Za mrežami mu robil milenca, na slobode ho preklal bodákom
O homosexuálnych praktikách, panujúcich za bránami väzníc, kolujú vďaka filmom hotové legendy. Zneužívanie slabších väzňov silnejšími však nie je iba výplod autorov ´drasťákov´, akých sú vo videopožičovniach desiatky. Je v tom aj kus reality. Príkladom zo slovenského prostredia je prípad 43-ročného Bélu a 19-ročného Imricha, ktorých dal osud dohromady do jednej cely v istej base na východe republiky na celé dva roky. Ten prvý bol asi 120-kilový Róm z okresu Rimavská Sobota a druhý o polovicu ľahší ´gádžo´ z obce v blízkosti Košíc. Ako sa ich vzťah vyvýjal a čo ho ukočilo, o tom už viac v následujúcich riadkoch.
Imro sa dostal do basy pre úplnú banalitu. Poriadne opitý sa na silvestrovskom žúre v chate pri Ružíne vyspal s akousi štetkou. Keďže bol Imro fešák a Simona zatúžila po trvalejšom vzťahu, alebo iba po peniazoch "na potrat", vymyslela si naňho, že je tehotná. Imro, samozrejme, nenaletel. Skrachovaná učňovkárka "dostala nervy" a udala ho za znásilnenie. Hoci Imro s advokátom robili čo mohli a viacero svedkov potvrdilo že v tú noc sa so Simonou nevyspal azda iba chatárov vlčiak, poukaz na dvojročný pobyt v I. NVS ho neminul.
"Keď som vošiel po prvý raz do cely, nejaký obrovitý Cigán ma privítal mocným objatím a povedal, že konečne prišlo mladé mäsko," spomínal neskôr Imro na zoznámenie s Bélom. "V tej chvíli som to ešte nechápal, no v priebehu prvej noci mi začalo byť všetko jasné. V cele sme boli vtedy deviati a Béla mal v nej hlavné slovo. Len čo zhasol svetlo, vtlačil sa na moju posteľ. Obchytkával ma, dýchal mi do tváre a mlel o tom, že ak budem rozumný, budem sa mať dobre. Bolo to strašné. Odolával som mu takmer hodinu, než znechutený odišiel. Od strachu som potom nespal celú noc..."
V nasledujúcich týždňoch sa Imro zoznámil s režimom, ktorý v cele číslo 34 Béla zaviedol. Takmer každý večer sa pomocou zápaliek vyžreboval jeden "dobrovoľník", ktorý musel šéfovi cely poskytnúť kompletné masérske a sexuálne služby. "Stále som trpol, aby to nevyšlo na mňa, lebo som tušil, že tak poľahky, ako na prvý raz, už neuniknem," pokračoval Imro v spomienkach. "Asi po piatich dňoch som sa mal možnosť o tom definitívne presvedčiť. Aj keď som znova odolal, skoro zo mňa vypustil dušu..."
Spočiatku sa vraj Imro sťažoval. Vysvetľoval bacharom čosi o ľudských právach, pokúšal sa dostať do inej cely, či aspoň častejšie na ošetrovňu. Bol to však iba krátkodobý únik z Bélovho dosahu. "Buď mal ten Cigán bacharov podplatených, alebo neviem čo, no vždy som sa po čase ocitol opäť v cele spolu s ním," tvrdil Imro. "Pochopil som, že sťažnosti nepomôžu. Keď sa o nich Béla dozvedel, noci s ním boli ešte horšie. Neraz prikázal ostatným, aby ma držali a tí boli radi, že trpieť bude niekto iný a nie oni. Vtedy so mnou robil také veci, že som si prial iba jedno. Zomrieť..."
Asi po roku prišiel do cely nový nájomník a hoci sa Bélov záujem na čas sústredil práve na neho, po pár mesiacoch, keď sa ho nabažil a nováčikovi bolo treba poskytnúť čas na zotavenie i zacelenie rán, bolo všetko opäť po starom. "Už som sa nesťažoval," naznačil Imro, že akákoľvek snaha dostať sa z dosahu počerného monštra bola z dlhodobého hľadiska aj tak zbytočná. "Iba som rátal dni i týždne do podmienečného prepustenia a v duchu Bélovi prisahal strašnú pomstu. Po prvých dňoch na slobode som však na všetko radšej zabudol a rozhodol som sa venovať novému životu. Našiel som si dievča a celkom sme sa zblížili. Kúpili sme lacno polorozpadnutý dom, spolu sme ho opravovali a bolo nám obom dobre. Až dovtedy, kým..."
Kým vyše roka trvajúci idylický život odrazu nečakane narušil Bélov návrat na scénu. Naveky ostalo záhadou, prečo sa po svojom prepustení vybral práve za Imrom a hlavne, ako sa dostal k jeho novej adrese. Len čo ho zbadal, s výkrikom radosti svojho milenca z cely číslo 34 objal a pridal aj čosi o tom, ako mu veľmi chýbal. Keď Imro na sebe zacítil dobre známe chlipné ruky i smrad z Bélovej papule, všetka zabudnutá bolesť a odpor sa mu vrátili do duše. A nielen to. I roky živená, no neskôr tlmená túžba po krvavej pomste. Splatiť raz a navždy všetky príkoria, ktoré si za mrežami v Bélovom náručí vytrpel. Imro už vôbec nemyslel na pokojný život a rodinu, ktorú si s priateľkou vysníval. Hnal ho jedine pach krvi...
"Keď som vytušil, že sa ho len tak ľahko nezbavím, povedal som mu, že mám preňho výbornú slivovicu," začal Imro s opisom posledných chvíľ života nenávideného tyrana. "Spolu s fľašou som si v rukáve priniesol i ostrý vojenský bodák, ktorý som dávnejšie našiel v lese. Béla si dal niekoľko dúškov a keď mi ukazoval akési nové tetovanie na lakti, vrazil som mu ten bodák z celej sily do krku. Stačilo raz. Vedel som, že to už nerozchodí..."
Béla zachrčal a z preseknutej tepny sa mu vyvalil prúd krvi. Očividne ho útok zaskočil. Chytil sa za krvácajúcu ranu, rozkašľal sa a zmätene pobehoval po dvore. Akoby hľadal aspoň nejakú pomoc, ktorá však neprichádzala. "Pôvodne som si vysníval, že za každý vytrpený večer mu vrazím jednu ranu, ale nebolo treba. Jednak mi bolo jasné, že tá jedna ho odrovná a v tej chvíli mi aj trochu vyhovovalo, že ešte žije a trápi sa..." Držiac sa za hrdlo po chvíli kleslo monštrum na kolená a z mohutného tela pomaly unikal život.
V tej chvíli Imra, ktorý ešte stále držal zakrvavený bokák v ruke, obkolesil zvedavý dav ľudí. Samozrejme, nikto nechápal, čo sa vlastne stalo. Poznali ho ako pracovitého človeka a vôbec nevedeli o jeho dávnom "zakopnutí" o paragrafy či pobyte za mrežami. Nikomu na otázky neodpovedal, iba mlčky odkráčal aj s bodákom v ruke na políciu a udal sa.
Na vyšetrovaní i súdnej dohre prípadu bolo zaujímavé, že hoci incident videlo minimálne šesť ľudí, nikto si údajne nič podozrivé nevšimol. Až keď jeho obeť ležala na zemi... Mlčanie Imrových známych a priateľov mu ale nebolo nič platné. Dokonca ani jeho spomienky na život v cele číslo 34 neposúdili sudcovia ako poľahčujúcu okolnosť. Za vraždu dostal 12 rokov v III. NVS.
rob
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
