Aby mal čo jesť, z kontajnerov vyberal potraviny po dátume spotreby

U väčšiny drogovo závislých ide o ľudí, ktorí si zničili život a zdravie svojou vlastnou hlúposťou. Mnohí z nich už nie sú schopní normálneho myslenia. Nájdu sa však aj takí, ktorí si svoj problém uvedomujú a chcú ho riešiť. Jedným z nich je 28-ročný Juraj. Uvádzať jeho celé meno a mesto, odkiaľ pochádza, nie je v jeho prípade dôležité. Podstatné je len to, čo všetko prežil a fakt, že sa práve lieči v jednom z košických špecializovaných stredísk. Vyrozprával nám príbeh, pri ktorého počúvaní nám neraz behal mráz po chrbte...

Juraj pochádza s rodiny, ktorá trpela kvôli alkoholizmu jeho otca. "Často mňa, mojich súrodencov i mamu bil. Na dennom poriadku boli naše úteky z domu, sťahovanie sa k rodinným priateľom, či príbuzným." Z toho dôvodu si už odmalička hovoril, že nikdy nechce byť ako jeho otec. Ten rodinu opustil, keď bol Juraj ešte na prvom stupni základnej školy. "Žiadosť o rozvod si podala mama. Otec bol zazobaný pracovník ropovodu a čo sa týka materiálneho zabezpečenia sme pri ňom mali vystarané. Mnoho žien by z toho dôvodu manžela, aj keď pije a je agresívny, neopustilo. Mama však urobila správnu vec a veľmi ju za to obdivujem."

Možno aj vďaka detstvu je Juraj odmalička introvert. Začal si to všímať najmä na základnej škole. "Odpočiatku som si uvedomoval, že nechcem byť taký, ako bežná spoločnosť. Stále som chcel byť iný, žiadna súčasť davu. Nesúhlasil som s tým, ako sa správajú moji spolužiaci, čo robia. Bol som radšej sám." Z toho vyplývali i predsudky jeho okolia, ktoré sa mu snažilo dohovoriť, aby nebral život tak vážne. "Necítil som sa pri bežných ľuďoch dobre. Keď som šiel von, vyhľadával som partie, ktoré sa vymykali bežnému spoločenskému priemeru. Šlo najmä o záškolákov. Von som nechodieval často, len raz za čas."

Po skončení školy sa toho v Jurajovom živote spočiatku veľa nemenilo. Stále bol samotárom, do mesta chodieval len občas. Cvičil, chodil na judo, pil len príležitostne, nefajčil. Nič teda nenaznačovalo tomu, že by sa mohol vydať na zlé chodníčky. Najviac si dal záležať na zdokonaľovaní judo schopností. Natrafil však na trénera alkoholika. "Keď bol opitý, dal mi privysoký dan. Zjavne som si ho nezaslúžil. Tréner ma však poslal na veľkú súťaž. Samozrejme, odišiel som odtiaľ s veľkým nárezom. Dosť ma to poznačilo. Bojovali sme pred obrovskou halou a po výprasku som sa veľmi hanbil." S judom po tomto zážitku nadobro skončil.

Prišiel teda o záľubu, ktorá mu brala väčšinu voľného času. Začal si ju nahradzovať tým, že čítal veľa kníh a vyhľadával ľudí, ktorí sú niečim zaujímaví. Stále sa to však zaobišlo bez drog. "Postupne som začal chodievať čítať do lesa a podobne. Spoznal som sa s ľuďmi, ktorí mali rovnako radi prírodu a vyhýbali sa spoločnosti. Vodili ma sebou na rôzne trampy." Paradoxne práve to bolo začiatkom konca pokojného života tohto intelektuála. Spoznal sa tam s kamarátom, ktorý pestoval marihuanu.

"Odvety sa naše vychádzky do lesa začali meniť na výlety s jednoznačným úmyslom vypiť a ´zahuliť´." Stále to však nebolo nič vážne. "Trávu" si začal pestovať aj sám, no keď sa stalo, že mu došla, nevadilo mu to. Vedel bez nej úplne bez problémov fungovať. Zlom nastal až počas štúdia na strednej škole. "S kamarátmi som začal chodievať na diskotéky. Na nich som pil a bavil sa. Postupom času som prišiel na to, že sa bez alkoholu neviem uvoľniť a zabaviť sa dokážem len keď si vypijem." K alkoholu a marihuane sa časom začali pridávať i halucinogénne huby, či LSD. Onedlho diskotéky vymenil za rôzne žúry, kde sa šlo až nadoraz... Doma začal Juraj pestovať omnoho viac marihuany ako predtým. "Nepoužíval som ju len na fajčenie. Dokázal som si vyrobiť marihuanové mlieko, maslo, či dokonca čokoládu."

Po skončení školy si našiel prvú prácu, no došlo k okamžitým problémom. Začal totiž nadmerne piť, čo mu mnohokrát znemožňovalo po prehýrenej noci prísť do zamestnania načas. "Všetky peniaze som prepil. Z výplaty mi neostalo nikdy nič. Okrem toho som ´húlil´ každý deň približne desať jointov. Marihuanu som začal aj predávať." Na sídlisku o ňom každý vedel, že pestuje konope. V tom čase to ešte nebolo také rozšírené. To mu spolu s jeho skvelou pestovateľskou znalosťou, ktorá mu umožnila predávať rôzne kvalitné druhy marihuany, zaručilo dostatok záujemcov.

To, že sa s Jurajom niečo deje, si všimla už aj jeho mama. "Mám sestru a brata. Bola na nás sama, čo niekedy popri práci jednoducho nezvládala. Začala sa mi venovať, až keď súrodenci odišli študovať do iných miest. To už ale bolo neskoro." Nabádala ho, aby si na alkohol nezvykal, aby nedopadol ako jeho otec. Zjavne ešte netušila, aké to je s jej synom vážne. "Myslela si, že pijem len cez víkend. Nevedela, že takto fungujem každý deň. Nabádala ma klasickými vetami ako ´Zvyk je železná košeľa´, či ´Z idúceho vlaku sa už ťazko vyskakuje´, no nebral som ju vážne. Mne to, že sa zabávam, pripadalo úplne normálne." Jurajova matka si teda myslela, že ide o bežné postpubertálne vystrájanie. Juraj jej to nezazlieva. Mamu pokladá za slušného človeka, ktorý svoje tri deti sám jednoducho nedokázal zvládať.

Juraj si v tom čase začal všímať zaujímavý jav. "Odkedy som začal predávať trávu, počet mojich kamarátov sa zniekoľkonásobil. Spočiatku mi to vyhovovalo a páčilo sa mi to, neskôr som si začal uvedomovať, o čo vlastne ide." Jurajovi pseudokamaráti s ním totiž chodili von len kvôli tomu, že mali prístup k marihuane zadarmo. "Potom som ich začal triediť. Ak chceli len húliť, spravil som im dobrú cenu, no prestal som sa s nimi stýkať. Z toho množstva kamarátov mi potom ostalo takých päť pravých."

Ďalším dôležitým bodom jeho života bola prvá láska. Celú pubertu sa Juraj dievčat bál a vyhýbal sa im. "Nevedel som s nimi komunikovať. Prvé dievča som si našiel v osemnástich a hneď som sa do nej zaľúbil." Šlo o šesť rokov staršiu priateľku, ktorá mala syna. Vzťah s ňou si Juraj veľmi pochvaľuje, no časom prišli problémy. "Zvolil som nezodpovedný prístup k životu, čo jej vadilo. Veľakrát som sa vzdal a chcel sa rozísť, no stále ma presvedčila, nech spolu ostaneme." To bola hlúposť. Hoci navonok vyzeralo všetko v poriadku, ona začala spávať s inými chlapmi. "Načapal som ju inflagranti a zrútil som sa. Celý som sa triasol a utiekol. Horšie však bolo to, že som sa potom nenormálne rozpil."

Mama sa mu snažila pomôcť tým, že mu našla prácu v Čechách. "Pracoval som v Prahe ako kuchár v hoteli, neskôr v pizzérii. Musel som to však žiaľ nechať. Postupom času sa mi totiž vyvinuli zdravotné problémy, kvôli ktorým som musel prácu kuchára zanechať." Domov prišiel len na krátko. Keď sa vrátil do Čiech, pokračoval tam, kde skončil. Pil a drogoval...

Proti jeho nezodpovednému chovaniu sa snažila opäť zakročiť Jurajova mama. Dala mu kontakt na známeho z Prahy. Bol veriaci a zaujímal sa o rôzne náboženské témy. "Dúfala, že ma jeho vplyv zmení. Nepodarilo sa to však. Spočiatku som sa totiž nasťahoval ku kamarátovi, ktorý bral pervitín. Časom z neho chytil schyzofréniu, zahodil mobil, lebo ho pokladal za obmedzujúci a robil iné čudné veci. Až vtedy som sa nasťahoval k veriacemu, ktorého mi mama odporučila. Býval som však u neho len zopár dní."

Potom sa prakticky stal bezdomovcom. Mame o tom nič nepovedal. "Chodil som do podniku s príznačným názvom Troska. Vedel som, že keď budem sedieť na jednom mieste a piť, niekto si po čase prisadne. Týmto spôsobom som si vedel nájsť niekoho, u koho som mohol prespať." Niekedy jeho plány nevyšli, no nerobil si z toho ťažkú hlavu. Jednoducho si ľahol na chodbu nejakého bloku. "Raz som sa zobudil na to, že mi potkany hrýžu nohu. Bolo to otrasné, navyše bola strašná zima. Pracoval som však a peniaze na drogy sa stále našli."

Nasledovala niekoľkomesačná púť po rôznych bytoch. Postupne býval u kolegyne, kamaráta, priateľky, či na ubytovni. To, že má problémy, si uvedomil až po ďalšom bolestivom zážitku. "Našiel som si priateľku, ku ktorej som sa nasťahoval. Bola to vyliečená narkomanka. Ja, so svojim životným štýlom, som ju pohltil natoľko, že začala opäť brať pervitín. Veľmi ma to bolelo a dodnes som si to neodpustil." Výsledkom bolo to, že vyhľadal motivačné kurzy, ktoré začal pravidelne navštevovať. "Je to skvelá forma pomoci. Na Slovensku však bohužiaľ neexistuje. Ide o pravidelné stretnutia závislých ľudí. U nás závislého človeka zavrú na psychiatriu, čo je podľa mňa nezmyselné a nikoho to nevylieči."

Okrem návštev motivačných kurzov chodieval Juraj v Prahe aj do denného stacionáru, ktorý slúžil na liečenie drogovo závislých. Na toto obdobie spomína rád. "Po dlhom čase som bol triezvy a nedrogoval. Odrazu som si pripadal ako človek, zlepšili sa mi moje vzťahy, či komunikatívnosť. Kedysi som mal problém nájsť si jednu priateľku za rok. Počas pobytu v stacionáry som si našiel tri dievčatá." To sa však neskôr ukázalo ako chybný krok. Po rozchode s poslednou priateľkou totiž začal piť a drogovať opäť.

Nasledovala dlhá anabáza striedania podnájmov a pracovísk. "Odvšadial ma vyhodili. Nájom som platiť nedokázal alebo som si nesadol so spolubyvajúcimi. Do práce som často meškal alebo do nej neprišiel vôbec." S kamarátmi sa postupne dostal na dno, začali kradnúť. Jedli dokonca veci z odpadu. "Chodili sme vyberať kontajnery pri hypermarketoch. Vyhadzovali tam veci, ktoré presiahli dobu spotreby. Pozbierali sme, čo sa dalo, umyli to vo vani a jedli. Kamaráti síce mali peniaze od rodičov, no okrem nájmu z nich minuli všetko na drogy a alkohol."

Celé to Juraja priviedlo na dno. Pervitín si kvôli lepšiemu zážitku už aj pichal, všetky veci mal v záložni. Dva dni pred Vianocami 2006 sa teda pobral späť domov. Hoci v Čechách pracoval pomerne dlho a za dobré peniaze, domov prišiel s jednou taškou. "Všetko som prepil. Bol to môj životný štýl. V bare som bol ako doma. Spal som málo, niekedy vôbec. V bare som sa cítil dobre, bol som tam s ľuďmi, s ktorými sme každý deň pili. Niekedy som si do toho dal aj pervitín, kvôli čomu som nemusel spať."

Keď sa vrátil bez vecí a ako troska, nesmel byť s mamou. Utrápil by ju. Šiel teda bývať k bratovi. "Ten ma donútil niečo so sebou robiť. Bol som tichý a nemyslel na nič iné, len na drogy. Pracoval som v hnusnej dedinskej krčme a po práci chodil drogovať a piť." Nasledovalo niekoľko väčšinou neúspešných liečení. Utekal z nich, lebo nevedel vydržať abstinenčné príznaky. Ako hovorí, niekedy boli také silné, že sa mu triaslo celé telo.

Bol na dne. Stratil hygienické náviky, nemal peniaze, žiaden majetok, či sebavedomie. Na obdobie psychiatrických liečení spomína, ako na najhoršie obdobie svojho života. "Okrem iného som si zničil pamäť, žalúdok, pankreas. Fyzicky som jednocuho úplne odišiel. Rok psychiatrických liečení bol pre mňa peklom, no pomohol mi." Dnes sa lieči v jednom z košických stredísk. Dal sa ako tak dokopy a bojuje ďalej. "Našiel som si prácu, aj keď fyzickú. S tým som nikdy problém nemal. Je to fajn, keďže mi to pomáha dať si telo do poriadku. Fungujem síce na antidepresívach, no toľko vecí, čo som spravil za posledné tri mesiace, som predtým robil rok."

O tom, či sa Jurajovi podarí definitívne vyliečiť, hovorí len s veľkou rezervou. Plány do budúcna si radšej nerobí. Uprednostňuje tie krátkodobé. "Nezamýšľam sa nad budúcnosťou. Žijem pre dnešok a snažím sa poučiť z pádov, ktoré som zažil v minulosti. Odkedy abstinujem, prežívam môj život omnoho intenzívnejšie," uzavrel Juraj príbeh, ktorý by mohol byť pre tých, ktorí koketujú s drogami, veľkou výstrahou..

TOMÁŠ LEMEŠANI

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári