Košičan Roman navštívil Ekvádor, krajinu kakaa, banánov a nízkych ľudí tmavej pleti so širokým usmevom

Keď domáci zapli plynový sporák, v kuse tŕpol, či vyletí do vzduchu

Ekvádorská republika, až na sopečné súostrovie Galapágy, leží prevažne na pevnine, ktorú obmýva Tichý oceán. Na mape ju nájdeme na severozápade Južnej Ameriky. Je to rovníková krajina, susediaca s Kolumbiou a Peru. Má rozlohu 283 500 km2 (teda takmer šesťnásobok Slovenska) a žije tam asi 13 miliónov obyvateľov. V apríli tohto roku sa na návštevu Ekvádoru na pozvanie kamarátky Lucie vybral Košičan Roman.

Kto sa chce do tejto krajiny vybrať, nemal by zabudnúť na očkovanie a lieky. Proti niektorým chorobám sú odporučené, proti ďalším stanovené. Najlepšie je ísť k svojej lekárke, tá poradí ako postupovať. Keďže Roman má už po vojenčine dávnejšie, odporučila mu preočkovať sa najmä proti tetanu a hepatitíde A a B. Môže sa pridať očkovanie proti psinke, brušnému týfusu či besnote, určite si treba dať predpísať tabletky proti malárii, a hlavne sa zaočkovať proti žltej horúčke, ktorá je tento rok zvlášť nebezpečná. "Tuším som dostal šesť injekcií a dennodenne týždeň pred a po pobyte som bral tabletky proti malárii. Tá jediná ma asi najviac strašila. Proti nej neexistuje očkovanie, preto na ňu ročne ochorie až 17 miliónov ľudí."

Lietadlo, ktoré malo Romana dopraviť do hlavného mesta Ekvádoru Quito, bolo pohodlné, i keď sedadlá sa v ňom nedali sklopiť. Keďže bol plný očakávania približne 12-hodinový let airbusom celkom dobre zvládol. "Prispel k tomu i ´filmový festival´. Celý čas nám púšťali filmy, prípadne som mohol počúvať niektorý z 12 hudobných kanálov. Mali sme tiež možnosť poprechádzať sa po dvoch hlavných uličkách lietadla, aby sme si trochu ponaťahovali kosti," popisoval prvé zážitky. Letušky boli Španielky, každá mala cez 30, takže žiadne dlhonohé atraktívne dvadsiatky... Keď sa mraky rozostúpili, mohli sa kochať pohľadom na obrovskú metropolu Quito.

"V krajine mrakodrapy nie sú, a tak sme pozerali na množstvo maximálne dvojposchodových domčekov, medzi ktorými bola sem-tam nejaká vyššia budova. Neskôr som zistil, že sú to banky. Po pristátí ma prekvapila kontrola batožiny. Kým na väčšine letísk si človek berie batožinu z otáčajúceho sa kruhu a nikto si to nevšíma, pred letom do Ekvádoru mi časť z kontrolných batožinových lístkov vlepili do pasu. Tie potom colníci porovnali s číslami na batožine. Robí sa to preto, aby cestujúci náhodou nezobral, čo nie je jeho. Mne, keďže som bol z lietadla jediný biely a aj najvyšší, i keď meriam len nejakých 170 cm, čísla batožiny skontrolovali. Aj kufor som musel otvoriť." Veľa sa do neho nepozerali, skôr to bola formalita, ale Roman nemohol ich pozornosti ujsť.

Obyvatelia Ekvádoru sú vzrastom dosť nízki, lebo vraj keby mali väčšie telá, slnko by malo väčšiu plochu, na ktorú môže páliť. Preto, čím menší, tým pre neho lepšie. "Zato sa stále usmievajú a majú, podobne ako černosi, široké nozdry. To aby, keďže je tam vysoká vlhkosť, pri nádychu vedeli naraz vdýchnuť viac vzduchu. Ja som mal s dýchaním problémy, dokonca som počas celého pobytu takmer nefajčil."

Keďže kamarátka Lucia trošku na letisko meškala, Roman vyšiel pred halu a obzeral sa, kam to vlastne pricestoval. Prvé, čo zbadal, bola škoda felícia parkujúca neďaleko. "Hneď som mal pocit domova. I keď také drahé, luxusné vozidlá, aké jazdia na Slovensku, tam takmer nevidieť. Maximálne chevrolety a daewoo, ktoré sú relatívne lacné, cenovo porovnateľné s daciami behajúcimi u nás. A zväčša sú autá riadne natrepané," podotkol Roman. Keď totiž po neho Lucia s rodinou prišla, zistil, že v aute budú sedieť šiesti. "To je normálne," upokojovali ho na jeho neveriace krútenie hlavou. Zrejme je to naozaj tak, lebo pri výjazde z parkoviska stáli policajti a s nadpočtom pasažierov v aute nemali žiadny problém...

Keďže prvý týždeň pobytu mal Roman bývať u Luciinej rodiny priamo v Quite, viezli sa asi hodinu ulicami mesta. Medzitým si s hrôzou všímal dopravu, ktorú tvorili osobné vozidlá, autobusy, taxíky, sem-tam cyklisti. "Všade bol neuveriteľný chaos, ktorý sa snažili riadiť a udržiavať policajti, stojaci na každej, aj malej križovatke. K neskutočnému blázincu v doprave prispelo to, že počas dažďov podmylo jeden z mostov a ten sa zrútil. Veľká časť prepravy bola preto presmerovaná cez ulice hlavného mesta."

Väčšina domov pripomínala Romanovi nedokončenosť a tvarom naše v 80-tych rokoch minulého storočia. Bez vonkajšej omietky, s rovnou plechovou strechou, ktorú "držia" štyri stĺpy. Medziposchodie medzi strechou a budovou využívajú domáci na sušenie bielizne. Spotrebičmi sú relatívne dobre vybavení, i keď ich tvar je rozdielny a zase oproti nám o dobrých pár rokov pozadu. "No tie napojenia... Varí sa na sporáku, do ktorého sa plyn privádza rovno z plynových bômb, umiestnených blízko sporáka. Domáci to berú normálne, ja som v kuse tŕpol, kedy vyletíme do vzduchu. Obavy som mal aj z vody. Hoci ju po pustení z vodovodu najprv prevaria, potom nechajú vychladnúť, až tak ju pijú, i tak som mal počas celého pobytu mierne žalúdočné ťažkosti."

Pokiaľ chcú mať teplú vodu, získavajú ju tak, že slnko ohrieva vodu v nádobe na streche. V Quite sú však priemerné denné teploty do 20 stupňov, takže "ohrievaná" voda tiež nemá viac. "V niektorých domoch majú niečo ako prietokové ohrievače, ale ani tie k vyššej teplote vody nepomáhajú. Počas sprchovania musíte zabúchať párkrát na stenu. Domáci už vedia, čo robiť. Každú chvíľu sa totiž ´vyhadzujú poistky´, lebo dva drôty napojené do steny, čo by u nás nespravil ani totálne opitý elektrikár, sú katastrofou."

Po týždennom pobyte v Quite čakalo Romana 500-kilometrové sťahovanie do Luciinho bydliska, do dedinky Marcabeli. Jej rodina mala to šťastie, že mohla pracovať chvíľu v Európe, čo bolo vidieť na modernejšom zariadení a lepšom vybavení domácností. "Trošku ma zaskočil obrovský sporák s deviatimi horákmi, ktorý bol na dvore a každý deň sa na ňom pripravovali jedlá. Neprešiel deň, aby sa u domácich niekto nezastavil akože ´na kus reči´ a neostal do druhého dňa. Keďže stretnutia často dopĺňa jedenie, neraz sa jedno hodovanie neskončilo a už sa chystalo druhé. Ako úplne prvé, čo som u Lucie jedol, bola banánová praženica. Banán sa nareže na kolieska, ktoré sa rýchlo upražia v panvici. Pridajú sa vajcia ako volské oko a znovu sa to ešte raz upraží. Možno to neznie lákavo, ale je to dobré."

Hlavnými zložkami stravy Ekvádorčanov sú kukurica, banány, platany a ryža. A ešte kura a veľa ovocia. Z morských príšer pripravujú tzv. čeviče, čo je polievka za studena so zeleninou, ryžou a darmi mora, napríklad s krevetami alebo mušľami. Je to ich takmer také národné jedlo ako u nás bryndzové halušky, i keď mušľová polievka strašne zapácha. Nesmie v nej, podobne ako takmer v každom jedle, chýbať linetka, ktorá dodáva jedlám typickú chuť. Pridávajú ju ku všetkému, i k čaju.

"Hladovať som nehladoval, i keď niektorým jedlám som sa snažil vyhýbať. Domáci napríklad milujú opekané prasačie črievka. Robia si ich doma, prípadne ich predavači pečú a ponúkajú na ulici. Črievka, ktoré chuťovo trošku pripomínajú oškvarky, sa dávajú do stočeného papiera, ako u nás pukance. Čo na tom, že z nich pri jedení negustiózne vyteká masť... Dal som si jeden kúsok, ale stačilo. Oveľa viac som si pochutnal na ovocí, aj na takých druhoch, ktoré som dovtedy ani nevidel, nieto okúsil."

Často sa plody ponúkajú popri cestách, asi tak ako sa u nás zberači snažia predať černice či huby. Roman ochutnal aj cukrovú trstinu, ktorá sa predáva narezaná na kúsky ako cukríky. Neuveriteľný bol kokos. Domáci mu ho ponúkli proti smädu. Počas horúceho dna uprostred spleti križovatiek zastavili pri pouličnom predavačovi a o pár sekúnd mu podávali kokos so slamkou. Bol aspoň trikrát väčší ako tie, čo poznáme u nás, líšil sa i farbou, bol svetlý a nemal na sebe žiadne "vlasy." Vody v ňom bolo minimálne pre štyroch ľudí. Už po prvých dúškoch prestal byť Roman smädný.

"Popri cestách predavači veľmi často ponúkajú ak kraby. V jednom drôtmi zviazanom balíku je ich napríklad 24. Kraby sa musia začať pripravovať zaživa, lebo mŕtve sú pre človeka nebezpečne. Skôr ako sa hodia do vriacej vody, poriadne sa, doslova so zubnou kefkou, vyčistia pod tečúcou vodou, nech sa odstránia všetky nečistoty. Potom putujú do vriacej vody, kde sa varia asi 20 minút."

Keď sa Roman s Luciou, jej mamou a bratom presúvali z hlavného mesta Quito do Marcabeli, cesta bola namáhavá, cestovali takmer 500 km viac ako 12 hodín. Vyrazili ráno, keď bolo asi 8 stupňov, na obed 35. Podvečer kúpili zväzok krabov, osádka auta sa už nevedela dočkať čerstvej večere. Počas tropického lejaku, hoci boli od domu možno pol hodiny autom, sa objavila kolóna áut. Kvôli dažďom sa z jedného kopca zosunula zemina a v oboch smeroch všetko ostalo stáť. Vozidlá čakali polhodinu, hodinu, dve hodiny. Medzitým lialo, takže sa ani nedalo vyjsť z vozidla a zistiť, čo sa deje. Pred lejačiskom sa chcela ukryť kdejaká lietajúca a plazúca sa háveď, a tak im do auta stále niečo narážalo. Pritom vonku bolo vždy 30 stupňov Celzia, v aute i viac, teda neuveriteľná a takmer nezvládnuteľná situácia. Niektorí vodiči sa na všetko vykašlali, autá nechali tak a vybrali sa v hrozných podmienkach ďalej pešo.

"Naša osádka sa neodvážila, a tak sme trčali v aute. Už sme stáli asi päť hodín, keď sme spozorovali, že nám spoločnosť začínajú robiť kraby. Hoci boli vzadu, v kufri, pud sebazáchovy ich nútil dostať sa najprv zo zviazania drôtmi a potom hľadať cesty úniku. Hrôza. Jedného sme chytili a hodili späť cez zadné sedadlá do kufra, druhý medzitým vyliezol. Poradiť si s 24 tvormi s klepetami bolo neskutočné. Našťastie sme mali v aute igelitové tašky, takže potvorky sme do nich poskladali. Dvakrát dobrý krok to nebol, boli húževnatí a snažili sa z tašiek dostať von. A tak nám ďalšie čakanie ´spestrovalo´ šuchotanie a klepotanie klepiet. Takto sme prežili v aute do druhého rána, keď konečne prišli mechanizmy a cestu uvoľnili."

V nedobrovoľnom zajatí bola osádka auta 12 hodín uprostred dažďa, blata a horúčavy. Tortúru na počudovanie spolu s nimi hrdinsky zvládla i väčšina krabov, zdochli len štyri. Keď prišli domov, Roman mal jedinú túžbu, čo najskôr sa umyť a spať. On mienil, domáca pani zmenila, keď zavelila, že sa ide variť. Nič iné mu neostalo, len s doslova zalepenými očami spolu s ostatnými poctivo kraby čistiť...

(pokračovanie o týždeň)

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári