Ponuky do seriálov vraj dostal, no je lenivý, aby nejakú prijal

Herec Ján Mistrík stál spolu s bratom Ivanom na javisku Slovenského národného divadla už ako šesťročný a láska k herectvu ho neopustila dodnes. Priznáva však, že je už pohodlný a radšej má v práci viac pokoja ako kedysi... Do Košíc nedávno prišiel s kolegami z divadla Nová scéna, keď v rámci Festivalu divadiel strednej Európy ponúkli na pódiu na Hlavnej ulici muzikálové predstavenie Limonádový Joe. Čas na rozhovor si J. Mistrík našiel počas zvukovej skúšky pred začiatkom predstavenia.

Košice má vraj J. Mistrík veľmi rád, hlavne sprostredkovane cez svoju dcéru. Zuzana Mistríková totiž už dlhé roky veľmi úzko spolupracuje ako dramaturgička práve s košickým divadlom. "No, nedá sa práve povedať, že by podedila špeciálne vlohy pre tanec. Skôr je o to o tom, že to má v hlave dobre poukladané. Vie koncepčne uchopiť príbeh, dať dohromady veci. A to je veľmi dôležité, keď spolupracuje s niekým ako Ondro, kto má obrovskú tvorivú fantáziu a občas potrebuje, aby na neho dával ktosi pozor a ak treba, vrátil ho ´na zem´," nazdáva sa J. Mistrík.

Okrem prostrednej Zuzany má s manželkou ešte ďalšie dve dcéry. "Najstaršia Janka skončila prekladateľstvo - tlmočníctvo angličtina a nemčina. Ona napríklad preložila prvé dve časti Harryho Pottera, vymyslela všetku tú čarodejnícku terminológiu. Teraz je však doma, pretože popri 17 a 19-ročných synoch má tri a pol ročnú dcéru." Najmladšia Ľubica vyštudovala slovenčinu a estetiku, okrem toho dramaturgiu a rozhlasovú dramaturgiu. "Ona napríklad vymyslela letné kinematograf autobusy, ktoré chodia po Slovensku a premietajú pod holým nebom filmy. No a v týchto dňoch je hlavne mamina na plný úväzok, lebo má trojročného syna a ročnú dcérku. Ja teda nechápem, po kom sú všetky tri také tvorivé. Po mne to asi mať nebudú," smeje sa. Veľkú radosť mu ale robia nie len tri vydarené dcéry, ale aj celom slušný počet vnúčat. "Keď sa vidíme s vnúčatami, tak sa s nimi veľmi rád vyšantím, ale na druhej strane veľmi rád ich aj vrátim potom mamičkám, nech sa už o ne starajú samé. Hehe."

Zatiaľ to však nevyzerá, že by sa niektoré vnúča snažilo ďalej rozvíjať herecký rod Mistríkovcov. "Obaja starší vnuci sú po otcovi, budú z nich hotelieri. No a pri menších je ešte ťažko hovoriť. Každopádne by mi vôbec nebolo ľúto, keby sa v rodine žiadny ďalší herec neobjavil. Veľmi dobre viem, čo všetko to obnáša."

Sám J. Mistrík sa na javiská divadlá po prvý krát postavil už ako šesťročný. "V tom čase brat tiež Ivan chodil do rozhlasovej dramatickej družiny a vzali ho do divadla, kde často hrával. No a keď robili klasickú inscenáciu Rok na dedine a potrebovali veľa detí, tak vzali aj mňa. Na javiskách divadiel teda účinkujem od roku 1948."

Aj keď obaja s bratom Ivanom hrávali už ako deti, mali vraj bežné detstvo obyčajných chlapcov. "Pravdu povediac, ja som celé detstvo svojim starším bratom zavadzal. Najstarší mal o deväť rokov viac ako ja, Ivan o sedem. Takže keď už oni behali za frajerkami, ja som všade chodil s nimi ako taký prívesok. Oni mali plné zuby toho, že so sebou musia všade brávať aj takého sopliaka... Žili sme na okraji Bratislavy, ale veľkú časť detstva som strávil v obci Tŕnie pri Zvolene, kde sa narodil otec. Počas vojny nás chcel ochrániť, tak nás troch aj s mamou poslal do Tŕnia, lebo sa bál, čo by sa stalo, ak by sme ostali v Bratislave. A pritom v Bratislave sa nič nedialo, zato my sme bývali v dedine, kde v škole bolo raz partizánske raz nemecké veliteľstvo..."

Keďže veľkú časť detstva trávil na javisku, prirodzene ho to lákalo k herectvu aj neskôr. "Brat šiel do Spišskej Novej Vsi do Dedinského divadla, kde som si aj ja dal prihlášku. Odišiel som kvôli tomu zo školy, lebo som bol presvedčený, že ako umelec školu nebudem potrebovať. Lenže do divadla ma nevzali. Tak som na truc podpísal zmluvu na prácu na jednej priehrade a rok som si zarábal na živobytie krompáčom a lopatou. Potom mi z Dedinského divadla prišiel papier, že ma berú, tak som šiel. Po krátkej dobe však divadlo zrušili a ja som to skúsil na Vysokej škole múzických umení."

Po škole ho vzali do divadla do Zvolena, potom šiel na dva roky do vojenského umeleckého súboru a neskôr do martinského divadla. "To boli moje najsilnejšie roky, čo sa týka divadelného herectva. V tom období boli totiž v Martine štyria režiséri Miloš Pietor, Stano Párnický, Ivan Petrovický a Ľubo Vajdička. Takže tam bola každá premiéra súťažou o najvydarenejšiu inscenáciu. V tom období som si zahral pár naozaj výborných postáv."

Dnes si na javisku na nejakej postave vyslovene zgustne už iba sporadicky. "Som členom Novej scény, čo je v podstate v poslednej dobe muzikálové divadlo a ja pritom spievam iba v sebaobrane. Hehe. No, nehovorím, že od zúfalstva by som čosi nezaspieval, keby to inak nešlo. Ale radšej to nechávam na tých, ktorí to vedia. Prečo by som sa mal trápiť? Ale zase nemôžem povedať, že si nezahrám občas aj v pekných veciach. Už to však rozhodne nie sú také veľké príležitosti ako pred rokmi..."

V poslednej dobe sa v slovenských televíziách roztrhlo vrece soi seriálmi, tam by sa tiež mohla nejaká zaujímavá ponuka nájsť... "Dostal som nejaké, ale som príliš lenivý na to, aby som súhlasil. Občas nejakú drobnosť urobím, ako napríklad v Ordinácii v ružovej záhrade. Ale aby som sa dal presvedčiť na veľkú postavu v dennom seriáli? To rozhodne nie. Ja som už predsa len starý pán, mám svoj zabehaný rytmus a nechce sa mi ho meniť. Ráno si zahrám tenis, prípadne idem skúšať do divadla. Poobede nejaký dabing, večer predstavenie a to mi bohato stačí. Ja som si užil do sýtosti také roky, keď sa ráno bežalo do rozhlasu, potom do divadla, potom televízia, večer divadlo, v noci cez polovičku Slovenska na filmovačku, ráno nakrúcať a večer rýchlo späť, aby sa stihlo predstavenie.... To som si zažil a ďakujem už neprosím."

Dnes mu vraj úplne stačí, keď na dobrú postavu natrafí v dabingu. "Dá sa povedať, že teraz si viac zgustnem pri dabovaní ako na javisku... Nevadí. Veď aj dabing je skvelá robota. Aj keď je to drina - treba sa sústrediť, je to riadne namáhavé pre nohy i oči. Zábavné je, že často po tom, čo stojím a zo vzdialenosti jeden meter celé hodiny ´čumím´ na monitor, tak sa doma večer pristihnem pri tom, ako sedím na gauči a pozerám sa zo vzdialenosti jedného metra na televíziu. Hehe. Oči mám pri tom krvavé ako mäsiarsky pes..."

Pri dabingu si v poslednej dobe obľúbil hlavne postavu šéfa chirurgie v seriáli Klinika Grace. "Sú tam dobrí herci, zaujímavé príbehy. Je to dobrá robota. Iste som rád, že pred rokmi som mal viac príležitostí prejaviť sa výrazne na javisku i pri filmovačkách. Ale to obdobie je preč a ja som spokojný s tým, ako to všetko je. Keď si tak spomeniem, tak veľmi zábavné mi pripadá obdobie, kedy som asi tri či štyri roky hral vo filmoch zásadne postavy, ktoré neboli Slováci." V seriáli Straty a nálezy hral napríklad šoféra sanitky, ktorý bol Róm. "Potom do toho prišiel veľkofilm Cirkus v cirkuse, ktorý sa nakrúcal v Moskve. Tam som hral pre zmenu Inda. V seriáli 39 stupňov v tieni som si zahral Araba a v Úteku zo zlatej krajiny indiánskeho náčelníka. V seriáli Miesto v dome som zase hral Juhoslovana..."

Vtipnosť celej situácie podčiarkuje fakt, že J. Mistrík je známy aj ako zástanca čistoty a spisovnosti slovenčiny... "No a práve v týchto filmoch som našu reč komolil a prznil jedna radosť. A kde sa vo mne vzala tá vášeň pre slovenčinu? Sám neviem. V prvom rade treba povedať, že som vyrastal na okraji Bratislavy v dobe, keď sa v nej rozprávalo kadejako - miešala sa tam maďarčina s nemčinou. Takže som sa najprv sám musel naučiť rozprávať spisovne. Aby som dokázal odhaliť svoje chyby, tak som počúval sám seba. No a naučil som sa počúvať aj druhých a začalo mi z toho, čo som počul, doslova krútiť uši. Hlavne keď počujem, čo sú schopní zo seba dostať moderátori, ktorí by mali slovenčinu ovládať... Už keď ma žena pri sledovaní televízie zbadá, ako dostanem kŕč, tak mi len vraví - prosím ťa, nerozčuľuj sa, nič nehovor... Nuž, asi s tým nič nenarobím. Aspoň že som počas krátkeho obdobia, kedy som učil na konzervatóriu, naučil jeden celý ročník poriadne rozprávať. Hehe."

Keď potrebuje J. Mistrík úplne "vypnúť" a oddýchnuť si, stačí, keď si ide zahrať tenis, alebo si doma pokojne sadne ku krížovkách alebo ku knižke. "Ja sa sám so sebou nenudím. A nenudím sa ani s vlastnou manželkou. Také šťastie asi väčšina chlapov v mojom veku nemá... Radi si občas pri káve zahráme karty, alebo sa len tak rozprávame. O divadle ani veľmi často nie, skôr o úplne bežných veciach. Som rád, že manželka už oddychuje doma na penzii. Hneď ako bola vo veku, kedy mohla odísť, tak som ju na to nahovoril. Ona totiž 40 rokov učila deti na prvom stupni základných škôl a to je doslova diagnóza. U nás sa nehovorilo doma inak ako v zdrobneninách. Hehe. Ja sám si domov hádam žiadnu profesionálnu deformáciu nenosím. Len mi občas manželka vyčíta, že hovorím príliš výrazne a dosť nahlas, ako keby som bol stále na javisku..."

Domov si J. Mistrík vraj nikdy nenosil ani žiadne postavy, s ktorými sa "pasoval" či už v divadle alebo pred kamerami. "Nedalo sa to. Veď počas roka som mal aj osem či deväť premiér, okrem toho na repertoári ďalších päť - šesť postáv zo starších hier. K tomu inscenácie, filmy, dabingy, rozhlas... Ak by som sa nenaučil vždy sa čo najrýchlejšie od danej postavy ´odstrihnúť´, tak by som z toho mal v hlave poriadny guláš," dodal s úsmevom.

Dátum narodenia: 3. august 1942

Znamenie: Lev

Miesto narodenia: Bratislava

Ukončené vzdelanie: VŠMU

Rodinný stav: ženatý, tri dcéry

Relax: tenis

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári