku na vysokú školu a bol som presvedčený o tom, že bude zo mňa matematik. Ale pre istotu som zvážil aj možnosť druhej školy a dal som si prihlášku na VŠMU. No a keďže talentovky na herectvo boli o niekoľko mesiacov skôr ako prijímačky na matematiku a fyziku a prijali ma, tak som sa rozhodol, že to predsa len skúsim. Vedel som, že ma to láka už od detstva, tak som si povedal, že to skúsim. Som rád, že som sa takto rozhodol. Život herca je zaujímavý, prináša síce aj smutné ale aj veselé okamihy. A ak to celé človek berie s nadhľadom a baví ho to aj v 60-tke, tak čo viac si môže priať? Dobre som urobil, keď som uprednostnil divadlo pred matematikou..."

Za matematikou a fyzikou mu vraj už dnes smutno nie je. A to bol svojho času v týchto predmetoch naozaj šikovný, vyhrával rôzne súťaže... "Asi by som už nevedel derivovať, musel by som si na pár týždňov k tomu sadnúť, aby som si to oživil. Ale ostala mi logika, schopnosť dívať sa na veci analogicky. A to občas využívam. No a potom je dobré, že rozumiem odborným článkom, ktoré s matematikou a fyzikou súvisia. Lebo v tom mi ostala záľuba. Čítam si všetko nové, hlavne čo sa týka kozmológie a kvantovej mechaniky. K týmto veciam ma to stále láka."

Utiekal sa k herectvu

Herectvo je pre D. Kaprálika nie len profesia, ktorú má rád, ale v istom období bolo pre neho aj niečím, k čomu sa mohol utiekať. "Keď mi zomrela náhle prvá manželka, tak herectvo mi pomáhalo prekonať to. Odovzdal som sa práci. Keď manželka zomrela, tak ma to ohromilo, zarazilo, zamrazilo, ale v konečnom dôsledku ma to zocelilo." Hoci ho postihla tragédia, nepoddal sa jej a nikdy neprestal veriť v nové šťastie. To sa mu splnilo, keď sa znovu oženil a k dvom deťom z prvého manželstva - k Zuzke a Martinovi - pribudli aj Ondrej a Danka.

"Nikdy som nebol ten typ, ktorý by rozmýšľal negativisticky. V tomto smere som vlastne akčný a nenechávam veci, nech sa riešia samé a ak je to možné, tak sa radšej o svoje šťastie pričiním sám... Aj pri prvej manželke to tak bolo. Raz som sa s kamarátom prechádzal po meste a na druhej strane ulice som zbadal krásnu dievčinu s dlhými vlasmi. Zadíval som sa na ňu a kamarátovi som povedal - tak s touto budem chodiť. On sa zasmial, no mne sa to nakoniec podarilo. Síce mi to trvalo tri štvrte roka, ale podarilo sa. Hehe."

Spomedzi štyroch detí sa tri "potatili" a skúšajú to v divadle. "Ja som im všetkým hovoril, nech to radšej nerobia. Nuž ale nepomohlo. Potom keď mi bolo jasné, že ich to veľmi baví, tak som si povedal - prosím, ako chcete, ale najprv si musíte spraviť poriadnu školu. Takže každé z nich šlo najprv na gymnázium, aby si prípadne potom mohlo zvoliť aj nejakú inú školu. Takže som ich dal medzi ´kockaté hlavy´, nech sa idú poriadne učiť. Všetci to vydržali, no nakoniec u nich aj tak prevládla chuť venovať sa hraniu. Začala to celé Zuzka. Keď Maťo videl, ako sa jej darí, tak si povedal, že aj on chce byť ako ona. No a Ondro ten zase chcel byť ako Martin. Začal sa síce viac venovať réžii, ale aj on hrá na javisku."

Občas si vraj každý z nich príde pre radu k otcovi... "Ak ide o malé veci, s tými si vedia poradiť aj sami. Ale keď majú pocit, že je už zle, tak prídu. A to nie len čo sa týka práce, ale aj ostatných vecí. Lenže tých situácií, kedy sme spolu museli riešiť nejaké závažné problémy, bolo hádam len toľko, že by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky." Keďže so svojim priezviskom Zuzana, Martin ani Ondrej nič nenarobia, rátajú s tým, že ich budú mnohí porovnávať. A to nie len s otcom ale aj medzi sebou navzájom. "Berú to však s humorom. Veď nás aj volajú divadelný rybník. My sme totiž kapre. Ja som starý kapor, Zuzka je kaprica, Martin je mladý kapor a Ondro je buď malý kaprík alebo rovno poter. Hehe."

Samozrejme, D. Kaprálikovi občas nedá, aby sa kolegov nepopýtal na to, ako sa im s jeho deťúrencami pracuje... "Mne sa však často ani netreba pýtať, lebo sám vidím, či je to v poriadku alebo nie. A nepýtam sa na nich zo zvedavosti, skôr z rodičovskej hrdosti. Hlavne vtedy, keď sám vidím, že sa im darí. Vtedy chcem počuť, že sa páčia aj iným, tak sa naschvál pýtam - no čo poviete, šikovní sú, nie? Hehe. A som pripravený na to, že ich budú chváliť. Je to taká moja drobná neresť. Hehe. Stále keď ich vidím na javisku, tak sa z toho teším. Nie som ten typ, ktorý sa strachuje, sedí stiahnutý stresom a drží palce. Nie. Ja si to naopak užívam. Horšie je, keď vidí, že to nie je ono... Chvalabohu sa to ale často nestáva. Som rád, že moje deti robia aj ďalej dobré meno môjmu menu," prezradil s úsmevom. "Na druhej strane o ne mám tak trochu aj obavy, lebo veľmi dobre viem, čo všetko táto robota obnáša. Ak chcú vydržať tak ako ja aspoň do 60-tky, tak pred sebou ešte majú riadne dlhú cestu a postretá ich na nej veľa dobrých aj zlých vecí. Nuž ale rozhodli sa, dali sa na to, tak sa s tým musia popasovať."

Na deti je pyšný

Zuzane, Martinovi aj Ondrejovi sa darí a ich otec na ne môže byť právom pyšný. Má ešte jednu dcéru - Danku, ktorá je však postihnutá. To ale rozhodne nebráni jej rodičom, aby boli pyšní aj na ňu. "Ona nám dáva nesmierne veľa. Obdivuhodná je jej schopnosť rozpoznávať ľudí - hneď odhadne, či je človek dobrý alebo nie. Je schopná stopercentnej oddanej a úprimnej lásky. Je v nej bezhraničná a nesmierna dobrota. Prechádza z jedného sveta, ktorý je reálny, do toho, ktorý je absolútne vymyslený a ktorý si dokáže vybudovať sama v sebe."

Ona totiž žije aj v tom našom svete, aj v tom svojom. "A prechádza z jedného do druhého a to hoc i v pol vete. Nebolo jednoduché naučiť sa odsledovať, čo kedy a ako myslí. Chcelo to tréning. Danka je nádherná a úprimná a je to nesmierne dobrý človek. Veľmi ma zmenila a ja som jej za to vďačný. Som menej netrpezlivý, menej nahnevaný na svet. Som menej kritický voči určitým veciam a situáciám. Rozhodne som menej náročný a nad všetkým, čo sa okolo mňa deje, si dokážem utvoriť nadhľad. Bez nej by som sa to možno nikdy nenaučil," dodal Dušan Kaprálik.

Dátum narodenia: 21. február 1948

Znamenie: Ryby

Miesto narodenia: Martin

Ukončené vzdelanie: VŠMU

Rodinný stav: ženatý, štyri deti

Relax: rodina

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári