Dnes pokračujeme ďalším spomínaním Košičana Romana na všetko, čo ho postretlo v rovníkovom Ekvádore

Jablko putovalo od úst k ústam a každý si z neho trošku odhryzol

Minulý týždeň sme priniesli prvú časť zážitkov Košičana Romana, ktorý v apríli tohto roku strávil takmer mesiac v exotickom Ekvádore. Z jeho rozprávania ste sa napríklad dozvedeli, aké chute vládnu v tejto časti sveta, prečo sa Roman bál plynového sporáka i ako dopadla jeho cesta autom so živými krabmi. Dnes v týchto spomienkach pokračujeme.

Roman s kamarátkou Luciou, a vždy aj s niekým z rodiny, kto im robil sprievod a šoféra, podnikali viacero dlhších i kratších ciest krajinou, len aby z nej čo najviac videl. Keď napríklad išli z Quita, ktoré je v nadmorskej výške viac ako 2800 metrov a od Bratislavy vzdušnou čiarou vzdialené 10 440 km, mal možnosť obdivovať rozdielnosť krajiny. "Raz sme videli hory, inokedy doly, pastviny i banánové plantáže, na ktorých sa rodia banány všetkých značiek, čo sa aj k nám dostávajú," spomínal Roman. "Vo veľkom tam rastú tiež kakaovníky. Ekvádor je jedným zo svetových vývozcov kakaa."

Ráno, keď na cestu vyrážali, bolo zväčša po daždi, cez deň pražilo a tesne po súmraku opäť lialo. Asi preto tam všetko rastie tak rýchlo. Až na rozdiely v nadmorských výškach je celoročne od 15 stupňov v noci do 30 cez deň. Rovníkové slnko má riadnu silu, treba sa pred ním chrániť. Roman mal pravú ruku, čo si neuvedomil, počas jazdy autom čiastočne opretú o okno. Večer ju darmo natrel hrubou vrstvou krému, lebo ho hrozne pálila, opálená časť sa i tak zlúpala. Domáci zrady lúčov poznajú a hoci sú všetci tmavej pleti, natierajú sa. Slnko vychádza pravidelne ráno o šiestej a o šiestej večer zapadne. Akonáhle sa skryje za obzor, nad krajinou sa rozprestrie tma, preto mnohí Ekvádorčania chodia spať so sliepkami...

V aute sa viezli ôsmi

V jeden deň sa chceli ísť pozrieť k neďalekému jazeru. Medzitým si urobili zastávku u jedného z jej bratancov, ktorý oslavoval narodeniny. Mysleli si, že mu potrasú rukou a pôjdu ďalej. Ale kdeže... "Ženy sa odrazu začali motať okolo sporáka a čosi variť. Bratanec, aby ušiel čas, vytiahol 660 ml fľašu s pivom a jeden pohár. Do neho nalial asi 2 cm piva a podal prvému hosťovi. Potom znovu nalial rovnaké množstvo piva, pohár si zobral druhý prítomný, vyprázdnil ho a vrátil hostiteľovi. To sa opakovalo pri každom. Takže žiadne také, že každý má vlastnú fľašu, prípadne vlastný pohár. Všetci pijú z jedného pohára. Hoci ma z toho spočiatku obchádzali mrákoty, utešoval som sa myšlienkou, že alkohol, aj v malom množstve, dezinfikuje... Keď bratanec zistil, že pivá došli, šli kúpiť ďalšie. Približne od štvrtej popoludní sa kolečkovalo do neskorého večera."

K žiadnemu jazeru sa už, samozrejme, nešlo, pretože nálada sa stupňovala a na všetkých prišla chuť tancovať. V obývačke bolo však málo miesta, a tak všetko, čo bolo v strede a zavadzalo, popresúvalo sa do rohov a už sa trsalo. Pri hudbe, keďže v domoch síce majú malé televízory, ale zato obrovské hifi zostavy, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani hociktorý náš dj, sa rozliehala naširoko naďaleko. "Hlasná muzika lákala okoloidúcich, ktorí sa len tak, z ulice pristavili, v obývačke zasadli a popíjali s ostatnými kolečkové pivo a ostré, presnejšie whisky riedenú sódou. K tomu sa tancovala bachata, merengues, vallenato, cumbia, salsa, pre nás Európanov teda latino music. Oslava skončila asi o štvrtej ráno s tým, že všetci, čo tam boli, ostali u bratanca spať. Darmo som chcel isť domov poriadne sa vyspať, veď sme boli od príjemnej postele len asi polhodinu cesty. Nebolo s kým, žiaden vodič nebol triezvy. K jazeru, keď sme sa konečne ako tak prebrali, sme nakoniec predsa len išli. Tuším ôsmi v jednom aute..."

I keď táto návšteva dvakrát slávne nedopadla, Romanovi sa páči, že ak sa v Ekvádore pije, tak doma. Na ulici nevidel jediného motkajúceho sa. Ani fajčiari sa na verejnosti veľmi neukazujú. V tejto krajine je to tak, ako by možno aj u nás malo byť oslavuje a popíja sa, keď je dôvod. Nie preto, že máme "slinu". Tam prakticky také krčmy aké sú u nás Roman nevidel. Možno aj to kolečkovanie pijatiny je na niečo dobré. Stihne sa vypiť podstatne menej ako keď sa pred každého postavia fľaše. Ekvádorčania majú porekadlo, že človek by mal najprv začať tancovať, až potom piť. Hudbu milujú a je to aj počuť. "Na diskotéke, doma či z áut, zovšadiaľ znie latino. Najmä rytmy salsy. Zahraničnú prakticky nepočuť. V tom cudzí vplyv do Ekvádoru ešte nedošiel. I keď mnohí členovia rodín pracujú vonku, lebo doma je málo pracovných príležitostí."

Odmietnuť, je to urážka

K najväčším urážkam patrí to, ak vás tamojší obyvateľ niečím obdaruje a vy to, síce slušne, ale odmietnete. To neexistuje. Musíte poďakovať a zobrať. Inými slovami, musíte byť ticho a jesť to, čo vám dajú. "Išli sme napríklad spomínaná osmica k jazeru. Jedna zo žien objavila v taške jablko. Mala na neho chuť, ale, aby sa necítila trápne, že ona sa napcháva a ostatní nie, jablko putovalo od úst k ústam a každý si z neho trošku odhryzol. Tá istá pani, hoci bolo v aute tesno ako v sardinkovej konzerve, vytiahla neskôr krém a začala si masírovať nohy. Točila ich, prekladala a ostatných nútila ešte viac sa scvrkávať. Keď skončila, samozrejme, že krém podala susedovi, či si aj on nechce pomasírovať nohy..."

Roman nevedel, či sa má smiať, plakať, krútiť neveriaco hlavou alebo byť ticho, lebo u nich je takéto konanie úplne normálne. Podobných šokových momentov zažil viacero. Išli napríklad malým nákladiačikom sediac´ na korbe po ceste, ktorá cestou nikdy nebola. Pohľad dolu na zráz, ktorý začínal asi pol metra od kolies auta, jemu dvakrát príjemne nebolo. Ostatní nič nevnímali, vo veľkom sa bavili. Podobne tamojší obyvatelia ako keby nevnímali, že človek môže byť aj smädný. Jedla je všade vždy dosť, ale nápojom vás neponúknu. Ten si treba kúpiť alebo od nich vypýtať. Ekvádorčania zrejme nemajú smäd.

"Pre nich je normálna aj rybačka. Nie s udicou, ale so sieťou, do ktorej chytajú niečo ako ostrieže. Už pri ulovení prvého, keďže to bolo v horskej bystrine, kde bola voda neskutočne ľadová, ma chuť na rybacinu prešla. Ja, dieťa z mesta, vyrastajúce v panelákovom byte, som sa počas pobytu dostal k takým veciam, o ktorých som predtým ani nechyroval, iba videl vo filmoch. Úplne najhlúpejšie som sa cítil, keď mi povedali, aby som išiel zahnať kravy do maštale, lebo gazda sa necíti dobre. Toto bolo čosi, o čom som ani len predstavu nemal, ale pred Luciinou rodinou som sa nechcel dať zahanbiť, a tak som súhlasil."

Pôvodne mal Roman na nohách sandále, ale na upozornenie, že to je nevhodná obuv, zobral si botasky. Hoci mu povedali, že ich bude škoda, neveril im, nemal predstavu, do čoho ide. Kravy sa pásli na kopci, ktorý bol veľmi strmý, preto nečudo, že kým sa mu podarilo priblížiť sa aspoň k prvej krave, urobil zopár kotrmelcov. Keď boli kravy konečne v maštali a Roman sa mohol na seba pozrieť, skonštatoval dva fakty: mal krvavé a doškriabané nohy a botasiek, aj vďaka lejaku, ktorý sa spustil, bola naozaj škoda... Luciina rodina chová kravy, prasatá a drobnú hydinu. Kravy kupujú asi po 500 dolárov a keď ich dochovajú, predajú ich za 2000 dolárov, takže celkom dobrý biznis.

"Pred návratom z farmy domov, ako inak, čakala nás večera. Dosť mi vytrávilo, tak som sa tešil a dúfal, že budeme jesť niečo iné ako kura. Hydina je totiž to, na čom Ekvádorčania hlavne žijú. Ich kury sú väčšie ako naše, mäso je podstatne tmavšie a čo som nevedel pochopiť, varia sa celé. Keď som sa pozrel susedovi, čo všetko má v tanieri, zbadal som celú nohu aj prstami a začul, ako mu toto všetko praská pod zubami... vlčí hlad ma prešiel."

Pretože začínalo byť neskoro, v duchu sa nádejal, aby existovala aj bezpečnejšia cesta ako tá, ktorou na farmu prišli. Trasou bola iná, ale sprevádzaná silným dažďom a doplnená dochádzajúcim palivom. Doslova na doraz došli do prvej dedinky, kde palivo kúpili. Plynovú bombu. "Z rešpektu pred "jednoduchosťou" systému som tankovanie z plynovej bomby do auta sledoval z úctyhodnej vzdialenosti... Domov sme došli asi tri hodiny po západe slnka. Vymrznutí, lebo sedieť na korbe, to bolo kruté, a poštípaní od komárov, pre ktorých sme boli "sladké" terče."

Plával v oceáne

Roman sa dostal i k Tichému oceánu. "Aj som sa kúpal, voda mala okolo 30 °C, takže vôbec nebola taká studená ako som si pôvodne myslel. V tej chvíli som bol na seba pyšný, kde ma to vetry zaviali... Auto sme nechali v malom prístave, dali sme si výborné rybacie raňajky a malým trajektom sme sa presunuli na pláž jambeli. Počas plavby som obdivoval chlapcov, ako využívajú odliv a z hĺbky piesku lovia kraby, ktoré v ňom boli. Potom ich zviazali do balíkov a hajde k najbližšej ceste, aby ich ponúkali motoristom."

Jambeli je maličká pláž, no návštevníkovi sa tam hneď zapáči. Personál jednej reštaurácie im ukázal, kde sa môžu zložiť. I slnečníky a marinetky im doniesli. Boli totiž jedinými hosťami, lebo to bolo po obede a uprostred týždňa. "Strávili sme tam pár príjemných hodín. Reštaurácii sme síce urobili tržbu iba 6 dolárov, no aj tak k nám boli úctiví. Až keď sme sa chystali na odchod, všimol som si, že všade sú čierne zástavky. Aj keď najprv som ich nezaregistroval, a preto som sa kúpal. Ich plápolanie mi silno pripomenulo časy z Bulharska, kam sme so sestrou a rodičmi ako deti chodili."

Vďaka "vode" sú ryby jeden zdroj obživy tamojších obyvateľov, poľnohospodárstvo druhý. Ekvádor má aj nerastné bohatstvo, ale celkovo je to menej vyvinutá krajina ako Slovensko. Je tam kopa ľudí, ktorí, keď sa ráno zobudia, v podstate pre nich padla... trvalé zamestnanie nemajú. I preto sa väčšina snaží pomôcť si ako vie. Či už majú malé farmy, kde chovajú sliepky a prasatá alebo si pri domčekoch vytvárajú malé záhradky a v nich pestujú všetko, čo sa dá využiť ako potravina.

"Pre mňa ako cudzinca bolo zaujímavé ísť do záhrady, natiahnuť sa k prvému stromu a zobrať si z neho mandarínku, prípadne pomaranč. Alebo sa netopiť v horúčavách, lebo denné teploty sú príjemné, od 20 do 30 °C, zato v noci treba občas privrieť okno. K nekaždodenným momentom patrila oslava Dňa matiek. Muži sa vtedy vezú na povoze, na ktorom majú hifi zostavu. Pristavia sa pri domoch známych a spievajú piesne vyjadrujúce úctu mamičkám. Bolo to milé a dojemné."

Roman zažil prejazd rieky džípom, výstup lanovkou do výšky 4 000 metrov nad hlavným mestom, kúpanie sa v termálnom kúpalisku pod aktívnou sopkou, pohľad na zasnežené okraje sopky, zber pomarančov, ochutnanie čerstvo narezanej cukrovej trstiny i návštevu miesta, ktoré sa volá polovica sveta. To preto, lebo je presne v polovici sveta, v nádhernej scenérii a v nadmorskej výške, kde sa počasie mení rýchlejšie ako v našich Tatrách. "Z turistického pohľadu je Ekvádor interesantný. Možno aj žiť by som tam vedel. Ale, až keď budem mať aspoň o 20 rokov viac. V tomto veku by bol pre mňa veľmi pokojný, až stereotypný...., "uzavrel spomínanie Košičan Roman.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári